Prejav Mons. Zygmunta Zimowskeho na pôde Trnavskej univerzity
Vatikán/Slovensko(3. júna, RV/TKKBS) - Predseda
Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve, Mons. Zigmunt Zimowski, predniesol
v piatok, 3. júna, prejav na pôde Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave.
Téma: Aktuálne trendy v pastorácii zdravotníkov a úlohy biskupských konferencií pri
presadzovaní kultúry života.
Excelencie, bratia arcibiskupi a biskupi, pán
minister zdravotníctva Slovenskej republiky, pán štátny tajomník Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky a spolupracovníci, vážení predstavitelia politického života,
členovia Národnej rady Slovenskej republiky, členovia Európskeho parlamentu, magnificencie
– páni rektori, spektability – dekani teologických a lekárskych fakúlt, honarability
– profesori, docenti, bratia kňazi, rehoľné sestry, predstavitelia cirkevných a štátnych
inštitúcií, milí priatelia. Úprimne ďakujem Konferencii biskupov Slovenska a jej predsedovi
Mons. Stanislavovi Zvolenskému, arcibiskupovi metropolitovi, za pozvanie na toto stretnutie.
Je pre mňa veľkou cťou a potešením byť s vami a spolu s vami sa poďakovať Mons. Františkovi
Tondrovi, diecéznemu spišskému biskupovi, bývalému predsedovi Konferencie biskupov
Slovenska a dlhoročnému predsedovi Subkomisie pre bioetiku Konferencie biskupov Slovenska,
za jeho príspevky pre kultúru života. Úprimne ďakujem aj všetkým tým, ktorí sa zaslúžili
o prípravu tohto stretnutia, ktoré chce byť aj poďakovaním Konferencii biskupov Slovenska
a vám všetkým za to, čo ste v ostatnom období urobili pri obrane života a pri podpore
kultúry života. Predtým, než prejdem k samotnému jadru tohto príspevku, rád by som
poukázal na základné charakteristiky služobníkov života, na ich vznešené poslanie
a oživil vynikajúci príklad už blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. ako ochrancu života
a svedka utrpenia. a) Služobníci života i ich poslanie Charta zdravotníckych pracovníkov
(19954), ktorú pripravila a vydala Pápežská rada pre pastoráciu zdravotníkov, charakterizuje
služobníkov života a ich poslanie takto: „Činnosť zdravotníckych pracovníkov má vysokú
hodnotu služby životu. Je výrazom hlboko ľudskej a kresťanskej angažovanosti, prijatej
a vykonávanej nielen ako čisto technická činnosť, ale ako oddanosť a lásku k blížnemu.
Je to jeden zo spôsobov kresťanského svedectva. Samotné ich povolanie robí z nich
ochrancov a služobníkov ľudského života“ . A tá istá Charta ďalej pokračuje: „Život
je prvotné a základné dobro ľudskej osoby. V starostlivosti o život sa teda prejavuje
predovšetkým humánne dielo na ochranu telesného života. Jemu venujú svoju odbornú
alebo dobrovoľnú činnosť zdravotnícki pracovníci. Sú to lekári, farmaceuti, ošetrovatelia,
nemocniční kapláni, rehoľníci, rehoľné sestry, administratívni pracovníci a dobrovoľníci,
ktorí sa zapájajú rôznym spôsobom do prevencie, liečby, rehabilitácie ľudského zdravia.
Prvotným a symbolickým spôsobom ‘ujatia sa starostlivosti‘ je ich bdelá a starostlivá
prítomnosť pri chorých. V nej vyjadruje lekárska a ošetrovateľská činnosť svoju ušľachtilú
a kresťanskú hodnotu“ . Je pre mňa veľkým potešením konštatovať, že na Slovensku ste
mali a máte zdravotníckych pracovníkov, ktorí patrili a patria medzi vynikajúcich
služobníkov života. b) Blahoslavený Ján Pavol II. a služba životu Myslím, že v
tejto súvislosti je vhodné poukázať na príspevky už blahoslaveného Jána Pavla II.
v tejto oblasti. Ako vieme, tento pápež bol veľmi úzko spojený s problematikou života
a služby chorým. Chápal, že práve zdravotníctvo môže urobiť cennú službu pre hodnotu
ľudského života a jeho dôstojnosť, alebo môže byť zneužité ako účinný nástroj kultúry
smrti. Zaiste máme v povedomí ešte čerstvé spomienky na veľkolepú slávnosť jeho blahorečenia
z 1. mája t.r. A preto, dovoľte mi, aby som mu venoval aspoň niekoľko myšlienok. Jeho
osobná skúsenosť a mnohé stretnutia s chorými ho priviedli k príprave a vydaniu apoštolského
listu Salvifici doloris (11. 2. 1984), v deň spomienky Lurdskej Panny Márie. V tomto
liste poukazuje na kresťanské chápanie utrpenia. Po roku, prostredníctvom motu proprio
Dolentium hominum, založil Komisiu pre pastoráciu zdravotníkov, ktorá sa v roku 1988
stala Pápežskou radou pre pastoráciu v zdravotníctve, a to ako samostatná zložka Rímskej
kúrie. Hlavné poslanie novej Pápežskej rady spočíva v odpovedi na nové výzvy na poli
zdravotníctva zo strany Učiteľského úradu Cirkvi, vo formácii zdravotníkov a v spolupráci
s inými zložkami Rímskej kúrie na poli života a zdravotníctva. 13. mája 1992 Ján Pavol
II. ustanovil Svetový deň chorých, ktorý sa slávi každý rok pri príležitosti liturgickej
spomienky Panny Márie Lurdskej (11. februára). Táto iniciatíva je zameraná na ľudskú
a kresťanskú hodnotu utrpenia, na potreby chorých a trpiacich, na problémy ochrany
zdravia, na solidaritu a spoluprácu na národnej i medzinárodnej úrovni .
c)
Ján Pavol II. – chorý medzi chorými, trpiaci medzi trpiacimi Už do počiatku svojho
pontifikátu medzi pastoračné aktivity Jána Pavla II. patrila jeho osobitná citlivosť
pre chorých a trpiacich. V nich totiž videl a nachádzal samotného trpiaceho Krista.
Počas generálnych audiencií, pastoračných návštev a apoštolských ciest sa približoval
k postihnutým na vozíčkoch, k chorým a starým, rozprával sa s nimi, prosil o duchovnú
pomoc pre svoje poslanie, podával im ruky, žehnal ich. Každú svoju cestu zveroval
do modlitieb a obetí chorých a trpiacich. Počas svojej návštevy Veľkej Británie (1982)
pozval k osobitnej pozornosti práve voči chorým a starým: „Nezabúdajte na chorých
a starých. Neopúšťajte postihnutých a ťažko chorých. Neodsúvajte ich na okraj spoločnosti.
Ak to robíte, ignorujete, že oni vlastne sprítomňujú jednu veľmi dôležitú skutočnosť.
Chorí, starí, postihnutí a trpiaci nás učia, že slabosť je tvorivou časťou ľudského
života a že utrpenie možno prijať tak, že sa nestratí dôstojnosť. ... Kristovu múdrosť
a jeho moc možno vidieť v slabosti tých, ktorí majú účasť na jeho utrpeniach“ . Keď
sa prihováral chorým, Ján Pavol II sa obracal aj na tých, ktorí sa o nich starali:
ďakoval im a vyzýval ich nasledovať príklad milosrdného Samaritána.
Tento
veľký pápež prijal aj svoje osobné utrpenie a hrdinsky ho znášal až do konca. Aj keď
mu ubúdali fyzické sily, predsa len chcel navštíviť ešte niektoré krajiny. Do tohto
rámca zapadá aj jeho tretia a posledná cesta na Slovensko v septembri roku 2003. Čo
ho to stálo! Vy aj my sme ho pozorne sledovali a obdivovali. Ale v konečnom dôsledku
ste boli šťastní – a sme boli šťastní – že prišiel na Slovensko aj napriek svoju ťažkému
zdravotnému stavu. Jeho osobný príklad môže pomôcť aj vám, aby ste dali zmysel ľudskému
utrpeniu, s ktorým ste mnohí konfrontovaní vo vašom každodennom poslaní. Z toho, čo
sme tu len stručne naznačili, vyplýva nasledovné: Ján Pavol II. – zo svojej strany
– urobil pre pastoráciu chorých a zdravotníkov čo bolo potrebné a čo mohol. Aj v tomto
je inšpiráciou pre nás. d) Niektoré aktuálne trendy v pastorácii zdravotníkov.
Z nich sa pokúsime načrtnúť len tie najvýznamnejšie, ktoré by mohli byť inšpiratívne
pre vás. 1. V podmienkach vyspelých a sekularizovaných spoločností sa ako naliehavá
potreba ukazuje starostlivosť o zachovanie identity katolíckych zdravotníckych zariadení
a ich pracovníkov. Ako vieme, v mnohých krajinách sveta katolícke zdravotnícke zariadenia
urobili v minulosti a robia aj dnes vynikajúcu službu. V ostatnom období sa však menia
podmienky ich prevádzkovania – na čelo niektorých nemocníc boli zvolení alebo vymenovaní
vedúci pracovníci, ktorým ide skôr o účinnosť systému ako o katolícky charakter nemocníc
a ich zamestnancov. Tak sú veriaci zdravotníci vystavení rôznym tlakom, ktoré niekedy
vedú ku konfliktom vo svedomí. Aj v takých podmienkach sa však ukazuje naliehavá potreba
svedectva veriacich zdravotníkov. Zachovanie a upevnenie identity katolíckych zdravotníckych
zariadení a ich zamestnancov je veľkou výzvou pre zriaďovateľov týchto inštitúcií.
Nezastupiteľná úloha tu patrí miestnym biskupským konferenciám a biskupom, ktorí sú
zodpovední za pastoráciu zdravotníkov. 2. Dôsledná permanentná formácia zdravotníckych
pracovníkov ako služobníkov života. Veriaci zdravotníci sú konfrontovaní so šíriteľmi
kultúry smrti, ktorí sú často agresívni. Je preto potrebné posilniť odborné a duchovné
povedomie kresťanských zdravotníkov. Dôraz na odborný rast zdravotníkov je logický
a prirodzený, aby mohli naplniť základný princíp hippokratovskej medicíny: Primum
nihil nocere! – Predovšetkým neškodiť! S odborným rastom musí napredovať aj duchovný
rast, a to hlavne prehlbovaním motivácie, empatie, pokory, ducha služby, neustálou
sebareflexiou o vzťahu lekár – pacient alebo zdravotnícky pracovník – pacient, rozvíjaním
pastoračných a duchovných tém, a pod. Týmto smerom sú zamerané duchovné obnovy, duchovné
cvičenia pre zdravotníkov, semináre, duchovné vedenia a pod. 3. Posilňovanie pastorácie
v zdravotníckych zariadeniach. Je potrebné neustále klásť dôraz na výber vhodných
ľudí pre pastoráciu zdravotníkov. Tým sa myslí na ľudí s osobitnou charizmou pre utrpenie
a zdravotnícke prostredie; na ľudí, ktorí budú schopní byť si inými v ich dramatických
životných okolnostiach, ochotní investovať svoj čas a svoje sily, často aj na úkor
oddychu. Ako vieme, zo strany nadriadených nestačí len napísať určenie – dispozíciu
pre pastoráciu zdravotníkov. Keď daný kňaz nebude mať v tomto poslaní aj svoje srdce,
jeho poslanie zostane iba „teoretické“ – „na papieri“, a rozhodne nenaplnené. 4.
Ako mimoriadne vážne sa ukazuje posilňovanie inštitúcie výhrady svedomia – ako základného
práva každého človeka. To sa týka tých zdravotníkov, ktorí pracujú v prostrediach,
kde sa robia zákroky alebo postupy, ktoré sú proti ľudskej dôstojnosti a proti učeniu
Cirkvi. Myslí sa tu hlavne na potraty, sterilizácie, metódy umelého oplodnenia s prenosom
ľudských embryí a pod. Zaiste by bolo ideálne, keby všetci veriaci zdravotníci mohli
pracovať v takých zariadeniach, v ktorých by si nemuseli uplatňovať výhradu svedomia.
Sieť týchto zariadení je však užšia ako tých, v ktorých sa prevádzkujú výkony, ktoré
nerešpektujú ľudský život od okamihu počatia až po jeho prirodzený koniec. Uplatnenie
si výhrady svedomia patrí medzi oblasti, ktoré sa posilňujú a ktoré treba posilňovať
pri pastorácii zdravotníkov. Pri tejto príležitosti chcem úprimne poďakovať za všetky
kroky, ktoré ste doteraz podnikli pri príprave Dodatkovej zmluvy o výhrade svedomia
medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou. 5. Strategická skupina pre pastoráciu
zdravotníkov. Zdravotníci sú neustále vystavovaní novým etickým výzvam. Pri hľadaní
vhodnej odpovede účinne napomáha vytvorenie úzkej skupiny pre pastoráciu zdravotníkov,
ktorá sa zaoberá strategickými cieľmi. Táto skupina formuluje najčastejšie problémy,
s ktorými sa stretávajú zdravotníci a hľadá odpovede na problémy v podmienkach danej
kultúry. 6. Úzka spolupráca na miestnej, regionálnej, medzinárodnej i celosvetovej
úrovni. Aj v tejto oblasti je žiadúca spolupráca, ktorá sa postupne prehlbuje. Spolupráca
má za cieľ nielen informovať, ale aj formovať a podnecovať k účinným aktivitám.
f)
Biskupské konferencie a kultúra života Pápež Ján Pavol II. opisuje poslanie biskupských
konferencií v apoštolskom liste Apostolos Suos - O teologickej a právnej povahe biskupských
konferencií (21.5.1998) takto: „Nie je možné podať úplný zoznam tém, ktoré si vyžadujú
spoluprácu (biskupov). Avšak nikomu nemôže uniknúť, že šírenie a obrana viery a mravov,
preklad liturgických kníh, podporovanie a formácia kňazských povolaní, príprava katechetických
materiálov, podporovanie a obrana katolíckych univerzít a iných výchovných inštitúcií,
šírenie ekumenizmu, vzťahy s občianskymi predstaviteľmi, ochrana ľudského života,
pokoja, ľudských práv, tiež tak, aby boli garantované občianskymi zákonmi, podporovanie
sociálnej spravodlivosti, používanie masmédií, atď., to sú témy, ktoré si v tomto
čase vyžadujú spoločnú činnosť biskupov“ (č. 15). S ohlasovaním radostnej zvesti Ježiša
Krista je teda úzko spojená aj kultúra života. Ježiš prišiel na to, „aby každý, kto
verí, mal v ňom večný život“ (Jn 3, 15). Každý život znamená dar a zároveň aj poslanie.
Zodpovednosť biskupských konferencií aj pri presadzovaní kultúry života je veľká a
závažná a ich úlohy početné.
g) Návrhy Pri tejto príležitosti by som si dovolil
predostrieť niekoľko návrhov, ktoré by mohli prehĺbiť účinnosť pastorácie zdravotníkov
aj na Slovensku. 1. Na prvom mieste odporúčam úzky kontakt s Pápežskou radou pre
pastoráciu v zdravotníctve. Táto Rada rozvíja spoluprácu s mnohými krajinami na poli
zdravotníctva a organizuje medzinárodné konferencie, ktoré svojim zameraním a praktickými
výstupmi môžu poslúžiť ako inšpirácia aj pre Slovensko. 2. Odporúčam ďalej spoluprácu
s Medzinárodným inštitútom pre pastorálnu zdravotnícku teológiu – Camillianum v Ríme,
ktorý sa zaoberá teoretickými i praktickými otázkami pastorácie zdravotníkov i pastorácie
v zdravotníckych zariadeniach. 3. Zaiste by boli prínosom aj užšie kontakty v
oblasti pastorácie zdravotníkov s okolitými krajinami, ktoré majú zdravotníctvo na
približne rovnakej úrovni a kde sú podobné problémy ako u vás: Česká republika, Poľsko,
Maďarsko, Ukrajina. Prehĺbenie vzájomných vzťahov by mohlo priniesť nielen zaujímavé
informácie o práci iných, ale zaiste aj nové podnety a nové inšpirácie. 4. Bol
som informovaný aj o Pastoračnom pláne Katolíckej Cirkvi na Slovensku pre roky 2007
– 2013, ktorý sa zaoberá aj službou núdznym. A medzi nimi popredné miesto patrí chorým
a trpiacim a tým, ktorí sa o nich starajú . Treba sa preto zasadiť o to, aby tento
Plán sa čo najlepšie uviedol do života. 5. Počul som aj o práci skupiny, ktorý
sa zaoberá stratégiou kultúry života v podmienkach Slovenska. Na jej čele stál a stojí
Mons. František Tondra. Úprimne oceňujem všetko, čo sa podarilo v tejto oblasti a
povzbudzujem k ďalšiemu nasadeniu pre spoločné dobro a dobro každého chorého i každého
zdravotníka. 6. Delegát KBS pre kultúru života. Niektoré biskupské konferencie
majú delegáta pre kultúru života. Ako vieme, kultúra života je široká oblasť, ktorá
sa týka predovšetkým zdravotníkov, farmaceutov, rodiny, prijímania a výchovy detí,
mládeže, starostlivosti o chorých, ale aj pedagógov, politikov, ekonómov a všetkých
tých, ktorí túto oblasť môžu ovplyvniť v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle slova.
Delegátom pre kultúru života je biskup alebo kňaz, poverený miestnou biskupskou konferenciou.
Tento delegát koordinuje iniciatívy v prospech života na celonárodnej úrovni, je v
kontakte s rôznymi komisiami biskupských konferencií, s inštitúciami a s inými krajinami,
informuje o podobných podujatiach v iných krajinách, je v kontakte s členmi parlamentu
svojej krajiny a s mienkotvornými ľuďmi, ktorým vysvetľuje citlivé otázky súvisiace
s ochranou života alebo zápasom proti nemu, získava ich v prospech života, informuje
o tendenciách alebo krokoch, ktoré smerujú proti ľudskému životu, a pod. Mojím úprimným
želaním a túžbou je, aby aj Slovensko čím skôr malo takého delegáta pre kultúru života.
Som presvedčený, že cez neho by sa dalo urobiť ešte oveľa viac pre rešpektovanie každého
ľudského života a v konečnom dôsledku pre samotného Krista. 7. Bolo by veľmi vítané,
keby delegát pre kultúru života na celonárodnej úrovni mal svojich spolupracovníkov
na úrovni každej diecézy a každého dekanátu. Veď aj vaša krajina je zranená nešťastným
potratovým zákonom, ktorý bol prijatý v päťdesiatych rokoch minulého storočia a jeho
smutnými dôsledkami. Koľkí zdravotníci aj na Slovensku sú poznačení zločinom potratu,
koľko žien a rodín poznačila táto rana! Po roku 1990 sa aj u vás zmenila mentalita
a životný štýl mnohých ľudí. K staronovému problému potratu pribudli aj ďalšie: dramatický
nárast používania antikoncepcie, dramatický pokles živonarodených detí, výrazný nárast
mimomanželských detí, demografické problémy s nárastom občanov v neproduktívnom veku
a oslabením skupín v produktívnom veku, metódy umelého oplodnenia s úmyselnou manipuláciou
s počatým ľudským životom, ideológia sexuálneho a reprodukčného zdravia, oslabenie
tradičnej rodiny a jej poslania, presadzovanie rodovej ideológie (gender) a iné. Ako
vidno, mnohé tieto vážne otázky súvisia so zdravotníkmi a s ich poslaním i so životným
štýlom jednotlivcov a rodín. A preto vzájomnou spoluprácou delegáta pre kultúru života
na celonárodnej úrovni a jeho spolupracovníkov na úrovni každej diecézy a každého
dekanátu by sa toho mohlo veľa urobiť v prospech života. 8. Blízkosť chorým a tým,
ktorí sa o nich starajú. Treba veľmi oceniť pastoračnú starostlivosť o chorých, ich
ošetrovateľov a blízkych. Ako sa výstižne hovorí: „Jeden chorý v rodine, chorá celá
rodina“. Osobitne to platí o rodine, kde je nevyliečiteľne alebo chronicky nemocný.
Preto návšteva chorých v ich domácnostiach je veľmi dôležitá. Závisí to od toho, ako
je táto pastoračná starostlivosť organizovaná. Niekde chorých pravidelne – zvyčajne
každú nedeľu - navštevujú osobitní rozdávatelia svätého prijímania, ktorí im prinášajú
sväté prijímanie i pozdravy miestnej komunity, inde chorých navštevuje kňaz podľa
svojich možností. Tak sa vyjadruje blízkosť spoločenstva voči tým, ktorí trpia, i
tým, ktorí ich ošetrujú a sa o nich starajú. Také návštevy dávajú mnohé možnosti pre
novú evanjelizáciu, čo treba dobre využiť. h) Výzvy. Pred tým, než zakončím, chcel
by som vám predostrieť niektoré otvorené otázky, ktoré môžu poslúžiť pre osobné úvahy
a pre osobnú odpoveď. Čo odo mňa očakáva inštitúcia, do ktorej som bol poslaný ako
presvedčený a praktizujúci katolík? V čom môžem dať svoj osobitný a neopakovateľný
hodnotový príspevok? Čo by bolo pre mňa a pre inštitúciu, v ktorej pracujem, reálne
urobiť pre kultúru života v krátkodobom a čo v dlhodobom časovom horizonte? V čom
najviac potrebujem pomoc a cítim nutnosť spolupráce? Čo by asi urobil blahoslavený
Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI. na mojom mieste? Závery. Dovoľte mi, aby som
zakončil slovami pápeža Benedikta XVI., ktorý silne zdôrazňuje blízkosť sŕdc voči
chorým: „Chorým musíme dať pocítiť materiálnu a duchovnú blízkosť celej kresťanskej
komunity. Je dôležité, aby sme ich nenechali v opustenosti a samote, keď sa nachádzajú
v chúlostivom období ich života. Preto chvályhodne konajú tí, ktorí s trpezlivosťou
a láskou dávajú im k dispozícii svoje odborné schopnosti a ľudskú blízkosť. Myslím
na lekárov, na zdravotné sestry, na iných zdravotníkov, na dobrovoľníkov, na rehoľné
sestry a rehoľníkov, na kňazov, ktorí sa k nim neúnavne skláňajú ako milosrdný Samaritán,
pričom nehľadia na ich sociálnu situáciu, farbu alebo náboženskú príslušnosť, ale
iba na to, čo potrebujú. V tvári každej ľudskej bytosti, ešte viac keď je skúšaná
a deformovaná chorobou, žiari tvár Krista, ktorý povedal: ‘Čokoľvek ste urobili jednému
z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili’“ . Ako vidieť, Kristus sa stotožňuje
s každým chorým a trpiacim. Akékoľvek dobré slovo, úsmev, gesto, skutok voči jednému
z nich, smeruje k samotnému Kristovi. Bratia arcibiskupi a biskupi, drahí priatelia!
Všetkým vám úprimne ďakujem za to, čo ste urobili na poli pastorácie zdravotníkov,
pre vašich chorých, pri ochrane ľudského života a pri presadzovaní kultúry života.
Majte odvahu ísť ďalej, upevňovať a prehlbovať odskúšané, ale aj nové iniciatívy na
podporu a rešpektovanie každej ľudskej bytosti, a to od okamihu počatia až po prirodzený
koniec. Majte odvahu budovať spravodlivé a dostupné zdravotníctvo pre všetkých, aby
každý dostal to, čo mu patrí. Majte odvahu odmietať diskrimináciu slabých a chudobných.
Majte odvahu ísť aj proti prúdu. Majte odvahu byť služobníkmi života na všetkých úrovniach.
Majte odvahu kráčať v stopách učiteľského úradu blahoslaveného Jána Pavla II. i Benedikta
XVI. Majte odvahu prijímať utrpenie a venovať sa chorým ako Ján Pavol II. a Pán vás
určite požehná. Želám vám a vyprosujem všetky potrebné dary a milosti, aby sa vám
úspešne darilo plniť tieto veľké výzvy. –jk-