Vatikán (22. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie
na Námestí sv. Petra pokračoval vo svojom katechetickom cykle o modlitbe. Dnes sa
zameral na samotnú „knihu modlitby“ – Knihu žalmov. V katechéze povedal:
Drahí
bratia a sestry! V predchádzajúcich katechézach sme sa pozastavili nad niektorými
postavami Starého zákona, ktoré sú mimoriadne dôležité pre naše rozjímanie o modlitbe:
Abrahám, ktorý prosí za cudzie mestá; Jakub, ktorý v nočnom zápase prijíma požehnanie;
Mojžiš, ktorý prosí o odpustenie pre svoj ľud, Eliáš, ktorý sa modlí za obrátenie
Izraela. Dnešnou katechézou začneme novú etapu našej cesty: namiesto komentovania
jednotlivých epizód, osobností, ktoré sa modlia, vstúpime do samotnej „knihy modlitby“,
a to Knihy žalmov. V nasledujúcich katechézach budeme čítať a zamýšľať sa nad niektorými
najkrajšími a najcennejšími žalmami modliacej sa Cirkvi. Dnes by som ich chcel uviesť
predstavením vám Knihy žalmov v jej celku.
Žaltár je akýmsi „formulárom“ modlitieb,
zbierkou 150 žalmov, ktoré biblická tradícia dáva veriacim, aby sa stali ich modlitbou
a spôsobom, ako sa obracať k Bohu a vytvárať s ním vzťah. V tejto knihe nachádza celá
ľudská skúsenosť svoje vyjadrenie skrze množstvo odtieňov a množstvo pocitov, ktoré
sprevádzajú ľudskú existenciu. V žalmoch sa snúbi a vyjadruje radosť s bolesťou, túžba
po Bohu s vedomím vlastnej nehodnosti, šťastie a pocit odvrhnutia, dôvera v Boha a
bolestná samota, plnosť života a strach zo smrti. Celá realita veriaceho človeka sa
pretína v týchto modlitbách, ktoré najskôr izraelský ľud a potom Cirkev prijali ako
privilegovaný spôsob vzťahu s jediným Bohom a adekvátnu odpoveď na jeho zjavenie sa
v dejinách. Ako modlitby sú žalmy prejavom ľudského vnútra človeka a jeho viery, v
ktorých sa všetci môžu spoznať a v ktorých sa odovzdáva táto skúsenosť mimoriadnej
blízkosti Bohu, ku ktorej je každý človek povolaný. Celá komplexnosť ľudského bytia
sa koncentruje práve v komplexnosti rozličných literárnych foriem jednotlivých žalmov:
hymny, náreky, individuálne i kolektívne prosby, spevy vďakyvzdania, kajúce žalmy,
sapienciálne žalmy, a ďalšie druhy, ktoré môžeme nájsť v týchto poetických kompozíciách.
Napriek
expresívnej mnohorakosti môžeme identifikovať dve veľké oblasti, ktoré syntetizujú
modlitbu žaltára: prosba spojená s nárekmi a na druhej strane chvála; dve prepojené
a takmer neoddeliteľné dimenzie. Prosba je totiž oživovaná istotou, že Boh odpovie
a toto človeka otvára k chvále a vzdávaniu vďaky. Vzdávanie chvály a vďaky vychádza
zo skúsenosti už prijatej spásy, ktorá predpokladá nevyhnutnosť pomoci, ktorú práve
prosba vyjadruje.
V prosbe modliaci narieka a opisuje svoju situáciu úzkosti,
nebezpečenstva, zúfalstva alebo ako v kajúcich žalmoch vyznáva svoju vinu a prosí
o odpustenie. Predkladá Pánovi svoju situáciu potreby v dôvere, že bude vypočutý.
A toto implikuje uznanie Boha ako dobrého, túžiaceho po dobre a „priateľa života“
(Múd 11,26), pripraveného pomôcť, zachrániť a odpustiť. Tak sa napríklad modlí žalmista
v žalme 31: „Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky. (...) Vyvedieš
ma z osídla, čo mi nastrojili, lebo ty si moja sila“ (vv. 2.5). Už v náreku sa
teda ukazuje niečo z chvály, ktorá je predzvesťou nádeje v Boží zásah a stáva sa explicitnou
vtedy, keď sa táto Božie pomoc stane skutočnosťou. Analogicky v žalmoch vzdávania
vďaky a chvály, pamätajúc na prijatý dar alebo kontemplujúc veľkosť Božieho milosrdenstva,
uznávame aj svoju vlastnú malosť a nevyhnutnosť záchrany, ktorá je zas základom prosby.
Týmto sa pred Bohom uznáva svoja vlastná situácia – iba ako jeho stvorenie nevyhnutne
poznačené smrťou a predsa obsahujúce nekonečnú túžbu po živote. Preto žalmista zvoláva
v žalme 86: „Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať
naveky; Veď si bol ku mne veľmi milostivý a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti“ (vv.13-13).
Týmto spôsobom sa v žalmoch pretína prosba a zároveň vzdávanie chvály a zlievajú sa
v jedinom speve, ktorý oslavuje Pánovu večnú milosť, ktorá sa skláňa nad našou krehkosťou.
Práve
preto, aby sa ľud veriacich zjednotil v tomto speve, bola Kniha žalmov darovaná Izraelu
i Cirkvi. Žalmy nás učia modlitbe. V nich sa Božie slovo stáva slovom modlitby – sú
to slová Bohom inšpirovaného žalmistu – ktoré sa stanú aj slovami prosiaceho, ktorý
sa modlí pomocou žalmov. Toto je krása a mimoriadnosť tejto biblickej knihy: modlitby,
ktoré sú v nej obsiahnuté – na rozdiel od ostatných modlitieb, ktoré nachádzame vo
Svätom písme – nie sú vložené do nejakého kontextu, ktorý by objasňoval ich zmysel
a funkciu. Žalmy sú dané veriacemu ako texty modlitby a majú jediný cieľ: stať sa
modlitbou toho, kto ich prijme a skrze ne sa obracia na Pána. Keďže sú to Božie slová,
ten, kto sa modlí žalmy, prihovára sa Bohu jeho vlastnými slovami; obracia sa na neho
slovami, ktoré on sám nám daroval, a tak modliac sa žalmy sa vlastne učíme modliť,
sú teda akousi školou modlitby.
Niečo podobné sa stáva vtedy, keď dieťa začína
hovoriť, učí sa teda vyjadrovať svoje vlastné pocity, emócie a potreby slovami, ktoré
mu nie sú vrodené, ale si ich osvojí od rodičov a od tých, ktorí žijú okolo neho.
To, čo chce vyjadriť, je jeho vlastný život, avšak výrazový prostriedok je tých druhých.
Postupne ako si ich osvojuje, sa tieto slová stanú jeho slovami a skrze ne si osvojí
aj spôsob myslenia a cítenia a nadobudne prístup k celému svetu pojmov, ktorý v ňom
rastie, vytvára vzťahy so skutočnosťou, ľuďmi a Bohom. Jazyk jeho rodičov sa tak stáva
jeho vlastným. Vyjadruje sa slovami, ktoré prijal od ostatných a ktoré sa stali jeho
vlastnými slovami. A toto sa udeje aj modlením žalmov. Sú nám darované, aby sme sa
naučili obracať sa k Bohu, komunikovať s Ním a hovoriť s Ním o nás jeho slovami. Práve
skrze tieto slová bude možné poznať a prijať kritériá jeho konania a priblížiť sa
k mystériu jeho myšlienok a jeho ciest (porov. Iz 55, 8-9), a tak vždy viac rásť vo
viere a láske. Tak ako naše slová nie sú iba slovami, ale nás aj učia poznávať svet
reálny a pojmový, naše modlitby nás učia poznávať Božie srdce. Nielen že sa učíme
hovoriť s Bohom, ale môžeme spoznať, kto je Boh a tým spoznávame aj seba samých.
V
tomto kontexte sa javí veľmi významným práve názov, ktorý židovská tradícia dala žaltáru.
Nazýva ho tehillîm, čo je hebrejský termín znamenajúci
„chvály”, a vychádzajúci z toho istého slovného základu ako aj vyjadrenie „Aleluja“,
čiže doslovne: „Chváľte Pána“. Táto kniha modlitieb teda – hoci je veľmi rôznorodou
a komplexnou, so všetkými svojimi literárnymi druhmi a vzťahom medmi chválou a prosbou
– je koniec-koncov knihou chvály, ktorá nás učí vzdávať vďaky, oslavovať veľkosť Božích
darov, uznať krásu jeho diel a oslavovať jeho sväté meno. Toto je tá najsprávnejšia
odpoveď na Pánovo zjavenie sa a skúsenosť jeho dobroty. Tým, že nás naučia modliť
sa, žalmy nás učia, že aj v zúfalstve a bolesti je Božia prítomnosť zdrojom úžasu
a potechy. Môžeme plakať, orodovať, prosiť, ale vždy vo vedomí, že smerujeme k svetlu,
v ktorom bude naša chvála definitívnou. Tak ako nás učí žalm 36: „u teba je zdroj
života a v tvojom svetle uvidíme svetlo“ (v. 10).
Okrem tohto hlavného
názvu, židovská tradícia dala mnohým žalmom špecifické názvy, pripíšuc ich vo veľkej
väčšine kráľovi Dávidovi. Dávid, ako postava s mimoriadnou ľudskou a teologickou úrovňou,
je veľmi zložitou osobnosťou, ktorá prekonala najrôznejšie zážitky života. Tento mladý
pastier otcovho stáda, prejdúc cez rôzne – častokrát dramatické – okolnosti sa stáva
kráľom Izraela, pastierom Božieho ľudu. Človek pokoja, ktorý však vybojoval mnoho
vojen; neúnavný a húževnatý v hľadaní Boha a predsa zrádza jeho lásku; potom pokorný
a kajúci prijíma Božie odpustenie ako aj osud poznačený bolesťou. Dávid bol kráľ „podľa
Božieho srdca“ (1Sam 13,14), vášnivo oddaný modlitbe; človek, ktorý vedel, čo
znamená prosiť a chváliť. Spojenie žalmov s týmto výnimočným kráľom Izraela je teda
veľmi dôležité, pretože on bol mesiášskou postavou, Pánov Pomazaný, v ktorom sa ukazuje
– ešte hmlisto – mystérium Krista.
Takisto dôležité a príznačné sú spôsoby
a frekvencie, s ktorými sú slová žalmov prebraté do Nového zákona podčiarkujúc tú
prorockú hodnotu naznačenú nám spojením žaltára a mesiášskej postavy Dávida. V Pánovi
Ježišovi, ktorý sa vo svojom pozemskom živote modlil žalmy, oni nachádzajú svoje definitívne
zavŕšenie a objasňujú ich plný a najhlbší význam. Keď sa modlíme žaltár, ktorým sa
vlastne prihovárame Bohu, hovorí nám o Ňom, o Synovi, „obraze neviditeľného Boha“
(Kol 1,15), ktorý nám v plnosti ukazuje Otcovu tvár. Kresťan teda, keď sa modlí žalmy,
modlí sa k Otcovi skrze Krista a s Kristom, prijmúc tieto spevy v novej perspektíve,
keďže práve vo veľkonočnom mystériu sa nachádza ich interpretačný kľúč. Horizont modliaceho
sa tak otvára k neočakávaným skutočnostiam, každý žalm dostáva v Kristovi nové svetlo
a celý žaltár môže žiariť vo všetkom svojom nekonečnom bohatstve.
Najdrahší
bratia a sestry, vezmime teda do rúk túto posvätnú knihu, nechajme, aby nás Boh naučil,
ako sa ku nemu obracať, urobme zo žaltára nášho sprievodcu, ktorý nám bude pomáhať
a každodenne nás bude sprevádzať na ceste modlitby a prosme aj my ako Ježišovi učeníci:
„Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1). Otvorme si srdce a prijmime majstrovu
modlitbu, v ktorej všetky modlitby nachádzajú zavŕšenie. Tak ako synovia v Synovi,
môžeme hovoriť k Bohu a nazývať ho „Otče náš“.