Komentár Jozefa Kováčika: Mať radosť zo života s vierou
Štvrtkový komentár
pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS:
Začiatkom tisícročia, vlastne aj pri
tomto výroku si uvedomujem, ako čas veľmi letí, som bol kaplánom v Bratislave. Do
nového kostola na Teplickej ulici chodila skupina chlapov. Mali zhruba od 18 do 60
rokov. Takmer denne som ich vídaval na chóre kostola, veľa krát pristupovali aj k
sviatostiam. Zvláštne. Pre mnohých ešte zvláštnejším zistením bolo, že išlo o rómov
z Východu. Vtedy som pracoval aj ako externý spolupracovník v Slovenskej televízii
a tak som dal tip na reportáž dnes už tragicky zosnulej redaktorke Veronike Bednárovej.
Chlapi pracovali v Slovnafte a bývali na ubytovni neďaleko nášho kostola. Keď som
s nimi rozprával, hovorili mi o svojej farnosti. V Toporci mali kňaza, ktorý sa im
venoval. A oni sa s vierou tak zžili, že bez svätej omše bol deň akýsi prázdnejší.
Bola to krásna a ľudský silná skúsenosť. Prebehlo desať rokov a ja som prestupoval
na autobus pri Slovnafte. Keď som vystúpil, uvidel som partiu chlapov pri práci. Mali
oblečené reflexné vesty s nápisom Pompa. A tak som spozornel. Po niekoľkých okamihoch
sa na mňa jeden z chlapov usmial a vykročil ku mne. „Ako sa máte, pán farár?“ Podali
sme si ruky, podelili sa o ubehnutých 10 rokov. Veľa času nebolo, lebo pracovali.
Hoci sa presťahovali, pracujú aj naďalej v Bratislave. „Do kostola chodíme aj k sestre
Zdenke“- stihli mi ešte povedať. Napriek desiatim rokom a iste mnohým problémom, ktoré
život prináša, som stretol mužov, ktorí akoby sa v tom podstatnom nezmenili. Nevyhýbajú
sa žiadnej práci a život majú radi. A mne toto stretnutie padlo dobre. Je dobré vidieť
chlapov, ktorí sa za vieru nehanbia. Na druhú májová nedeľu som sa vracal večer
domov. Vo výťahu som stretol pani, s ktorou sa vždy zdravíme. Mala plnú náruč krásnych
kvetov. „Oslavujete niečo?“ opýtal som sa nesmelo. „Viete, dnes je deň matiek a tieto
kvety sú od mojich vnukov...“- povedala s dojatím. A ja som vedel, že v živote sú
chvíle, keď je človeku dobre. Keď zabudne na bolesti, či choroby, lebo na neho niekto
pamätal. Počas víkendu sa konal ďalší ročník Dňa rodiny na Slovensku. Neuveriteľné.
Napriek tomu, že pred tromi rokmi pristupovali ľudia k jeho organizovaniu s veľkou
skepsou, jeho opodstatnenosť sa ukázala ako veľmi potrebná. Po troch rokoch sa napriek
mediálnej ignorácii stal plne akceptovaným podujatím v takmer všetkých veľkých mestách
a regiónoch. Takmer veštci primátori a samosprávy túto udalosť nielen podporovali,
ale prebrali nad ním i záštitu. Záštitu nad podujatím okrem Rady pre rodinu KBS prebralo
aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Opakujem- i napriek takmer dokonalej
mediálnej ignorácii. Rodinám, ktoré prišli nahlas povedať, že je potrebné, “aby deti
otcov mali, aby mali mamy…” sa prihovorili aj viaceré významné osobnosti z verejného,
spoločenského, kultúrneho, či športového sveta. Mladé hviezdičky Super star, ktoré
vyrastali v milujúcej rodine, športový komentátor, básnik a spisovateľ, arcibiskup,
občianske združenia, tanečníci… a desiatky iných. A k tomu tisíce rodín. Pápež Benedikt
XVI. v knihe rozhovorov s novinárom Petrom Seewaldom odpovedá i na otázku, či spoločnosť
nie je už za akýmsi pomyselným bodom, spoza ktorého už niet návratu. Či sa neblíži
k akejsi samodeštrukcii. Svätý otec napriek vážnosti situácie vidí nádej hlavne v
rodinách, ktoré prijali Boha a nevylúčili ho napriek ťažkostiam zo svojho života.
Žijeme v dobe, keď práve strata zmyslu pre Boha a jeho existenciu a schopnosť
komunikovať s človekom, má za následok rôzne apokalyptické vízie a strach zo života.
Pri verejnom vyznaní osobnej viery však spoločnosť často reaguje s panikou a nepriateľstvom.
Potvrdil to pre taliansky denník Avvenire aj herec Jim Caviezel, ktorý stvárnil úlohu
Ježiša Krista v známom filme Umučenie Krista. „Gibson ma upozornil, že to bude
tvrdé. Už počas natáčania filmu ma zasiahol blesk a vykĺbil som si jedno rameno pri
scéne ukrižovania. Ale to najhoršie ma ešte len čakalo.“ Podľa Caviezela po vyjdení
filmu Umučenie Krista a polemikách, ktoré film sprevádzali, „čoraz viac ľudí v Hollywoode
zavieralo predo mnou dvere. A tak som sa postupne ocitol na okraji kinofilmov. Bol
som si vedomý, že by sa to mohlo stať, ale neľutujem, že som sa takto rozhodol. Ako
katolík a aj ako herec“. Pekné a silné vyznanie viery. Bez strachu, že si ma niekto
zapamätá pre taký alebo onaký čiarový kód. Lebo aj taká panika sa šíri našim Slovenskom
pri sčítaní ľudu. Žiaľ. Poprajme si, drahí poslucháči, aby naša viera, hoci často
poznačená osobným hriechom, či možným zlyhaním, bola pre nás silou a cestou nádeje.