Homília Benedikta XVI. počas slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

Vatikán (24. júna, RV) – Včera, na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, pápež Benedikt XVI. o 19.00 hod. celebroval slávnostnú svätú omšu, ktorá sa už tradične konala v Bazilike sv. Jána v Lateráne. Po nej nasledovala procesia s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, ktorá viedla od Baziliky sv. Jána v Lateráne k Bazilike Santa Maria Maggiore, kde na záver Svätý Otec udelil veriacim eucharistické požehnanie. Svätý Otec vo svojej homílii počas slávnostnej liturgie povedal:
Drahí bratia a sestry,
Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi je neoddeliteľná od Zeleného štvrtku, od svätej omše Večere Pána, počas ktorej sa liturgicky slávi ustanovenie Eucharistie. Zatiaľ čo večer, na Zelený štvrtok, ožíva tajomstvo Krista, ktorý sa nám dáva v lámanom chlebe a kalichu vína, dnes, na slávnosť Božieho tela, je to rovnaké tajomstvo vystavené k adorácii a meditácii Božieho ľudu. Najsvätejšia sviatosť je nesená v procesii ulicami miest a obcí, aby sa tak ukázalo, že vzkriesený Kristus kráča uprostred nás a vedie nás do Božieho kráľovstva. To, čo nám Ježíš daroval v dôvernosti večeradla, dnes otvorene manifestujeme, pretože láska Kristova nie je vyhradená len pre niektorých, ale je určená všetkým. Na svätej omši na pamiatku Večere Pána na Zelený štvrtok som zdôraznil, že v Eucharistii dochádza k premeneniu darov tejto zeme – chleba a vína – za účelom premeny nášho života a tým tiež premeny sveta. Dalo by sa povedať, že všetko vychádza zo srdca Krista, ktorý – pri poslednej večeri, v predvečer svojho utrpenia – vzdal vďaku Bohu a mocou svojej lásky premenil zmysel smrti, ktorej išiel v ústrety. Práve fakt, že Sviatosť oltárna prijala meno „Eucharistia“ – „Vďakyvzdanie“ – je vyjadrením toho, že zmena podstaty chleba a vína na telo a krv Kristovu je plodom daru, v ktorom Kristus dáva seba samého, daru lásky, ktorý je mocnejší než smrť. Preto je Eucharistia pokrmom života večného, chlebom života. Zo srdca Kristovho, z jeho „Eucharistickej modlitby“ v predvečer utrpenia vyviera dynamika, ktorá premieňa realitu v ich kozmických, ľudských i historických dimenziách. Všetko vychádza od Boha, zo všemohúcnosti jeho Trojjedinej lásky, vtelenej v Kristovi. Tato láska preniká Kristovo srdce. Preto Kristus dokáže ďakovať Bohu a chváliť ho i tvárou v tvár zrade i násiliu a mení tak veci, osoby i svet.
Túto premenu umožňuje spoločenstvo, ktoré je mocnejšie než rozdelenie, spoločenstvo samotného Boha. Slovo „spoločenstvo“, ktoré prekladáme do taliančiny ako – comunione – označuje Eucharistiu a zahrňuje v sebe vertikálnu i horizontálnu dimenziu Kristovho daru. Krásny a veľmi výrečný je potom v taliančine výraz ricevere la comunione – „prijať spoločenstvo“, ktorý sa vzťahuje na prijímanie eucharistického pokrmu. Keď totiž konáme tento úkon, vstupujeme do spoločenstva so životom samotného Ježiša.
Vráťme sa teraz k samotnej udalosti Ježišovej poslednej večere. K čomu došlo v tej chvíli, keď Ježiš povedal? „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých“. K čomu dochádza? Ježiš týmto gestom predchádza udalosť na Kalvárii. Z lásky prijíma akékoľvek utrpenie, mučenie a násilie až dokonca smrti na kríži a tým že ho takto prijíma, premieňa ho na úkon darovania. Je to premena, ktorú svet potrebuje, pretože ho vykupuje zvnútra, otvára ho na dimenzie nebeského kráľovstva. Avšak túto obnovu sveta chce Boh uskutočňovať stále rovnakou cestou, ktorou išiel Kristus, ba dokonca cestou, ktorou je on sám. V kresťanstve nie je nič magického. Nie sú tu skratky, ale všetko postupuje pokornou a trpezlivou logikou pšeničného zrna, ktoré odumiera, aby dalo život, logikou viery, ktorá prenáša hory miernou mocou Boha. Preto chce Boh naďalej obnovovať ľudstvo, dejiny a kozmos týmto reťazcom premien, ktorým je sviatosť Eucharistie. Premeneným chlebom a vínom, v ktorých je reálne prítomné jeho telo a krv, nás Kristus premieňa, pripodobňuje nás k sebe, zapája nás do svojho diela vykúpenia, robí nás schopnými, v milosti Ducha Svätého, žiť podľa jeho vlastnej logiky darovania ako pšeničné zrná, zjednotené s ním a v ňom. Tak sú sadené a zrejú v brázdach dejín jednoty a pokoja, ktoré sú cieľom, ku ktorému smerujeme podľa Božieho plánu.
Bez ilúzií, bez ideologických utópii kráčame cestami sveta a nesieme v sebe telo Pána ako Panna Mária pri tajomstve Navštívenia. S pokorným vedomím, že sme jednoduché pšeničné zrná, máme pevnú istotu, že láska Božia – vtelená v Kristovi – je silnejšia než zlo, násilie a smrť. Vieme, že Boh pripravuje pre všetkých ľudí nové nebesia a novú zem, kde bude kraľovať pokoj a spravodlivosť a vo viere tušíme, že tento nový svet je našou skutočnou vlasťou. Aj dnes večer sa pri západe slnka nad naším milovaným mestom Rímom vydáme na cestu. Je s nami Ježiš, Eucharistia, Zmŕtvychvstalý, ktorý povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Vďaka Pane Ježišu! Vďaka za tvoju vernosť, ktorá udržuje našu nádej. Zostaň s nami, pretože deň sa už schyľuje. „Dobrý Pastier, pravý chlebe, Ježišu, zmiluj sa nad nami; živ nás, bráň nás, doveď nás k večnému dobru, do zeme živých!“ Amen. –pd-