Mons. Zimowski na konferencii v Bratislave o etike v zdravotníckom systéme

Vatikán/Slovensko (4. júna, RV/TKKBS) - Predseda Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve Mons. Zygmunt Zimowski sa 4. júna 2011 v Bratislave zúčastnil na konferencii na tému: "Etika v zdravotníckom systéme; Potenciál a význam kresťanskej etiky pre formovanie zdravotnej politiky." Konferenciu organizoval Zväz kresťanských lekárov a zdravotníkov, Bioetická subkomisia Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska a Katolícka zdravotnícka únia.

„Pastoračná starostlivosť Cirkvi o chorých a etická zodpovednosť zdravotníkov“ – je téma prednášky Mons. Zimowskeho, ktorú prinášame v plnom znení:

1. Od Ježišovho poslania k poslaniu Cirkvi
Verná konaniu (Mt 4:23-24; Mk 1:14-41) a povereniu (Lk 10:8-9) jej Zakladateľa a Učiteľa, Ježiša Krista, Cirkev sa od svojich počiatkov vždy venovala starostlivosti a liečbe chorých (l Kor 12:9; Jak 5:13-14; Sk 4:29-30), pričom ako syntézu zákona kresťanstva predkladá Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10:30-37) a ako význam posledného súdu identifikáciu Ježiša so svojimi bratmi, zvlášť s núdznymi a trpiacimi (Mt 25:31-46).
Preto záujem o chorobu a zvestovanie kráľovstva boli vzájomne neoddeliteľné vo vykupiteľskom pôsobení Syna Boha a tak aj v pôsobení Cirkvi. Skutky apoštolov a cirkevných otcov boli tomuto verné. Počas histórie Cirkev okrem toho podporovala charitatívnu činnosť a zakladala nemocnice, ktoré môžeme stále vidieť, a v ktorých slúžilo veľké množstvo svätých a blahoslavených trpiacim a pútnikom (Benedikt XVI, encyklika Deus caritas est (Boh je Láska), časť II).
Táto história pokračuje do dnešného dňa prostredníctvom profesionálov na zdravotnícku starostlivosť, ako poznamenal blahoslavený Ján Pavol II: “Kresťanské spoločenstvo zo storočia na storočie nanovo písalo podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi z Evanjelia vo veľkých zástupoch chorých a trpiacich. Zjavovalo a ďalej odovzdávalo uzdravujúcu a utešujúcu Kristovu lásku prostredníctvom svedectva Bohu zasväteného života, ktorý sa venuje službe chorým a prostredníctvom neúnavného úsilia všetkých, ktorí pracujú v zdravotníctve. Dnes vykazujú aj v nemocniciach a klinikách laici, mužovia a ženy, stále silnejšiu a niekedy jedinú prítomnosť. Práve oni - lekári, ošetrovatelia, sanitári, dobrovoľní pomocníci - sú povolaní k tomu, aby v láske ku chorým a trpiacim boli živým obrazom Krista a jeho Cirkvi. Toto drahocenné dedičstvo, ktoré Cirkev prijala od Krista, "lekára tela a ducha", sa nesmie nikdy stratiť. Treba ho stále prehodnocovať a obohacovať pomocou obnovenia a rozhodného nového začiatku v pastorácii chorých a trpiacich. Toto úsilie musí prinášať pozornosť, blízkosť, prítomnosť, otvorenosť, dialóg, účasť a konkrétnu pomoc ľuďom, ktorí kvôli svojej chorobe a utrpeniu prekonávajú ťažké skúšky svojej odvahy žiť a samotnej viery v Boha a v jeho otcovskú lásku. Tento pastorálny nový začiatok nachádza svoje najzávažnejšie vyjadrenie v slávení sviatosti s chorými a pre chorých. Toto slávenie darúva silu trpiacim bolesťou a slabosťou, prináša nádej v zúfalstve a je miestom stretnutia v radosti.” (Christifideles laici, nn. 53-54 (Apoštolská exhortácia o povolaní a poslaní laikov v Cirkvi a vo svete).
Teraz by som rád odkázal na určité aspekty všeobecnej etiky a poskytol príklady konkrétnych situácií, ktoré budú viac zaujímať lekárov, alebo aj “bed-side” situácie, aby sme použili výraz, ktorý sa teraz používa. Ponúknem svoj príspevok začínajúc antropologickou víziou, ktorú z časti alebo aj celú môžu zdieľať aj tí, ktorí nemajú kresťanskú vieru, ale pre ktorých je dôležitý pacient, chorý človek.

2. Zmeny v lekárskej etike
Profesor Edmund Pellegrino píše, že v lekárskej etike sa za posledných 30 rokov udialo viac zmien, ako za predchádzajúcich 25 storočí. Od slávnej Hypokratovej prísahe nastal posun smerom k sekulárnej vízii lekárskej vedy a k silnému zdôrazňovaniu pacientovej autonómie, s dôsledkami, ktoré sú pred nami. Príčiny týchto zmien môžeme pripísať trom faktorom: demokratické riadenie moci, verejná osveta a morálny pluralizmus.
Majúc na mysli tieto faktory, lekárska etika nemôže byť chápaná tak, ako koncom 60-tych rokov minulého storočia. Okrem faktu, že mnohé otázky, ktoré boli záležitosťou lekárskej etiky, sú teraz záležitosťou bioetiky, samotný vzťah medzi lekármi a pacientmi z pohľadu lekárskej etiky nemôže byť chápaný tradičným spôsobom.
Počas dlhého obdobia sa navzájom konfrontovali rôzne modely vzťahu lekár-pacient. Na jednej strane tu bol paternalizmus, ktorého najvýznamnejší predstaviteľ bol T. Percival, ktorý mal značný vplyv na anglo-americkú lekársku etiku, na druhej strane stál princíp autonómie, ktorý získal vedúce postavenie s publikáciou Princípy lekárskej etiky, ktorá postavila princíp robenia dobra (v podstate Hypokratovu myšlienku), do kúta. Po rokoch útokov sa zdá, že sa tieto odlišné stanoviská navzájom priblížili.
Konflikt medzi autonómiou pacienta a povinnosťou lekára môže byť vyriešený jedine vo vzťahu vzájomnej dôvery. “Robenie dobra v dôvere” je výraz, ktorý používali Pellegrino a Thomasma na vyjadrenie tohto vzťahu. Ale kvôli zmenám, o ktorých sme sa už zmienili, tento vzťah sa netýka iba lekára a jeho/jej pacienta. Rodina, ďalšie postavy poskytovania zdravotníckej starostlivosti a zdravotníckej politiky sú faktory, ktoré vstupujú do hry, čoho dôsledkom, zjednodušene povedané je, že lekárska etika sa týka troch komponentov: pacient, lekár a ďalšie profesionálne postavy, a spoločnosť, v opačnom poradí dôležitosti v porovnaní s minulosťou.
Preto dnes, ľudia radšej nehovoria o “lekárskej etike”, ale o “etike poskytovania lekárskej starostlivosti” alebo o “etike zdravia” alebo dokonca o “bio-lekárskej etike”, pričom touto frázou sa usilujú zamerať na iný aspekt: biologický základ medicíny a teda na nový horizont, ktorý sa otvára etike, a ktorý sa volá “bio-lekárska” etika. Ako je zjavné, nezaoberáme sa len formuláciou, ale aj obsahom. Interdisciplinárny charakter znamená vzťah k “lekárskej etike” alebo “etike poskytovania lekárskej starostlivosti” alebo “bio-lekárskej etike”.
Lekárska prax musí ísť ruka v ruke s múdrosťou, technologickým a organizačným pokrokom, a s hodnotením významu a možným využitím. Týmto určujeme význam “etos” profesie poskytovania lekárskej starostlivosti a “telos” medicíny a lekárskej starosltlivosti. Nie iba zdravie, ale aj prevencia, liečenie choroby, úľava od bolesti a férové a dobré vedenie liečby a dobré a správne rozhodnutia, ktoré majú byť urobené pre chorého jedinca, sú “telos” medicíny. Preto teda, ak prvou činnosťou umenia lekárskej starostlivosti je liečba, druhou zložkou je jej morálny charakter.
Preto existuje potreba princípov a hodnôt, ktoré musia viesť medicínu a umenie lekárskej starostlivosti vo všeobecnosti, pokiaľ vezmeme do úvahy, že toto nie je teória, ale prax.

3. Antropológia, etika a veda
Ponechajúc na jednej strane skúmanie etických teórií, ktoré, ako každý vie, sú klasifikované ako deontologické teórie, teleologické teórie a utilitárne teórie, chcel by som teraz odkázať na druhý stupeň, ktorý si zaslúži preskúmať – vzťah medzi vedou, etikou a antropológiou.
Ak etika princípov, rozvinutá na začiatku 19. stor. D. Rossom a znovu rozvinutá koncom 70-tych rokov minulého storočia T. Beauchampom a J. Childressom, demonštrovala postupne všetky svoje obmedzenia, otvárajúc pole ostatným etickým výkladom – etike mravnosti (napríklad s predstaviteľmi A. Mc Intyrem and E. Pellegrinom), a etike starostlivosti rozvinutou rôznymi autormi, medzi ktorými bol editor Encyklopédie bioetiky, W. Reich – jasne sa ukazuje, že etika a bioetika potrebujú meta-etiku a meta-bioetiku. Korene bioetiky a etiky môžeme nájsť v antropológii, a dokonca predtým v ontológii. Tu zhrniem niektoré z úryvkov tohto blízkeho vzťahu.V súlade s myslením A. Scolu, “každá experimentálna veda, chápaná v modernom zmysle, podľa Galilea, formuluje hypotézy prísnym aplikovaním špecifickej metódy a má sklon vytvárať prax premeny človeka a sveta“. Aby mohla existovať a rozvíjať sa, vyžaduje antropológiu a etiku... Predovšetkým, tento výrok je pochopiteľný vzhľadom na to, že predmetom týchto ľudských vied je človek, pretože sa človeka týkajú. Ale takisto z nich čerpáme, ... týkajú sa predmetu, ktorý ich kultivuje a postupne cez ne spája víziu o človeku a veciach. Ak je dané, že tento subjekt je bytie obdarované slobodou a zodpovednosťou, nemôže inak, než konať skutky s nábojom zámernosti. Akt poznania alebo akt, ktorý manipuluje skutočnosť, ktorú vedci zapájajú, so sebou vždy prináša Weltanschauung (celkovú víziu človeka a sveta) a etickú zodpovednosť. Preto žiadna veda sa nemôže zabarikádovať za svoju objektivitu, obmedzenia svojho poľa a metódy a vyhlasovať sa za neutrálnu a preto objektívne indiferentnú k osudu človeka a takto byť vo svojom vnútri amorálna, totiž bez akéhokoľvek morálneho odkazu na to, čo je dobré a čo zlé. Ak vezmeme do úvahy nevyhnutné previazanie vedy a antropológie a etiky, aká je hierarchia týchto troch disciplín? Totiž, ktorá je prvá, ktorá je druhá, alebo ktorá z týchto disciplín je z určitého hľadiska určujúca, kritériom vzhľadom k ostatným? Odpoveď znie: antropológia. Ďalšia otázka, ktorá vyvstáva: ktorá antropológia vyhovuje človeku a tak aj jeho vede? Tu začína skúmanie pôvodu vzťahov medzi antropológiou a vedou, ktoré odhalí úlohu etiky ako vhodnej modality súvislosti medzi antropológiou a vedou. Keď sa presunieme od stredných pasáží k vývoju mojich analýz, môžeme povedať spolu s A. Einsteinom: “najkrajšia a najhlbšia emócia, ktorú môžeme mať je pocit tajomstva. Tu je semienko každého umenia, každej pravej vedy... Záujem o človeka a jeho osud musí vždy tvoriť principiálny záujem všetkého teoretického snaženia. Nikdy na toto nezabudnite uprostred vašich diagramov a rovníc”. Ak sa tento výrok veľkého vedca týka všetkých zaoberajúcich sa výskumom, o to viac sa to z môjho pohľadu, týka zdravotníckeho personálu. Veda a medicína preto nie sú neutrálne, ale prideľujú ideologický význam. Tento dôvod závisí od faktu, že experimentálna veda alebo medicína boli utvorené, čo stále má pozitivistické zafarbenie, pri obidvoch dávajúc predmet do zátvoriek v mene domnelej objektivity. Je možné oslobodiť sa od absolutizujúceho tvrdenia vedy alebo organistickej vízie medicíny. Cestou k tomuto je rozpoznať v kresťanskom prístupe alebo aspoň v náboženskom prístupe k človeku hodnotiace kritérium vedeckého progresu ohľadom svojho pravého alebo domnelého cieľu rozvoja človeka. “Úloha uskutočňovať” - toto sú znova slová A. Scolu – “takéto konečné hodnotenie projektov, metódy a výsledkov vedy je úlohou etiky. Etika môže a musí posudzovať charakter antropologickej metódy, ktorá vždy posúva vedecký projekt. Etika sa potom stáva neodmysliteľným sprostredkovateľom nevyhnutného vzťahu medzi antropológiou a vedou. Potom tento vzťah, je zo svojej povahy dialektický, v zmysle, že ide cez etiku z antropológie do vedy a z vedy do antropológie.
Veda môže byť veľkou príležitosťou na humanizáciu a pomáha antropológii, aby dosiahla najvhodnejšie možné úspechy v Božom pláne pre človeka, odhalený v Kristovi, ktorý zomrel a znovu vstal. Zodpovedá kultúrnemu imperatívu Genezis pretvárať svet, v ktorom Boh stvoril človeka, ktorý bol stvorený na Jeho obraz, “dominus”, a tiež umožňuje zaoberať sa pozvaním Pavla vybudovať civilizáciu hodnú človeka, obsiahnutú vo veľmi dobrom pláne “Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi” (Rim 12:18).

4. Morálka v lekárskom povolaní
V našom období, ktoré je poznačené morálnym pluralizmom a teda odmietaním jedného morálneho prístupu, ktorý v Západnej tradícii chápania lekárskej etiky bol Židovsko-kresťanským prístupom, ibaže by niekto chcel redukovať medicínu na to, čo pre viacerých už je – zdrojom zisku a zámienka pre kariéru, ešte vždy existuje možnosť pozerať sa na to, čo odlišuje túto profesiu straostlivosti od ostatných profesií.
V súlade s myslením E. Pellegrina a D. Thomasmu, štyri fenomenologické charakteristiky, na ktorých stojí morálna povaha medicíny ako profesie sú: - povaha ľudských potrieb, na ktoré sama odkazuje (zdravie, múdrosť, spása, spravodlivosť); - situácia zraniteľnosti tých, ktorí slúžia (vsťah medzi lekárom a jeho/jej pacientom nie je na rovnakej úrovni: schopnosť pomôcť alebo naopak – pacient je v rukách profesionálov); - očakávanie dôvery (toto očakávanie je založené na samotnej profesii lekára, na jeho/jej túžbe pomôcť chorému človeku a na tom, že poskytne dostupné lekárske informácie tomuto človeku); - a sociálnu dohodu, ktorú toto vyžaduje.
Tu je určený obraz, v ktorom lekárske umenie musí znovu objaviť svoj lesk, porážajúc nostalgické pokušenia, na jednej strane, a postoje opustenia na strane druhej.

5. Niektoré etické problémy
Teraz spomeniem určité etické problémy, vo vzťahu ku ktorým prichádza do hry zodpovednosť profesionálov na zdravotnícku starostlivosť.

Napriek zmenám, ktoré sa udiali v lekárskej etike, z mojho pohľadu sa v súčasnej etike a bioetike nemôže zanedbať kapitola, ktorá zahŕňa vzťah medzi lekárom a jeho/jej pacientom.
“Robenie dobra v dôvere” je výraz Pellegrina a Thomasmu, namierený na liečenie konfliktu medzi peternalizmom, na jednej strane, a autonómiou na strane druhej. Ak včera to bola ešte vôľa lekára, ktorá rozhodovala, dnes sa kladie dôraz na rozhodnutie pacienta, dôsledky takéhoto rozhodnutia, ktoré končia na súde a na hľadanie sebaobrany lekára. Je nevyhnutné znovu objaviť, za ľahkým obviňovaním, vzájomnú dôveru medzi pacientom, jeho rodinou a lekárom.
Ak toto vždy platí, z môjho pohľadu to platí ešte viac v situáciách núdze, kedy visí ľudský život na vlásku. Táto čnosť by mala byť prítomná pri poskytovaní pomoci, ako aj vo vzťahu s pacientom a jeho rodinnými príslušníkmi.

Útoky medzi právom na liečbu a tzv. „prehnanou starostlivosťou“ sú v plnom prúde. Určite, existuje aj obmedzené množstvo prípadov, kedy musí rozhodnúť svedomie lekára, ale musí to byť svedomie, ktoré musí zasiahnuť a nie iné irelevantné prvky.
Postava lekára by nemala vždy byť zredukovaná na úlohu kontrolóra stavu, ale namiesto toho musí zastávať funkciu pacientovho strážcu, ako píše prof. Pellegrino.

Zákony nestačia na to, aby zabránili prejavu toho, čo je podstatným v ľudskej dôstojnosti. Tu sa mi zdá, že je treba urobiť veľa pozorovaní, vzhľadom na to, že napríklad právna veda v USA kladie autonómiu pacienta na prvé miesto.

Toto sú tie najdramatickejšie kapitoly bioetiky. Naneštastie, dnes na poli zdravia, bok po boku s pozitívnymi a povzbudivými výsledkami, sa objavujú názory a myšlienkové prúdy, ako je to v prípade otázok “spojených s tzv. “reprodukčným zdravím”, ktoré sa opiera o techniky prokreácie, ktoré majú za následok ničenie embryí, alebo v prípade legálnej eutanázie... má sa presadzovať a potvrdzovať ochrana života od počatia až po prirodzenú smrť a rešpektovať dôstojnosť každého ľudského tvora, aj keby bolo treba ísť proti prúdu”.
Hranice života nie sú predmetom rozhodovania niekoho. Pre veriacich, hranice sú dané Niekým Iným. Nech už sa jedná o čokoľvek, veda jasne určuje začiatok života a určuje kritériá, ktorými sa život považuje za ukončený. Táto intelektuálna čestnosť musí vždy a všade sprevádzať rozhodnutia vykonané pri posteli pacienta. Čestnosť, ktorá takisto musí viesť k odmietnutiu určitej vyhýbavej a nevedeckej terminológie, ktorá slúži len ideologicky, aby zakryla neetické rozhodnutia, napríklad “predembryo”, “nadbytočné embryá”, “vegetatívny život”, “dobrá smrť” a “stav nezlučiteľný so životom”, atď. Väčšie lipnutie na realite by dovoľovalo lekárom používať medicínu viac v súlade s tradíciou, z ktorej pramení. Starodávna Hypokratova mravná zásada, Primum non nocere, by bola obohatená o pozitívnosť spojenú so snahou o dobro pacienta.
Zdá sa mi vhodné teraz poskytnúť niekoľko vysvetlení z hľadiska bioetiky na otázku ohľadom ľudí v tzv. “pretrvávajúcom vegetatívnom stave” (PVS). Ohľadom filozofického základu tejto témy odkazujem tu prítomných na iné prednášky. V tejto prednáške a vo veľmi zhrnutej forme, môžeme povedať, že ľudský život je životom v každom svojom štádiu – od počatia až po smrť. Nedávno takisto Cirkev intervenovala veľmi jasným spôsobom a vyhlásila, že ľudský život, aj keď je pacient bez kognitívnych funkcií, nemôže v žiadnom prípade byť označený ako vegetatívny. Kongregácia pre náuku viery sa vyjadrila jasne na určité otázky konferencie biskupov v USA: “Voči tým, ktorí spochybňujú samotnú „ľudskú kvalitu“ pacientov v „trvalom vegetatívnom stave“, treba znovu zdôrazniť, že „vnútorná hodnota a osobná dôstojnosť každej ľudskej bytosti sa nemení, nech už sú konkrétne okolnosti jej života akékoľvek. Človek, hoci je ťažko chorý alebo neschopný používať svoje najvyššie funkcie, je a stále bude človekom, nikdy sa nestane ,rastlinou‘ alebo ,živočíchom‘“.
Prirovnanie ľudského života, akým je embryo, k šalátovému listu, ako to urobil napr. P. Singer , alebo umiestnenie jedincov v pretrvávajúcom vegetatívnom stave na zoznam tých, ktorí môžu byť vyhlásení za mŕtvych, ako to urobili niektoré lekárske a nelekárske asociácie od roku 1990 , môžeme chápať ako násilie páchané na tých, ktorí si zachovávajú bezúhonné používanie rozumu.
Preto, tá istá Kongregácia, citujúc predošlý výrok Jána Pavla II., je jasná v otázke starostlivosti a liečby, ktorá má byť takýmto pacientom poskytnutá: “Chorý vo vegetatívnom stave, v očakávaní uzdravenia alebo prirodzeného konca, má teda právo na základnú zdravotnú starostlivosť (výživu, podávanie tekutín, hygienu, vykurovanie, atď.) a na prevenciu pred komplikáciami spojenými s neprestajným ležaním. Má právo aj na cielený rehabilitačný zákrok a na monitorovanie klinických známok prípadného uzdravovania sa. Osobitne chcem zdôrazniť, že podávanie tekutín a výživy, i keď sa deje umelým spôsobom, vždy predstavuje prirodzený prostriedok na zachovanie života, nie medicínsky akt. Jeho používanie sa preto musí posudzovať v súlade so spomínanou zásadou ako riadne a primerané, teda morálne záväzné v miere, v akej a pokým vykazuje dosiahnutie vlastného cieľa, ktorý v tomto prípade spočíva v zaistení výživy pacienta a zmiernení jeho bolestí“. V tomto Ján Pavol II a Kongregácia pre náuku viery nerobia nič iné, ako znovu opakujú stanovisko Pápežskej akadémie vied z roku 1985.
Ale platí aj to, že Cirkev je realistická, keď ukazuje obmedzenia tejto liečby a starostlivosti: “Kongregácia pre náuku viery týmto tvrdením, že podávanie výživy a tekutín je v súlade s danou zásadou morálne záväzné, nevylučuje, že v niektorých veľmi izolovaných alebo extrémne chudobných oblastiach môže byť umelé podávanie stravy a tekutín nemožné, a teda ad impossibilia nemo tenetur, pričom však naďalej trvá povinnosť poskytnúť minimálnu disponibilnú starostlivosť a postarať sa, ak je to možné, o prostriedky nutné na primeranú podporu životu. Nevylučuje sa ani, že pre dodatočné komplikácie pacient možno nebude môcť stráviť výživu a tekutiny, a preto sa ich podávanie stane celkom neužitočné. Napokon sa vôbec neodmieta možnosť, že v niektorých zriedkavých prípadoch môže podávanie výživy a tekutín znamenať pre pacienta výnimočnú príťaž alebo vážne zhoršenie fyzického stavu, napríklad komplikácie pri používaní inštrumentálnych pomôcok”.
Toto stanovisko, navzdory tým, ktorí “preháňajú”, keď hovoria o “prehnanej liečbe”, je a vždy bolo prítomné v postavení Cirkvi, počnúc Piom XII a pokračujúc dokumentom Kongregácie pre náuku viery o eutanázii.

6. Technologický pokrok a etické problémy
Pokrok technológie určite kladie bioetike nové otázky. Teraz by som rád spomenul aspoň niektoré z nich.
Transplantácia orgánov a konštatovanie smrti
Otázka transplantácie orgánov iste nie je nová. Siaha do začiatkov minulého storočia, k nositeľovi Nobelovej ceny za medicínu, Alexisovi Carrelovi, ktorý vykonal prvý transplantačný experiment so psom. Až v roku 1953 sa uskutočnila prvá transplantácia u človeka, pričom bola vykonaná Murrayom, ktorý transplantoval obličku.
Táto otázka sa stala chúlostivou okamžite po prvej transplantácii srdca pod vedením Chrisa Barnarda v Kapskom Meste v roku 1967. Otázka sa posunula ku konštatovaniu smrti darcu. Vlastne, tomuto tiež predchádzali štúdie vo Francúzsku, a ešte konkrétnejšie zavedenie definície coma dépassé Mollaretom a Goulonom.
Od roku 1968, od Správy ad hoc komisie Harvardskej lekárskej fakulty, cez 1981 a Navrhovaný jednotný zákon o smrti (UDDA) Prezidentskej komisie, až po dnešok, sa objavilo množstvo “definícií” smrti a boli vydané kritériá pre konštatovanie smrti, čo má za následok nemálo sporných bodov, konkrétne najmä čo sa týka tzv. “smrti mozgu”, čo odkazuje na jednotlivcov s encefalitickými léziami a na subjekt oživovania, ako na potenciálnych “darcov orgánov”, u ktorých bola ohlásená “smrť mozgu”, pod ktorou rozumieme nezvratné zastavenie všetkých funkcií mozgu, a pre jej konštatovanie sa vyžaduje: a) stav bezvedomia; b) absencia reflexov mozgového kmeňa a spontánneho dýchania; mozgový elektrický pokoj; stanovenie zastavenia cerebrálneho krvného prúdenia cez vonkajšie inštrumentálne metódy (vyvolané somaticko-zmyslové napätie), ktorý ukazuje na neprítomnosť cerebrálneho krvného obehu (cerebrálna angiografia, Dopplerov prístroj na detekciu vlnového prúdenia, Dopplerov prístroj na meranie vnútrolebečného prúdenia, cerebrálna scintigrafia a počítačová tomografia s použitím individuálnych fotónov - SPECT).
Takisto Komisia vyžadovala spoločnú aplikáciu všetkých kritérií na konštatovanie smrti novorodenca, dostatočne dlhý čas na pozorovanie novorodenca, ktorý sa nachádza v ohrození smrti a obrovskú opatrnosť v hodnotení všetkých momentálne dostupných inštrumentálnych parametrov.
Prezidentská komisia na jednej strane odmietla kôrovú smrť alebo smrť vyšších nervových centier, čo podporilo veľké množstvo lekárov, etikov a filozofov, a na druhej strane smrť mozgového kmeňa, čo podporila predovšetkým Británia, ale obidve sa dnes vracajú v rôznych publikáciách, čo má za následok vznik ďalších nejasností.
Pápežská akadémia vied následne hovorí o tejto otázke a vo svojom dokumente z roku 1985 (Prolungamento artificial della vita; Umelé predĺženie života) usudzuje, že “jedinec sa pokladá za mŕtveho, keď sa potvrdí, že došlo k nezvratnej strate akejkoľvek schopnosti na integráciu a koordináciu fyzických a mentálnych funkcií tela. Smrť nastáva, ak: a. spontánne funkcie srdca a dýchania sa nezvratne zastavili, alebo b. došlo k nezvratnej zástave všetkých cerebrálnych funkcií”. Toto je definícia, ktorá v značnej miere je stanoviskom Prezidentskej komisie.
Otázka “smrti mozgu” určite nie je ukončená, vzhľadom na to, že v súčasnosti sa dajú vymenovať rôzni priaznivci, ktorí obhajujú “smrť mozgu” (Bernart, Sgreccia, Bonelli, Martini, atď.) a tí, ktorí oponujú (Jonas, Byrne, Shewmon, Seifert, Cicero Coimbra, atď.). Nedávna štúdia bola prezentovaná Prezidentskou radou pre bioetiku a táto, hoci obhajuje myšlienku “smrti mozgu”, ukazuje obmedzenia filozofických a vedeckých základov, ktoré boli dosiaľ obhajované (úplná somatická dezintegrácia a zastavenie obehu v rámci definitívneho času) a pozýva ľudí, aby zdieľali tento názor na vec, za účelom vzniku nových argumentov v prospech “smrti mozgu”.
Určite, že potreby pacientov na zozname čakateľov sú urgentné a potreba získať orgán na transplantáciu, často posledná možnosť pre pacientov, nás ženie. Musíme byť ale opatrní, aby sme sa uistili, že dostatočné množstvo kritérií potvrdí smrť darcu a z praktického hľadiska podporí darcovskú kultúru.
Benedikt XVI sa tiež vyjadril v tomto smere, keď sústredil svoj prejav na vnútornú hodnotu darovania orgánov a tiež na potrebu byť si istý, čo sa smrti darcu týka: “Darovanie orgánu je osobitnou formou vyjadrenia lásky. V našich časoch, často poznačených rôznymi formami sebectva, je obzvlášť dôležité chápať ako veľmi je logika slobodného dávania nevyhnutná pre správne chápanie života. V skutočnosti, existuje zodpovednosť lásky, ktorá zaväzuje jedného, aby jeho vlastný život bol darom pre druhých, ak sa chce skutočne naplniť. Ako nás naučil Pán Ježiš, iba ten, kto stratí život, zachráni si ho (porov. Lk 9:24)... Tkanivové a orgánové transplantáty predstavujú obrovské víťazstvo lekárskej vedy a sú určite znamením nádeje pre mnohých pacientov, ktorí zakúšajú smrť a niekedy extrémne klinické situácie. Ak rozšírime náš uprený pohľad na celý svet, je jednoduché identifikovať to množstvo prípadov, v ktorých, vďaka technike transplantácie orgánov, mnoho ľudí prežilo veľmi kritické fázy a mohli sa znovu tešiť zo života. Toto by sa nikdy neudialo, keby zapálení lekári a kvalifikovaní výskumníci nemohli počítať s veľkorysosťou a altruizmom tých, ktorí darovali svoje orgány... Často sa stáva, že sa transplantácia odohrá na základe úplne slobodného rozhodnutia rodičov pacientov, u ktorých bola konštatovaná smrť. V takýchto prípadoch je podmienkou informovaný súhlas, aby transplantát mal charakter daru a aby nebol chápaný ako úkon nátlaku a zneužívania. Mali by sme ale pamätať, že jednotlivé životné orgány nemôžu byť odobrané inak ako ex cadavere, ktoré navyše má svoju vlastnú dôstojnosť, ktorá musí byť rešpektovaná. Veda v týchto rokoch dosiahla ďalší pokrok v potvrdzovaní smrti pacienta. Preto je dobré, že dosiahnuté výsledky prijali súhlas celej vedeckej komunity za účelom ďalšieho skúmania riešení, ktoré dávajú istotu všetkým. V oblasti ako táto, nemôže existovať najmenšie podozrenie z arbitráže a kde nebolo dosiahnuté úplné presvedčenie, tam musí prevládať princíp obozretnosti. Toto je, prečo je užitočné podporovať výskum a interdisciplinárnu úvahu, aby sme postavili verejnú mienku pred najtransparetnejšiu pravdu na antropologických, sociálnych, etických a právnych dôsledkoch o transplantačnej praxi. Ale v týchto prípadoch vždy musí prevládať principiálne kritérium rešpektovania života darcu, tak, že extrakcia orgánov môže byť vykonaná len v prípade jeho/jej skutočnej smrti (porov. Kompendium katechizmu katolíckej cirkvi, č. 476). Prejav lásky, ktorý je vyjadrený darovaním životných orgánov zostáva jedinečným svedectvom lásky, ktorá je schopná pozerať sa poza smrť, aby život vždy zvíťazil. Príjemca tohoto gesta si musí byť vedomý tejto hodnoty. Je prijímateľom daru, ktorý ďaleko presahuje terapeutické možnosti. V podstate, to, čo on/ona dostáva, ešte pred orgánom, je svedectvo lásky, ktoré musí vyvolať rovnako veľkorysú odpoveď, aby sa pozdvihla kultúra daru a slobodného darovania”.
Ako vidíme, najvyšší pontifik nepredkladá otázku “smrti mozgu”, ale obmedzuje sa na návrh určitých parametrov na diagnostiku smrti darcu, ktoré rešpektujú dôstojnosť ľudskej osoby, v prípade prijímateľa, aj darcu. Úlohou Cirkvi nie je definovať problémy, ktoré nie sú v jej kompetencii, ale objasňovať antropologický pohľad. Zbytok je zverený vedeckej komunite.

7. Postoje tvárou k bolesti
Ak všetko, čo som v tejto prednáške povedal, sa vzťahuje na skúmanie určitých etických otázok a tém, nemôžeme zabudnúť na úplne špeciálnu pozornosť, ku ktorej je zdravotnícky pracovník vyzvaný, pri stretnutí s bolesťou. Nápomocnou v tomto je nám úryvok apoštolského listu Salvifici doloris od blahoslaveného Jána Pavla II: “Ľudské utrpenie totiž prebúdza v nás súcit, vzbudzuje úctu a napĺňa nás akousi obavou. Skrýva sa v ňom veľkosť osobitného tajomstva. Táto jedinečná úcta k akémukoľvek ľudskému utrpeniu má zaujímať prvé miesto v tých veciach, o ktorých budeme čoskoro hovoriť a ktoré zodpovedajú potrebe srdca a imperatívu viery. Pri rozprave o bolesti sa zdá, že tieto dva motívy sa jedinečne zbiehajú a medzi sebou spájajú: potreba srdca nám káže premáhať strach a imperatív viery - ako to napríklad formuloval na začiatku svätý Pavol (“Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev” (Kol 1:24)) - poskytuje danosti, pre ktoré a ktorými sa osmeľujeme dotknúť toho, čo je v každom človeku takmer nedotknuteľné: človek totiž vo svojom utrpení ostáva nedotknuteľným tajomstvom” (SD, č.4).
Toto je tajomstvo, ktoré nás pozýva k viere a ľudskosti. Ak je požiadavka profesionálnej etiky veľmi dôležitá, zdá sa mi, že nemenej dôležitým je postoj k človeku, ktorý trpí a umiera, ktorý by sme si mali osvojiť. Určiť, že vedecký pokrok pomohol zmierniť utrpenie a poskytnúť riešenie množstvu patológií.
Jednako, ešte veľa vecí ostáva, ktoré treba urobiť a v každom prípade tajomstvo utrpenia a smrti zostáva.
Formulovanie zákonov a utváranie primeraných štruktúr zdravotníckej starostlivosti zostáva jednou z najdôležitejších úloh zákonodarcov a tých, ktorí sú zodpovední za zdravotnícku starostlivosť. Ale nemôžeme zabudnúť na človeka, ktorý určite potrebuje inštitúcie, ale ešte viac potrebuje srdce, ktoré je schopné súcitu a pohnutia tvárou pri skúsenosti s bolesťou.
Niekoľkými slovami, nemôžeme zabudnúť na kresťanskú špecifickosť: lásku caritas, ktorú Kristus sám žil a svätí napodobňovali. Tu mi znovu prichádzajú na um slová Svätého Otca, ktoré môžeme nájsť v encyklike Deus caritas est: “Láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu. Štát, ktorý chce všetko zabezpečiť, ktorý všetko vzťahuje na seba, sa v konečnom dôsledku stáva byrokratickou inštanciou, ktorá nemôže zabezpečiť to najpodstatnejšie, čo trpiaci – a každý človek – potrebuje: láskyplnú osobnú starostlivosť. Nepotrebujeme štát, ktorý všetko riadi, ale štát, ktorý v línii princípu subsidiarity veľkodušne uznáva a napomáha iniciatívy povstávajúce z rôznych sociálnych síl, spojené spontánnosťou a blízkosťou ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Cirkev je jednou z týchto živých síl: pulzuje v nej dynamika lásky podnecovanej Kristovým Duchom. Cirkev neponúka ľuďom len materiálnu pomoc, ale aj duchovnú posilu a uzdravenie. Táto pomoc je neraz dôležitejšia než materiálna podpora. Tvrdenie, že spravodlivé štruktúry by spravili zbytočnými diela charitatívnej lásky, v sebe skrýva materialistické chápanie človeka: poveru, že človek vraj žije „len z chleba“ (Mt 4, 4; porov. Dt 8, 3) – presvedčenie, ktoré ponižuje človeka a neuznáva práve to, čo je najvlastnejším spôsobom ľudské” (DCE, č. 28). Objatie Nazaretského pokračuje dnes cez objatie Matky Cirkvi.

Záver
Cirkev sa v celej svojej histórii starala o chorých a chce sa o nich starať aj v budúcnosti. Chce byť pre nich milosrdným Samaritánom, lebo v každom trpiacom vidí trpieť samotného Krista. Úprimne ďakujem všetkým tým, ktorí na Slovensku pracujú v pastorácii o chorých. Ďakujem aj Mons. Štefanovi Sečkovi, ktorý túto pastoráciu koordinuje. Zaiste, je to náročná, ale aj krásna služba.
Drahí zdravotníci, na záver vám chcem úprimne poďakovať za všetko to dobré a hodnotné, čo ste doteraz urobili. To všetko je zaiste zapísané do knihy života. Dovoľte mi zakončiť odkazom blahoslaveného Jána Pavla II. Ako viete a ako si zaiste dobre pamätáte, tento pápež veľmi túžil navštíviť vašu krajinu hneď ako to bolo možné po páde ‘železnej opony’. Pri prvej návšteve Slovenska v apríli 1990 úprimne poďakoval za hrdinský príklad viery v časoch neslobody a opakovane vyzval k odvahe. Vo svojej homílii vtedy viackrát zopakoval: ‘Nebojte sa!’, ‘Nebojte sa!’. Pri dnešnej príležitosti si dovolím vám to zopakovať aj ja: ‘Nebojte sa!’. ‘Nebojte sa!’ – lebo Boh stojí na strane života a vo vašich každodenných úsiliach je s vami a bude s vami. Boh je totiž darca, ochranca a priateľ života. On je mocnejší ako všetci nepriatelia života. Buďte tvoriví v presadzovaní kultúry života a proti prejavom kultúry smrti. Dobre viete, že nestačí len nerobiť zlo. Netreba však ani zanedbávať dobro, na čo sa veľmi často zabúda. Veď na začiatku každej svätej omše sa vyznávame aj zo zanedbania dobra…
Inšpirujte sa príkladom blahoslaveného Jána Pavla II. aj v tejto oblasti. On – zo svojej strany – urobil čo mohol. Urobte tak aj vy: urobte čo viete a môžete. Vyhnite sa zlu a nezanedbávajte dobro. A som si istý, že toho nebude málo. Váš a náš spoločný potenciál je silný. Len si žiada spoluprácu na všetkých rovinách. A ešte dodám: ‘Modlite sa, zodpovedne pracujte a odvážne vydávajte svedectvo o kráse a hodnote ľudského života!’ Iba cez modlitbu nájdete silu a svetlo pre vaše vznešené poslanie. Buďte zodpovední a vynikajúci ľudia i odborníci a určite si získate mnohých. Ten, ktorý ‘vidí aj v skrytosti’ (Mt 6, 18) a ktorý sľúbil hojnú odmenu aj ‘za pohár vody’ (Mk 9, 41), vás určite štedro odmení aj v tomto aj v budúcom živote. –jk-