Štúdia o kauzách a kontexte sexuálneho zneužívania maloletých zo strany katolíckych kňazov v USA

USA (24. mája, RV/TKKBS) - Katolícky internetový spravodaj La Bussola Quotidiana priniesol 20. mája článok talianskeho právnika, zakladateľa a riaditeľa Centra pre štúdium nových náboženstiev, a člena redakčného kruhu Interdisciplinárneho žurnálu o náboženskom výskume, Massima Introvigneho. Týka sa analýzy a zásadných prínosov výskumnej štúdie John Jay College pri City University v New Yorku z mája 2011, týkajúcej sa problematiky zneužívania maloletých zo strany katolíckych kňazov.
Spojené štáty americké sú krajinou, kde bola Katolícka cirkev najviac zasiahnutá tragédiou pedofilných kňazov. Sú aj krajinou, kde je táto tragédia viac známa vďaka historickému rozhodnutiu amerických biskupov, zveriť jednému z najváženejších akademických inštitútov vo svete, zaoberajúcich sa kriminológiou – John Jay College pri City University v New Yorku – vypracovanie najväčšej štúdie, aká kedy bola v spomenutej oblasti realizovaná na medzinárodnej úrovni. City University v New Yorku nie je katolíckou univerzitou a je teda baštou „politickej korektnosti“. Americkí biskupi prispeli finančne na štúdiu, ale nijako neovplyvňovali jej výsledky. John Jay College vypracoval prvú štúdiu v roku 2004, analyzujúcu podrobným spôsobom štatistiky, vzťahujúce sa na situáciu v rokoch 1950-2002 (52 rokov), ďalej dodatočnú správu z roku 2006, a teraz novú veľkú štúdiu z mája 2011, s názvom „Kauzy a kontext sexuálneho zneužívania maloletých zo strany katolíckych kňazov v USA, 1950-2010“.
Po správe z roku 2004, ktorá sa sústredila na prezentáciu presných údajov, týkajúcich sa zodpovedania otázky „koľkí“ kňazi zneužívali maloletých, sa správa z roku 2011 sústreďuje na ešte zložitejšiu otázku – „prečo“ to robili. Nová štúdia začína pripomenutím a aktualizáciou kvantitatívnych údajov z roku 2004 o tom, že v priebehu už spomenutých 52 rokov bolo 4392 amerických kňazov z približne 109000, ktorí vykonávali službu, teda 4 %, obvinených zo sexuálnych vzťahov s maloletými. Obvinení, prirodzene, neznamená odsúdení. K odsúdeniu a trestu sa dospelo v menej ako polovici týchto prípadoch, v niektorých prípadoch možno vďaka schopnostiam advokátov alebo premlčaniu, ale v ostatných preto, že obvinení boli skutočne nevinní.
Text z roku 2011 trvá na tom, čo zdôrazňovala už správa z roku 2004: tieto čísla sa nevzťahujú na „pedofilných kňazov“. Existuje medicínska definícia pedofílie, týkajúca sa vzťahov s maloletými, ktorí nedosiahli pubertu. Opätovne sa zdôrazňuje, že 80 % obetí zneužívania už prekonalo pubertu, a vzhľadom na to, že skutoční pedofili majú tendenciu mať niekoľko obetí, znamená to, že menej ako 5 % obvinených kňazov môže byť označených ako „pedofili“. Ak má kňaz sexuálny vzťah so 17-ročnou, alebo 17-ročným, správa sa, samozrejme, zle, ale nejde o pedofíliu.
V správe sa píše aj o ďalších dvoch dôležitých kvantitatívnych údajoch. Prvým je, že dojem, vytváraný médiami, podľa ktorích sú katolícki kňazi tzv. „riziková“ kategória, pokiaľ ide o pedofíliu, je falošný. Po informáciách o tom, že žiadna iná inštitúcia neotvorila svoje archívy a nepodporovala také presné výskumy ako tie v USA zo strany Katolíckej cirkvi, správa prechádza na súhrn týkajúci sa protestantských komunít, svedkov Jehovových, mormónov, židov, aj štátnych škôl, mládežníckych športových klubov, skautingu, a uzatvára, že – hoci obmedzené údaje neumožňujú absolútne závery – zdá sa, že všetky čiastkové elementy poukazujú prinajmenšom na to, že vo všetkých spomenutých oblastiach nie je riziko zneužívania maloletých nižšie oproti katolíckym farnostiam a školám. Následne sa uvádza údaj všeobecného charakteru, týkajúci sa faktu, že v USA 246 maloletých zo 100000 sa stáva obeťami sexuálneho zneužívania. Nedá sa vedieť, koľkí maloletí „prichádzajú do kontaktu“ s katolíckymi kňazmi, ale ak berieme ako referenčný bod tých, ktorí prijali sviatosť birmovania, môžeme to uzavrieť tak, že v katolíckom prostredí pripadá 15 zneužívaných maloletých na 100000. Inými slovami, aj v katolíckych farnostiach a školách sa, žiaľ, vyskytujú „pedofili“, ale sú 16-násobne bezpečnejším prostredím oproti spoločnosti vo všeobecnosti.
Ďalším údajom, potvrdeným aktualizáciami 2003-2005 a teraz 2006-2009 vo vzťahu k správe z roku 2004 je, že počet zneužití maloletých zo strany katolíckych kňazov sa z roka na rok veľmi výrazným spôsobom znižuje. Prvý graf správy ukazuje vrchol na začiatku 80-tych rokov a pokles, ktorý sa zrýchľuje v posledných rokoch, až po súčasnú úroveň, ktorá je dokonca nižšia, než na začiatku 50-tych rokov. Ďalší graf naznačuje, prečo táto tendencia nekorešponduje s verejnou mienkou. Zatiaľ, čo počet zneužití sa znižuje, počet správ, vzťahujúcich sa k zneužívaniu, dosahuje najvyššiu kvótu v roku 2002 – roku ničivého prieskumu denníka Boston Globe, ktorý podľa štúdie spôsobil začiatok najakútnejšej fázy krízy. Ide jednak o väčší novinársky záujem, ako aj o fakt, že k tribunálom sa dostávajú nové obvinenia zo strany špecializovaných adovkátskych kancelárií, ktoré oživujú prípady – skutočné či domnelé - spred dvadsiatich alebo tridsiatich rokov. Podľa štúdie boli „v roku 2002 oznámenia, týkajúce sa zneužívania, urobené vo väčšine prípadov zo strany už dospelých obetí alebo ich advokátov 20-40 rokov po tom, ako k zneužitiu došlo“.
Teda, hoci majú oznámenia prípadov a žurnalistické prieskumy vzostupnú tendenciu, prípadov je menej. To poukazuje na fakt, že preventívne opatrenia, prijaté po príchode do Ríma kardinála Ratzingera ako prefekta Kongregácie pre náuku viery v roku 1981, fungujú. Ďalej sa uvádzajú dva kritické body. Prvým je to, že hoci väčšina biskupov adekvátne reagovala na nariadenia Ríma a biskupskej konferencie, vyskytli sa aj niektorí „oneskorení“ biskupi a médiá sa často sústredili práve na nich, hoci tvorili iba menšinu hláv diecéz, podporujúc tak obraz biskupov, ktorí v globále nereagovali na problém sexuálneho zneužívania maloletých. Druhá kritika sa týka toho, že Katolícka cirkev, i
keď sa energicky zaoberala problémom, nie vždy adekvátne komunikovala navonok. Cirkev reagovala na krízu, a – ako hovoria výsledky – potvrdil sa zásadný pokles výskytu prípadov sexuálneho zneužívania, no nie vždy zvládla dať to na vedomie verejnej mienke.
Kvantitatívne údaje predstavujú základ pre položenie otázky o tom, ako je možné, že istý počet katolíckych kňazov v USA – hoci oveľa menší, než si mnohí myslia, ale i tak nie irelevantný – sa mohol dopustiť sexuálneho zneužívania maloletých. Štúdia skúma predovšetkým teóriu, najrozšírenejšiu v tzv. bulvárnych médiách, poznamenávajúc, že si prekvapivo získala aj podporu rôznych serióznych komentátorov – teóriu o tom, že zneužívanie maloletých súvisí s celibátom. Štúdia sa odvoláva na jednoznačné štatistické údaje o tom, že väčšiny prípadov sexuálneho zneužitia maloletých sa dopustili muži, ktorí sa nezaviazali k celibátu: protestantskí pastori, učitelia v škole, tréneri mládežníckych družstiev, či otcovia rodín, ktorí zneužívajú deti. K tomuto údaju, bežne uvádzanému v sociologických štúdiách, ktorý však, ako sa zdá, neustále uniká bulvárnej tlači, správa dodáva, že celibát u rímskokatolíckych kňazov existoval v rokoch 1950 a 1960, platil v rokoch 1970 a 1980 a existuje i dnes. Vzhľadom na to, že prípady zneužívania maloletých boli pomerne zriedkavé v rokoch 1950 a 1960, prepukli v rokoch 1970 a 1980, ich počet sa znížil v 90-tych rokoch a po roku 2000 sa opäť stali zriedkavými, musí existovať iný dôvod ako celibát, ktorý vysvetľuje tento vývoj.
V štúdii z roku 2011 sa nachádza bod, ktorý okamžite pritiahol pozornosť medzinárodnej tlače. Ak „na vine“ nie je celibát, môže to byť tolerancia homosexuality v katolíckych seminároch od určitého času? Tu sa autori štúdie dostali do určitých ťažkostí, pretože proti štúdii z roku 2004, ktorá zdokumentovala, že 80 % kňazov, ktorí zneužívali maloletých, si ako obete vyberalo chlapcov a nie dievčatá, protestovali vo veľkom organizácie homosexuálov. Tentokrát potvrdzujú údaj, podľa ktorého 80,3 % zneužití je homosexuálneho charakteru – ale pozývajú k rozlišovaniu medzi identitou a správaním.
To, čo sa ťažko chápe – píšu – je možnosť, že sa osoba zúčastňuje na akte s inou osobou rovnakého pohlavia, bez uvedomenia si homosexuálnej identity. Viac ako ¾ skutkov sexuálneho zneužívania mladistvých zo strany katolíckych kňazov, ako sme ukázali v štúdii z roku 2004, sú akty medzi osobami rovnakého pohlavia (kňazi, ktorí zneužívali obete mužského pohlavia). Ale je možné, že aj keď obete týchto kňazov boli zväčša chlapci, definujúc skutky ako homosexuálne, kňaz nikdy nepriznal svoju identitu ako homosexuálnu. Pokiaľ ide o kňazov, či už vstúpili do seminára ako homosexuáli, alebo z neho takí vyšli – tieto dve kategórie je nevyhnutné rozlišovať – podľa štatistík „budú pravdepodobnejšie (než heterosexuáli) mať sexuálne vzťahy po vysviacke“, no vo väčšine prípadov budú mať vzťahy s dospelými a nie s maloletými.
Teda, žiaden krok späť, vzhľadom na rok 2004. Keď správa z r. 2011 tvrdí, že „klinické výsledky nepodporujú záver […] že homosexuálna identita je spojená so sexuálnym zneužívaním maloletých“, tak toto tvrdenie – ktoré samozrejme chce uhasiť ohnivú diskusiu a kritiku predchádzajúcej správy – sa vzťahuje na samotnú identitu, zatiaľ čo vzťah medzi zneužívaním a homosexuálnymi „skutkami“ alebo „správaním“ je potvrdený a ani by nebolo možné – keďže čísla sú také, aké sú – tvrdiť opak. To, v čom správa tvrdí niečo nové, je negácia, že by homosexuálne subkultúry – ktoré sa rozvinuli v seminároch v osemdesiatych rokoch minulého storočia a boli vykorenené začiatkom tohto storočia – mali niečo spoločné so zneužívaním detí. Nie, že by tieto subkultúry neexistovali, ale v čase, keď sa najviac rozšírili, veľká časť kňazov, zodpovedných za zneužívanie, už bola vysvätená. Homosexuálne subkultúry v seminároch a zneužívanie maloletých teda sú paralelné fenomény, nie následné. Ani jeden z nich nie je príčinou toho druhého, ale oba majú pravdepodobne tie isté dôvody.
Aké sú príčiny? Komplexné javy nikdy nemajú len jednu príčinu, zdôrazňuje správa. Kánonické právo nebolo v danej oblasti dostatočne efektívne: nepredpokladalo krízu takýchto rozmerov. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že keď sa kanonické normy upravili, počet zneužití klesol. Nevenovala sa dostatočná pozornosť výchove kléru v oblasti sexuality, lásky a manželstva: treba si všimnúť, že správa v tomto kontexte cituje učenie blahoslaveného Jána Pavla II. a pripisuje výsledky, ktoré sa podarilo dosiahnuť v boji proti zneužitiam, práve seminárskej výchove inšpirovanej hlbšou reflexiou nad pápežovým učením v oblasti telesnosti a sexuality, na čo kladie dôraz aj Benedikt XVI.
Podstatnou príčinou celého problému je podľa správy morálna kríza, ktorá zasiahla Spojené štáty americké v šesťdesiatych rokoch minulého storočia – “The Sixties” v Amerike a “1968” v Európe. Antikoncepčná tabletka, zlegalizovanie potratu a kultúra konzumu vyvolali skutočnú revolúciu v sexuálnom správaní – s následkami, ktoré si dovtedy nikto nevedel ani predstaviť – a to vo všetkých oblastiach spoločenského života. Niektorí dokonca začali teoretizovať o prípustnosti sexuálnych stykov s maloletými alebo pre ne hľadali celé spektrum rozličných ospravedlnení. Aj v samotnej Katolíckej Cirkvi bolo po Druhom vatikánskom koncile možno vnímať prienik mentality ovplyvnenej sexuálnou revolúciou – tak v rámci kléru ako aj v seminároch – i keď je treba povedať, že táto revolúcia sa týka celej spoločnosti, a nielen Katolíckej Cirkvi.
Tu, bez toho, aby ho citovala explicitne, štúdia prichádza k rovnakým záverom, ako List írskym katolíkom od Benedikta XVI. z 19. marca 2010, ktorý identifikoval v rýchlych spoločenských zmenách, v upustení od tradičného priľnutia ľudu ku katolíckemu učeniu a hodnotám a vo fakte, že vo vnútri Cirkvi bol plán obnovy navrhovaný Druhým vatikánskym koncilom občas nepochopený, všeobecný kontext, vo vnútri ktorého sa musíme snažiť vnímať znepokojivý problém sexuálneho zneužívania detí.
Aj keï správa 2011 od John Jay College prináša isté klauzuly, podporujúce politicky korektný štýl a tiež povinnú kritiku oneskorených reakcií Cirkvi, údaje ktoré ponúka, potvrdzujú analýzu Benedikta XVI., ako aj to, že opatrenia, navrhované pre Cirkev pápežom, sú správne nasmerované. Správa, prirodzene, predkladá analýzu, ktorá sa striktne pridržiava vedeckého výskumu a ako taká nemôže brať na zreteľ dimenziu, ktorú naznačuje pápež: krízu, ktorá je podľa Benedikta XVI. príčinou hlbokej bolesti a hanby a kde žiadna štatistika nemôže ospravedlniť závažnú zodpovednosť vinníkov, má predovšetkým duchovné príčiny a vyplýva najmä z upúšťania od viery, modlitby, z neuvedomovania si nesmiernej zodpovednosti kňazstva v kontextoch, žiaľ, omnoho širších, ako je ten, ktorý sa týka malého množstva skutočne pedofilných kňazov. Hoci sú štúdie a sociologické dáta užitočné, náprava musí nevyhnutne zahrňovať duchovný rozmer. -ľr-