Homília Benedikta XVI. na slávnosť sv. Petra a Pavla

Vatikán (29. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. počas dnešnej slávnostnej svätej omše v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne predniesol túto homíliu:

Drahí bratia a sestry!
„Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi“ (porov. Jn 15,15). Šesťdesiat rokov po svojej kňazskej vysviacke stále počujem vo svojom vnútri tieto Ježišove slová, ktorými sa náš veľký arcibiskup, kardinál Faulhaber, obrátil hlasom síce už slabým, ale pevným, k nám novokňazom na záver obradu vysviacky. Podľa liturgického obradu tej doby bola táto aklamácia výslovným udelením mandátu novým kňazom odpúšťať hriechy. „Už nie sluhovia, ale priatelia“: vedel som a všimol som si v tej chvíli, že to neboli len slová „obradu“ a že boli viac než len citáciou Svätého písma. Uvedomoval som si, že v tejto chvíli ku mne hovorí samotný Pán celkom osobne. V krste a birmovaní nás k sebe už pritiahol a prijal do rodiny Božej. Avšak to, čo sa v tomto okamihu dialo, bolo niečím viac. On ma nazýva priateľom. Prijíma ma do kruhu tých, ku ktorým sa obracal vo večeradle. Do kruhu tých, ktorých pozná celkom výnimočným spôsobom a ktorí výnimočným spôsobom poznávajú jeho samotného. Udeľuje mi právomoc, ktorá spôsobuje takmer strach a ktorú iba on, Syn Boží, môže vysloviť a konať právoplatne: Odpúšťam ti tvoje hriechy. On chce, aby som ja – ním poslaný – mohol vysloviť pomocou jeho „ja“ slovo, ktoré nie je len slovo, ale skutok, ktorý uskutočňuje premenu v hĺbke bytia. Viem, že za týmito slovami je jeho utrpenie podstúpené za nás a kvôli nám. Viem, že jeho odpustenie má svoju cenu: on vo svojom utrpení zostúpil až na dno temnoty a špiny nášho hriechu. Zostúpil do noci našej viny a jedine tak môže byť premenená. A prostredníctvom mandátu odpúšťať mi dovoľuje pohliadnuť do hlbín ľudstva a do veľkosti jeho utrpenia za nás ľudí, čo mi umožňuje tušiť veľkosť jeho lásky. Zveruje sa mi: „Už nie sluhovia, ale priatelia“. Zveruje mi slová eucharistickej konsekrácie. Považuje ma za schopného hlásať Jeho Slovo, správne ho vysvetľovať a prinášať ho ľuďom dneška. Dôveruje mi. „Nie ste už sluhovia, ale priatelia“: toto mi dáva obrovskú vnútornú radosť a zároveň vo svojej veľkosti spôsobuje až zimomriavky celé desaťročia so všetkými skúsenosťami vlastnej slabosti a jeho nevyčerpateľnej dobroty.

„Už nie sluhovia, ale priatelia“: v tomto slove je obsiahnutý celý program kňazského života. Čo je to skutočné priateľstvo? Idem velle, idem nolle – chcieť rovnaké veci a nechcieť rovnaké, ako hovoria starovekí myslitelia. Priateľstvo je spoločenstvo myšlienok a vôle. Pán nám hovorí totiž s rovnakou naliehavosťou: „Poznám svoje ovce, a moje ovce poznajú mňa“ (porov. Ján 10,14). Pastier pozná svoje ovce podľa mena (porov. Ján 10,3). On ma pozná po mene. Nie som nejakou anonymnou bytosťou v nekonečnom vesmíre. Pozná ma celkom osobne. A ja poznám Jeho? Priateľstvo, ktoré mi dáva, môže znamenať jedine, že aj ja sa snažím stále a lepšie poznávať Jeho; že ja, v Písme, vo sviatostiach, v modlitbovom stretnutí, v spoločenstve svätých, v ľuďoch, s ktorými sa stretávam a ktorých mi on posiela, sa snažím stále viac poznávať jeho samotného. Priateľstvo nie je iba poznanie, ale predovšetkým chcenie. Znamená, že moja vôľa rastie v súhlase smerom k jeho vôli, pretože jeho vôľa pre mňa nie je vonkajšia alebo cudzia vôľa, ku ktorej sa viac alebo menej prikláňam, alebo sa mi nepáči. Nie, v priateľstve sa moja rastúca vôľa zjednocuje s jeho vôľou, jeho vôľa sa stáva mojou, a práve tak sa stávam skutočne sebou samým. Okrem spoločenstva myšlienok a vôle Pán poukazuje aj na tretí, nový prvok: dáva svoj život za nás (porov. Ján 15,3; 10,15). Pane, pomôž mi poznávať ťa stále lepšie! Pomôž mi byť stále viac jedno s tvojou vôľou! Pomôž mi žiť môj život nie pre mňa samého, ale žiť ho spoločne s tebou pre druhých! Pomôž mi stávať sa stále viac Tvojím priateľom!

Ježišove slová o priateľstve boli prednesené v kontexte príhovoru o viniči. Pán spája obraz viniča s poslaním učeníkov: „Ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Ján 15,16). Prvá úloha daná učeníkom – priateľom – bola vydať sa na cestu, vyjsť zo seba samých a ísť v ústrety druhým. Môžeme teda vnímať tiež slová, ktorými Vzkriesený oslovil učeníkov a ktorými svätý Matúš končí svoje evanjelium: „Iďte a učte všetky národy...“ (porov. Mt 28, 19). Pán nás povzbudzuje, aby sme prekračovali hranice prostredia, v ktorom žijeme a prinášali evanjelium do sveta druhých, aby preniklo všetko, a tak sa svet otvoril pre Božie kráľovstvo. To nám môže pripomenúť, že sám Boh vyšiel zo seba, opustil svoju slávu, aby nás našiel, aby nám priniesol svoje svetlo a svoju lásku. Chceme nasledovať Boha, ktorý sa vydáva na cestu premáhajúc lenivosť, v ktorej zostávame spokojní so sebou samými, aby on sám mohol vstúpiť do sveta.

Po slovách o vykročení na cestu Ježiš pokračuje: prinášajte plody, trvalé plody! Aké plody od nás očakáva? Čo je tým trvalým plodom? Plodom viničného kmeňa je hrozno, z ktorého sa potom pripravuje víno. Zastavme sa na chvíľu pri tomto obraze. Aby mohli dozrieť hrozná, je potrebné slnko, ale tiež dážď, deň i noc. Aby dozrelo kvalitné hrozno, je potrebné sa oň starať, je treba trpezlivosť pri kvasení, pozornú starostlivosť pri procesoch dozrievania. Pri kvalitnom víne nebýva cenená len sladkosť, ale tiež bohatstvá príchutí, rozmanité arómy, ktoré vznikli pri procese zrenia a kvasenia. Nie je už toto obraz ľudského života, a celkom osobitným spôsobom nášho kňazského života? Potrebujeme slnko a dážď, pokoj i ťažkosti, fázy očisty a skúšok, ako aj čas radostnej cesty s evanjeliom. Ak sa obzrieme dozadu, môžeme ďakovať Bohu za oboje za ťažkosti i radosti, za chvíle temnôt i priazne. V oboch spoznávame neustálu prítomnosť Jeho lásky, ktorá nás stále znovu nesie a podopiera.

Teraz sa však musíme spýtať: akého druhu sú plody, ktoré od nás očakáva Pán? Víno je obrazom lásky. Je to pravý a trvalý plod, ktorý od nás Boh žiada. Nezabúdajme však na to, že v Starom zákone je víno – ktoré vzniká z hrozna – predovšetkým obrazom spravodlivosti, ktorá sa rozvíja v živote žitom podľa Božieho zákona! A nehovorme, že je to len starozákonný a už prekonaný pohľad: nie, zostáva vždy pravdivým. Autentickým obsahom Zákona, jeho Summou, je láska k Bohu a blížnemu. Tato dvojitá láska však nie je len niečím sladkým. Nesie v sebe ťažkosti trpezlivosti, pokory, dozrievania vo formácii a splynutí našej vôle s Božou vôľou, s vôľou Ježiša Krista, priateľa. Jedine vtedy, ak sa stane celé naše bytie skutočným a správnym, bude tiež láska skutočná, jedine tak bude zrelým plodom. Jeho vnútorná potreba – vernosť Kristovi a jeho Cirkvi – neustále vyžaduje, aby bola realizovaná tiež v utrpení. Práve tak rastie pravá radosť. Podstata lásky, pravé ovocie vlastne korešponduje so slovom o vykročení na cestu, o putovaní: láska znamená odovzdanie sa, darovanie sa, obsahuje v sebe znamenie kríža. V tomto kontexte Gregor Veľký raz povedal: „Ak smerujete k Bohu, bdejte nad tým, aby ste to nedosahovali sami“ (porov. H Ev 1,6,6: PL 76, 1097s) – slová, ktoré my kňazi máme mať na pamäti každý deň.

Drahí priatelia, snáď som sa pridlho pozastavil pri hlbokej spomienke na šesťdesiat rokov mojej kňazskej služby. Teraz je čas myslieť na to, čo je súčasné. V túto slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, zo srdca pozdravujem predovšetkým Bartolomeja I., ekumenického patriarchu, a delegáciu, ktorú vyslal, a ktorej úprimne ďakujem za ich ctenú prítomnosť na tejto radostnej oslave dvoch svätých apoštolov, Patrónov Ríma. Pozdravujem aj pánov kardinálov, bratov v biskupskej službe, veľvyslancov a občianskych predstaviteľov, ako aj kňazov, rehoľníkov i všetkých veriacich laikov. Všetkým ďakujem za ich prítomnosť a modlitbu.

Arcibiskupom – metropolitom, nominovaným po poslednej slávnosti veľkých apoštolov, teraz odovzdám pálium. Čo znamená? Pripomína nám predovšetkým príjemné Kristovo jarmo, ktoré berieme na svoje plecia (porov. Mt 11,29n). Kristovo jarmo je identické s jeho priateľstvom. Je to jarmo priateľstva a preto je „príjemné“, ale práve pre túto skutočnosť je toto jarmo aj náročné a pretvárajúce. Je to jarmo jeho vôle, ktorá je vôľou pravdy a lásky. Takým je pre nás aj jarmo, spočívajúce v privádzaní ostatných ľudí k priateľstvu s Kristom, ako aj v bytí k dispozícii ostatným, ako pastieri sa o nich starať. Týmto sme sa dostali k ďalšiemu významu pália: ono je utkané z vlny baránkov, ktoré bývajú požehnané na sviatok sv. Agnesy. Pripomína nám teda, že sám Pastier sa stal Baránkom z lásky k nám. Pripomína nám Krista, ktorý sa vydal cez hory a púšte na púť hľadať svojho baránka, teda ľudstvo, ktoré sa tam stratilo. Pripomína nám jeho, ktorý vzal baránka – ľudstvo i mňa – na svoje plecia a priniesol ma späť domov. Týmto spôsobom nám pripomína, že my, ako pastieri v službe, musíme niesť ostatných – takpovediac – na svojich pleciach a priviesť ich ku Kristovi. Pripomína nám, že môžeme byť pastiermi jeho stáda, avšak toto vždy zostáva jeho, nikdy nie naše. Nakoniec pálium veľmi konkrétne znamená aj spoločenstvo Pastierov Cirkvi s Petrom a jeho nástupcami. Znamená, že my musíme byť pastiermi pre jednotu a v jednote a že iba v jednote, ktorej Peter je symbolom, vedieme ľudí skutočne ku Kristovi.

60 rokov kňazskej služby – drahí priatelia – som možno príliš do detailov rozoberal. No v tejto chvíli som sa cítil nasmerovaný hľadieť na to, čo charakterizovalo tieto desaťročia. Túžil som vám – všetkým kňazom, biskupom ako i veriacim Cirkvi – vliať nádej a povzbudenie; slová, dozreté v skúsenostiach, o tom, že Pán je dobrý. Predovšetkým je však táto chvíľa okamihom vďačnosti: vďačnosti Pánovi za priateľstvo, ktoré mi daroval a ktoré chce darovať všetkým nám. Vďačnosť ľuďom, ktorí ma formovali a sprevádzali. A toto všetko preniká modlitba, aby nás jedného dňa Pán vo svojej dobrote prijal a dovolil nám kontemplovať jeho radosť. Amen.

Preklad: Peter Dufka, Ľubomír Rebek