Vatikán (12. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes - na slávnosť Zoslania
Ducha Svätého - celebroval v Bazilike sv. Petra slávnostnú svätú omšu, na ktorej sa
zhromaždili tisícky veriacich. Svätý Otec vo svojej homílii povedal:
Drahí
bratia a sestry! Slávime dnes veľkú slávnosť – Turíce. Áno, istým spôsobom sú všetky
liturgické slávnosti veľkými, ale Turíce sú takými mimoriadnym spôsobom, pretože označujú
ten päťdesiaty deň, v ktorom boli zavŕšené veľkonočné udalosti – smrť a vzkriesenie
Ježiša Krista – skrze dar Ducha Vzkrieseného Krista. Na Turíce nás Cirkev pripravovala
v uplynulých dňoch skrze modlitbu, opakované a intenzívne prosby k Bohu o znovuvyliatie
Ducha Svätého na nás. Cirkev tak znovu prežívala to, čo sa udialo na jej začiatku,
keď apoštoli – zhromaždení v jeruzalemskom večeradle – „všetci jednomyseľne zotrvávali
na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,14).
S pokorou a dôverou boli zhromaždení a očakávali naplnenie Otcovho prísľubu zjaveného
im Ježišom: „vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým... keď zostúpi na vás
Svätý Duch, dostanete silu... (Sk 1,5.8). V liturgii Turíc, sme počuli opis zrodenia
Cirkvi zo Skutkov apoštolov (porov. Sk 2,1-11), a žalm 104 – vzdávanie chvál celého
stvorenia Duchu Stvoriteľovi, ktorý všetko vykonal s múdrosťou: „Aké mnohoraké sú
tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva... Pánova
chvála nech trvá naveky; zo svojich diel nech sa teší Pán“ (Ž 104, 24.31). Čo nám
Cirkev chce povedať? Duch – Stvoriteľ všetkého a Duch Svätý, ktorého Kristus nechal
zostúpiť od Otca na komunitu učeníkov, je ten istý: stvorenie a vykúpenie vzájomne
a neoddeliteľne vo svojej hĺbke vytvárajú jediné mystérium lásky a spásy. Duch Svätý
je predovšetkým Duchom Stvoriteľom a teda Turíce sú sviatkom stvorenia. Pre nás kresťanov
je svet výsledkom diela Božej lásky, ktorý vykonal všetky veci a z ktorých sa On následne
teší, pretože „boli dobré“ a „veľmi dobré“ (porov. Gn 1,1-31). Boh teda nie je totálne
Iný, nie je Nepomenovateľný a Tajomný. Boh sa zjavuje, má tvár, Boh je rozum, Boh
je vôľa, Boh je láska, Boh je krása. Viera v Ducha Stvoriteľa a viera v Ducha, ktorého
vzkriesený Kristus daroval apoštolom – a dáva aj každému z nás, sú teda neoddeliteľne
spojené. Dnešné druhé čítanie a evanjelium nám ukazujú toto spojenie. Duch Svätý
je tým, ktorý nám umožňuje spoznať v Kristovi Pána a robí nás schopnými vyznať vieru
Cirkvi: „Ježiš je Pán“ (porov. 1Kor 12, 3b). Pán je titul pripisovaný v Starom zákone
Bohu, titul, ktorý počas čítania Biblie nahrádzal jeho nevysloviteľné meno. Vyznanie
viery Cirkvi nie je ničím iným ako rozvinutím toho, čo sa hovorí v tomto jednoduchom
tvrdení: „Ježiš je Pán“. Týmto vyznaním viery nám sv. Pavol hovorí, že ide práve o
slovo a dielo Ducha Svätého. Ak chceme byť Duchu Svätom, musíme priľnúť k tomuto
vyznaniu viery urobiac ho naším, prijmúc ho ako naše slovo, pripájame sa k dielu Ducha
Svätého. Vyjadrenie „Ježiš je Pán“ možno chápať v dvoch významoch. Znamená: Ježiš
je Boh a zároveň Boh je Ježiš. Duch Svätý osvecuje túto reciprocitu: Ježiš má Božiu
dôstojnosť a Boh má ľudskú tvár Ježiša. Boh sa ukazuje v Ježišovi a tým nám dáva pravdu
o nás samých. Nechať sa v hĺbke osvietiť týmto slovom – v tom spočívajú Turíce. Recitujúc
Krédo – Vyznanie viery vstupujeme do mystéria prvých Turíc: od pomätenia v Babylone,
pri ktorom jednotlivé hlasy proti sebe vykrikovali, sa udeje radikálna premena: z
mnohosti sa stane rôznorodá jednota, vďaka zjednocujúcej sile veľkej Pravdy vzrastá
pochopenie. V Kréde, ktoré nás zjednocuje, hoci sme zo všetkých kútov zeme – Duch
Svätý koná spôsobom, že si rozumieme i napriek rozdielnosti jazykov skrze vieru, nádej
a lásku – sa vytvára nové spoločenstvo Božej Cirkvi. Evanjeliový úryvok nám nakoniec
ponúka úžasný obraz k objasneniu spojenia medzi Ježišom, Duchom Svätým a Otcom: Duch
Svätý je opísaný ako dych vzkrieseného Ježiša Krista (porov. Jn 20,22). Evanjelista
Ján používa obraz z opisu stvorenia, v ktorom sa hovorí, že Boh vdýchol do nozdier
človeka dych života (porov. Gn 2,7). Boží dych je život. Teraz Pán vdychuje do našej
duše nový dych života, Ducha Svätého, svoju najvnútornejšiu podstatu a týmto spôsobom
nás prijíma do Božej rodiny. Krstom a sviatosťou birmovania nám daroval tento dar
výnimočným spôsobom, sviatosťami Eucharistie a zmierenia sa neustále opakuje: Pán
vdychuje do našej duše dych života. Všetky sviatosti – každá svojím špecifickým spôsobom
– udeľujú človeku Boží život vďaka Duchu Svätému, ktorý v nich pôsobí. V dnešnej
liturgii si všimnime ešte jedno prepojenie. Duch Svätý je Stvoriteľ a v tom istom
čase je Duchom Ježiša Krista a to takým spôsobom, že Otec, Syn a Duch Svätý sú tým
istým a jediným Bohom. Vo svetle prvého čítania môžeme dodať: Duch Svätý oživuje Cirkev,
ona nie je odvodená od ľudskej vôle, od zmýšľania, zručností človeka a jeho organizačných
schopností, pretože ak by to bolo tak, už dávno by zanikla, tak ako postupne každý
ľudský výtvor. Ona naopak je Kristovým telom, oživovaným Duchom Svätým. Obrazy vetra
a ohňa, použité sv. Lukášom k zobrazeniu príchodu Ducha Svätého (porov. Sk 2,2-3)
pripomínajú Sinaj, kde sa Boh zjavil izraelskému ľudu a ponúkol mu zmluvu: „vrch Sinaj
bol celkom zahalený v dyme“ - píše sa v Knihe Exodus – „lebo Pán zostúpil naň v ohni...“
(Ex 19,18). Vskutku Izrael oslavoval päťdesiaty deň po Pasche (ktorá bola spomienkou
na útek z Egypta) ako sviatok Sinaja, teda sviatok Zmluvy. Keď sv. Lukáš hovorí o
ohnivých jazykoch pre opísania Ducha Svätého, odvoláva sa na starú Zmluvu vytvorenú
na základe zákonov prijatých Izraelitmi na Sinaji. Tak udalosť Turíc je opísaná ako
nový Sinaj, ako dar novej Zmluvy, v ktorej je zmluva s Izraelom rozšírená na všetkých
ľudí zeme, pričom zaniká kostnatosť starej Zmluvy a zjavuje sa jej srdce – sväté a
nemeniace sa, teda láska, ktorú práve Duch Svätý odovzdáva a rozširuje, láska, ktorá
objíma všetko. V tom istom čase sa zákon rozširuje, otvára sa a pritom sa však stáva
jednoduchším: je to Nový zákon, ktorý Duch Svätý „vpíše“ do sŕdc všetkých, ktorí veria
v Krista. Rozšírenie zmluvy na všetkých ľudí zeme je sv. Lukášom zdôraznené skrze
veľký zoznam rôznych národov vtedajšej epochy (porov. Sk 2,9-11). Týmto je nám povedaná
veľmi dôležitá vec, že Cirkev je katolíckou už od prvého okamihu, že jej univerzálnosť
nie je ovocím následného spájania rôznych komunít. Už od prvého okamihu ju Duch Svätý
vytvoril ako Cirkev všetkých národov. Ona objíma celý svet, prekonáva všetky hranice,
rasy, spoločnosti a národa, búra všetky bariéry a zjednocuje ľudí vo vyznaní, že Boh
je jeden v troch osobách. Od svojho počiatku je Cirkev jednou, katolíckou a apoštolskou.
Toto je jej skutočná prirodzenosť a ako taká musí byť uznaná. Ona je svätou, nie vďaka
vlastnostiam jej členov, ale pretože sám Boh ju svojím Duchom vytvoril a navždy ju
posväcuje. Nakoniec nám dnešné evanjelium odovzdáva toto nádherné vyjadrenie: „Učeníci
sa zaradovali, keď videli Pána“ (Jn 20,20). Tieto slová sú hlboko ľudské. Stratený
priateľ je opäť tu a tí, ktorí predtým smútili, sa tešia. No ono hovorí ešte oveľa
viac: tento stratený priateľ sa nevrátil z akéhosi zvyčajného miesta, ale z noci smrti;
a On ju prekonal! On nie je ktokoľvek, ale je Priateľ a zároveň Ten, ktorý je Pravdou,
ktorá oživuje ľudí. A to, čo dáva, nie je akákoľvek radosť, ale radosť v plnosti –
dar Ducha Svätého. Áno, je krásne žiť, pretože som milovaný a samotná Pravda ma miluje.
Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. Dnes na Turíce toto vyjadrenie určené aj pre
nás, pretože vo viere ho môžeme uvidieť; vo viere On prichádza medzi nás a aj nám
ukazuje ruky a bok a my sa tešíme. Preto sa chceme modliť: Pane, ukáž sa! Daruj nám
svoju prítomnosť a budeme mať ten najkrajší dar: tvoju radosť. Amen.