Životopis blahoslaveného mučeníka Zefirína Jiméneza Mallu

Vatikán (11. júna, RV) - „Mučeník ruženca“ – tak predstavil dnes pápež Benedikt XVI. blahoslaveného Zefirína Jiméneza Mallu v Aule Pavla VI., kde dnes prijal 2000 pútnikov spomienkovej púte Rómov. Naozaj príčinou jeho zatknutia bol ruženec, ktorý nielen nosieval vo vrecku, ale sa ho pravidelne modlieval a nepustil ho z rúk ani v hodine mučeníckej smrti. Na základe jeho životného svedectva je - nielen pre Rómov - príkladom vernosti modlitbe, sviatostiam, a čnostného života podľa prikázaní. Blahoslavený pápež Ján Pavol II. ho 4. mája 1997 blahorečil.

Z jeho životopisu, ako sa uvádza na webovej stránke Františkánskeho svetského rádu, sa dozvedáme, že bol františkánskym terciárom a je prvým blahoslaveným Rómom. Nezavraždili ho preto, že bol Róm, ale preto, že bol odvážnym katolíkom, ktorý sa postavil sa na obranu kňaza, za čo znášal príkoria a nakoniec mučenícku smrť.
Zefirín Jiménez Malla sa narodil roku 1861 v Benavente de Segriá, v provincii Lérida v Katalánsku, ako príslušník španielskych kočovníckych Rómov, ktorí sami seba nazývajú Kalo či Kalosi (Kalo znamená v romštine čierny). Jeho detstvo sa podobalo detstvu väčšiny kočovníkov – chodil po žobraní, zbieral lesné plody, slimákov, plietol prútené košíky a v zimných mesiacoch trpel chladom i hladom. Nenavštevoval žiadnu školu, takže zostal negramotným a nikdy sa nenaučil ani čítať a písať. Keď chlapec vyrástol, stal sa z neho tzv. tratante – obchodník s mulicami, koňmi a inými zvieratami; navštevoval trhy po Španielsku i Francúzsku. Zvieratá miloval a občas si ponechal niektorého koňa, na ktorom hrdo jazdil jemu vlastným spôsobom. Zakúsil aj trpkosť väzenia. Sudca však po dvoch mesiacoch vyhlásil: „Zefirín nie je ani zlodej, ani klamár ...“ a uznal ho za nevinného. Keď ho prepustili, prešiel kolenačky s dvomi sviečkami v rukách viac ako kilometer z domu do katedrály, aby sa poďakoval Pánu Bohu. Ako osemnásťročný sa podľa obyčaje „oženil po cigánsky“ s Terezou Jiménez-Castro z kmeňa Kalosov. Bola to údajne krásna a rozmarná parádnica, nosila drahé šatky a šperky. S Terezou sa neskôr - 9. januára 1912 zosobášil aj cirkevne, v kostole sv. Vavrinca v meste Lérida. (Je možné, že v tomto čase prijal aj prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania.) Z kočovníckeho spôsobu života postupne upustili, najprv sa stali polokočovníkmi a napokon usadlíkmi. Keď sa Zefirínovi v obchode darilo a trochu sa zabezpečil, usadil sa v mestečku Barbastro, v regióne Huesca v Aragónsku, kde boli známe trhy. Jeho poctivé obchodovanie viacerí dosvedčili prísahou. V rómskej štvrti San Hipólito si prenajal dom a žil usporiadaným rodinným životom. Vyznačoval sa veľkým charitatívnym spolucítením. Navštevoval chorých a starých súkmeňovcov v ich biednych obydliach, pomáhal im materiálne i duchovne, učil ich modliť sa, najmä ruženec. Čoskoro sa stal richtárom i „advokátom chudobných“ a neraz musel zmierovať rozhádané rómske rodiny. Vo svojom dome často prijímal žobrákov, dával im jesť a obliekal ich. Keďže manželstvo bolo aj po tridsiatich rokoch spolužitia bezdetné, roku 1910 si osvojili manželkinu neter Jozefínu (Pepitu), ktorú vychovávali ako vlastnú dcéru. Vrúcne ju milovali až rozmaznávali, ale pravidelne ju posielali do školy sestier sv. Vincenta. Zefirín mal rád všetky deti. Obdarúval ich dobrotami, jednal s nimi láskavo a najchudobnejšie z nich podporoval. Privádzal ich do kostola sv. Ramona, rozprával im príbehy zo života Ježiša Krista, a poučoval ich o jeho dobrote a láske. Učil deti slušne sa správať, vážiť si prírodu a zvieratá.
Roku 1915 sa spriatelil s profesorom Nicolasom Santosom de Otto Escuderom a jeho rodinou, ktorá žila v Barbastre a mala usadlosť aj v blízkom San Esteban de Litera. Bol to praktizujúci katolík, profesor civilného a kanonického práva na univerzitách v Oviede, Zaragóze, aj Barcelone a v istom čase zastával funkciu vicekonzula Venezuely. Celá jeho rodina si Zefirína vážila a profesorova manželka mu prejavovala dôveru – neraz ho požiadala, aby sprevádzal jej manžela na cestách po Španielsku pri príležitosti štátnych osláv, kontrolách a pod. Ich štyri deti mali Zefirína rady, lebo im vedel zaujímavo rozprávať rozprávky, legendy o svätcoch i povesti o zbojníkoch. El Pelle , ako Zefirína volali, sa rovnako usiloval o svoj duchovný rast i zaradenie do spoločnosti. Spolupracoval s poprednými občanmi mesta, dokonca si získal obľubu miestneho biskupa a kňazov. Biskup Florentino Asensio Barroso, se na neho často obracal so žiadosťou o radu. (Biskup zomrel mučeníckou smrťou spolu s El Pelém a boli spoločne blahorečený).
El Pelle obchodne najviac prosperoval koncom prvej svetovej vojny. V južnom Francúzsku vykupoval armádne mulice a kone a prevádzal ich z Daxu a Oloróna cez Pyreneje do Španielska. So svojimi pomocníkmi cestoval cez priesmyky celé týždne, aby došiel na trhy španielskych miest. Osvedčil sa ako skúsený a prezieravý obchodník, čoskoro si mohol prenajatý dom, v ktorom žil, odkúpiť. Pri jeho oprave aj pri ďalšom obchodovaní zamestnával svojich súkmeňovcov. Evanjelizačnú a charitatívnu prácu medzi Rómami považoval za svoju kresťanskú povinnosť. Po smrti manželky Terézie roku 1922 sa už druhý raz neoženil a denne sa za ňu modlieval ruženec. Neter Pepita sa vydala, ostala bývať v jeho dome a porodila päť detí. Zefirín k nim prechovával úprimnú lásku, obľúbil si najmä prvorodenú Máriu.
Roku 1926 sa Zeferín stal členom Tretieho rádu sv. Františka. Denne sa zúčastňoval na svätej omši a prijímal Eucharistiu. Bol skutočne hlboko veriacim človekom i aktívnym členom katolíckych spolkov a ako ctiteľ Panny Márie, nosil ruženec vždy pri sebe – miloval ho a s ružencom v ruke podstúpil i mučenícku smrť. Bol členom spoločenstva Eucharistické štvrtky, ktoré malo v Barbastre asi štyridsať členov – mužov a pravidelne navštevoval nočné poklony Sviatosti Oltárnej. Pán Ježiš ho napĺňal radosťou, pokojom a dobrotou. Rád si pri rôznych príležitostiach opakoval: „Nech je Boh za všetko pochválený ...“ Keď roku 1936 v Španielsku vo voľbách opäť vyhral ľavicový ľudový front, „Komunistická internacionála“ rozpútala revolúciu. V Madride zavraždili vodcu monarchistov Calva Salvetu a pravicoví príslušníci armády na čele s generálom Francom začali protivládne povstanie. Rozpútala sa hrozná občianska vojna (1936-1939). Jej obeťou sa stalo množstvo kňazov, rehoľníkov a angažovaných laikov. Podľa dokumentov v oblasti, kde pôsobila ľavicová republikánska vláda, bolo zničených 22 000 kostolov, zavraždených 6 783 kňazov a rehoľníkov, 13 biskupov a tisíce veriacich kresťanov, ktorí sa neprestali verejne hlásiť ku svojej viere. Tieto represálie najviac postihli diecézu Barbastro, pretože cez ňu prebiehala línia bojov medzi pravicou a ľavicou. Navyše tu pôsobila neslávna skupina 1500 milicionárov z Barcelony. V diecéze zbúrali 8 kostolov a zničili 1735 oltárov s historickými umeleckými dielami neoceniteľnej hodnoty. Vyvraždili 82 % duchovenstva vrátane miestneho biskupa a rehoľníkov i stovky laikov.
Dňa 25. júla 1936 Zefirín Jiménez-Malla uvidel, ako milicionári na ceste bijú mladého kňaza, a začal ho brániť. Vojaci ho podrobili osobnej prehliadke a keď u neho našli ruženec, zbili ho a odviedli do väznice zriadenej v kláštore klarisiek v Barbastre. Svedkovia o ňom vypovedali, že sa vo väzení správal pokojne a väčšinou bol pohrúžený do modlitby. Jeho neter Pepita ho denne navštevovala a všemožne sa usilovala pomôcť mu. Získala si priazeň jedného z anarchistov, ktorý bol ochotný starého Róma prepustiť, ale iba pod podmienkou, že sa nebude verejne modliť, vyznávať vieru a odloží ruženec. Zefirín takúto „veľkodušnosť“ odmietol. Po pätnástich dňoch väzenia, v noci z 8. na 9. augusta 1936, Zefirína spolu s ďalšími väzňami, medzi ktorými bol aj biskup Florentino Asensio Barroso, odviezli na nákladnom aute na miestny cintorín. Tam ich všetkých bezcitne zastrelili a hodili do spoločného hrobu. Posledným výkrikom Zefirína boli slová, ktoré predtým opakoval celou cestou: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Bol najstarším z umučených laikov. Jeho telesné pozostatky sa, žiaľ, nenašli. Pápež Ján Pavol II. beatifikoval Zefirína Jiméneza Mallu 4. mája 1997 v Ríme na námestí sv. Petra spolu s inými španielskymi mučeníkmi a jeho sviatok ustanovil na 4. mája. –jk-