Zamyslenie na 6. veľkonočnú nedeľu - „Cesta ku šťastiu“
Pripravil Mons. Vladimír
Stahovec, rektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme:
„Mnohí
ľudia chápu náboženstvo, konkrétne aj kresťanstvo, ako nejakú množinu úkonov, ktoré
má človek vykonať na uspokojenie svojich duchovných potrieb a tiež preto, aby uspokojil
Boha. Preto je potrebné dať pokrstiť dieťa; presvedčiť svojho teenagera, aby absolvoval
strastiplnú prípravu na sviatosť birmovania; dať pochovať svojho blízkeho kresťanským
pohrebom, lebo sa to tak patrí. Je to pomýlený spôsob ako žiť duchovný život a vzťah
s Bohom. Prečo? Pretože byť kresťanom znamená na prvom mieste byť vo vzťahu so živým
Bohom. Iste, liturgické slávenia a posvätné gestá majú v náboženskom živote kresťana
dôležité miesto, no boli by len bezduchou vonkajšou exhibíciou, ak by človek predtým
neprežil stretnutie a spoločenstvo so vzkrieseným a živým Ježišom Kristom. V čom
však spočíva stretnutie a spoločenstvo s Ježišom? Čo sa udeje v živote človeka, ktorý
prežije skúsenosť so živou osobou Ježiša Krista? Tak ponajprv, vzťah medzi Ježišom
a jeho učeníkom je vzťahom lásky. Mnohé príklady a situácie v evanjeliách nám to dokumentujú.
Keď Ježiš hovorí o vzťahu medzi ním a jeho učeníkom, teda každým z nás, vyjadruje
ho dynamikou vyjadrenou slovami evanjelia budúcej nedele: ak ma milujete,
budete zachovávať moje prikázania. (Jn 14,15) Z čoho potom logicky nasleduje:
„Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje. A kto miluje
mňa, toho bude milovať môj Otec" (Jn 14,21). V priateľstve človeka a Ježiša
ide teda o vzájomný vzťah lásky. Jednou z charakteristických čŕt opravdivého vzťahu
lásky a priateľstva je, že v ňom človek robí všetko pre to, aby urobil šťastným toho
druhého. V priateľstve s Kristom to znamená – podľa jeho slov a želania – že ten,
kto chce byť jeho priateľom, ten zachováva jeho prikázania. Vtedy vzniká vzájomný
vzťah lásky medzi Ježišom a jeho učeníkom, v ktorom zároveň človek nachádza svoju
realizáciu a svoje šťastie. Ako je možné v dnešnom svete zachovávať jeho prikázania?
Predovšetkým v nás musí dozrieť vážne presvedčenie, že Ježišov zákon a jeho náuka
nie je nijaké čudáctvo neprijateľné pre súčasného človeka. Musíme dospieť k presvedčeniu,
že nikto na svete nepozná ľudské srdce tak dôkladne ako Ježiš a nikto na svete nevie
lepšie ako On, čo robí ľudské srdce šťastným. Musíme ďalej v živote dôjsť k bodu,
v ktorom pochopíme, že jeho prikázania človeka neobmedzujú, ale že naopak slúžia mu
k tomu, aby človek žil v pokoji sám so sebou, so svojím svedomím, v pokoji so svojimi
blížnymi a v pokoji so svojím Stvoriteľom. Prameňom šťastia človeka totiž nie je
bohatstvo a moc, kariéra a sláva, ale je ním jeho srdce naplnené Ježišovým pokojom.
Prísť k srdcu vyrovnanému a naplnenému pokojom môžeme len vtedy, ak budeme zachovávať
jeho prikázania. Hovorí sa veľa o tzv. „laickej morálke“ založenej na svedomí
človeka a na zákonoch štátu. Isteže, do nášho svedomia zasial Boh schopnosť rozlišovať
medzi dobrom a zlom. Na druhej strane však vieme, že ľudské svedomie môže byť aj zle
vyformované, otupené, znecitlivené, pomýlené módnymi prúdmi. Koľkokrát len počujeme
z úst ľudí argument na ospravedlnenie vlastného konania: veď všetci to tak robia!
Pre nás však nie je dôležité čo a ako robia všetci. Kritériom nášho rozhodovania a
nášho konania je Ježiš a jeho evanjelium. Ako sa dopracovať k presvedčeniu, že
ak chceme byť Ježišovými učeníkmi a chceme žiť šťastný život musíme dodržiavať Božie
prikázania? Je to otázky viery. A viera nie je výsledkom nášho úsilia, ani nášho rozumového
poznania. Je to dar, o ktorý s veľkou pokorou musíme prosiť Boha.“