Rozhovor s rehoľníkom o situácii v Cirkvi v Číne

Vážení poslucháči, v nasledujúcej rubrike si priblížime situáciu v Číne, ktorú nám v rozhovore priblížil istý páter, ktorý mnoho rokov pôsobil v tejto krajine, avšak nechcel byť menovaný z bezpečnostných dôvodov.

„Od začiatku kultúrnej revolúcie v roku 1966 začala prísna kontrola Cirkvi, ako aj prenasledovanie veriacich. Po roku 1980 – politickou reformou v Číne – sa situácia čiastočne zmenila. Všetci biskupi a kňazi dostali povolenie pôsobiť opäť v oblasti pastorácie. Vláda si však stanovila podmienky. Pre pastoračné pôsobenie bol potrebný súhlas a istá poslušnosť voči vláde. Medzi biskupmi vtedy vznikli dve skupiny. Jedna skupina zaujala odmietavý postoj s odôvodnením potreby slobody a nezávislosti od vlády. Druhá skupina súhlasila s poslušnosťou voči vláde. Vláda sa samozrejme tejto druhej skupine odmenila vo forme pozemkov a štátneho súhlasu na vykonávanie pastorácie. Ide teda o dve skupiny a dve rozdielne cesty. Obe skupiny vyšli z prenasledovania, obe tieto skupiny majú skúsenosť dlhoročného väzenia. Jedna z nich sa naklonila na stranu vlády v snahe spolupracovať s ňou a v ich prípade vláda začala mať stále väčšie nároky. Druhá skupina, z ktorej vzišla tzv. podzemná cirkev spoluprácu odmietla.
Skupina spolupracujúca s vládou neskôr pokračovala vo svojej činnosti ako tzv. Národná cirkev. Národná cirkev bola ustanovená ešte pred kultúrnou revolúciou. Po roku 1980 vláda začala nanovo Národnú cirkev kontrolovať. Čína je veľmi veľká a tak situácia Cirkvi nebola všade rovnaká. Lokálna vláda v niektorých prípadoch prižmúrila oči, no v iných lokalitách bola miestna vláda veľmi prísna a úzko sledovala postoje centrálneho vedenia.
Situácia miestnej vlády závisí jednak od biskupov, ale aj od počtu katolíkov v danej zóne. Ak je v nejakej oblasti veľa katolíkov, miestna vláda má obavy a má tendenciu pritvrdiť. Toto je situácia, ktorá neustále pokračuje. Dôvod, prečo niektorí biskupi odmietli spoluprácu je teda ten, že podľa ich názoru vláda chce stále viac kontrolovať Cirkev. Títo biskupi vôbec neveria vláde a odmietajú akúkoľvek spoluprácu.
Obe z týchto skupín predstavujú istý problém. Členovia Národnej cirkvi, i keď sa im občas dostane trochu slobody, sú v konečnom dôsledku pod vládnou kontrolou a tá ich má v hrsti. Práva Cirkvi sú pre túto skupinu biskupov akoby diktované vládou a to je nebezpečné. Na druhej strane podzemná cirkev predstavuje ďalší extrém, pretože nemožno úplne ignorovať vládu. Isté rešpektovanie vládnych predstaviteľov je v súlade s evanjeliom. Veď už v Liste Rimanom apoštol Pavol píše: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha“. Teda je potrebné rešpektovať vládnu autoritu, ale je otázka do akej miery. Podzemná cirkev odmieta viesť s vládou akýkoľvek dialóg. I toto je problém. Ale možno konštatovať i to, že podzemných biskupov už nie je toľko, ako v minulosti. Postoj Kongregácie pre evanjelizáciu národov je jasný. Vyzýva ku komunikácii s vládou mysliac si, že vláda má dobrú vôľu a že ich bude akceptovať. Avšak skutočný postoj vlády je taký, že ona nemá záujem viesť dialóg, ale iba kontrolovať celú Cirkev. Vláda sa obáva z toho, že sa môže stať niečo také ako vo východoeurópskych krajinách.“

„Otče, ako sa vyvíja problém biskupských vysviacok bez súhlasu Vatikánu?“

„Po roku 1980 sa niektorí kňazi stali biskupmi bez toho, že by boli na to súci. Situácia v diecézach však bola veľmi ťažká, pretože mnohé biskupstvá boli neobsadené už dlhé roky. Správou diecézy boli poverení apoštolskí administrátori, ktorých menovala Svätá stolica. Takže potreba biskupov bola a je stále veľká. Svätá stolica je veľmi opatrná pri voľbe kňazov, ktorí by sa mohli stať biskupmi, pretože mnohí kňazi nie sú na to pripravení. Jeden z dôvodov je i ten, že po kultúrnej revolúcii v roku 1966 až do roku 1995 poskytovali semináre v Číne pomerne dobrú formáciu. Po roku 1995 sa formácia v seminároch výrazne zhoršila. Ďalší dôvod, prečo je Vatikán taký opatrný, je skutočnosť, že možní kandidáti na biskupov sú veľmi mladí a vzhľadom na ich nedostatočnú formáciu je pomerne vysoké riziko dlhého pôsobenia nevhodného biskupa.
V Číne väčšina biskupov zastáva názor, že jedine Vatikán by mal rozhodovať vo veci biskupských vysviacok, ale tento proces by mal urýchliť, pretože trvá veľmi dlho. Vláda má takto o argument viac, prečo volí biskupov ona. V mnohých prípadoch sa vláda stavia do rozhodovacej pozície, kto môže byť biskupom a uskutočňuje voľbu. Tento proces je veľmi transparentný, pretože pri voľbe biskupa, ktorá sa uskutočňuje akoby demokratickým spôsobom, sú na lístkoch mená. Keď s týmto kandidátom voliči súhlasia, nemusia robiť nič. Ak nesúhlasia, majú meno prečiarknuť, ale toho sa zasa obávajú, pretože voľba nie je anonymná a postaviť sa proti názoru vlády je nebezpečné. Ďalšie zavádzajúce tendencie zo strany vlády sú finančné odmeny. Ak sa biskup zúčastní na vysviacke druhého biskupa, ktorý je vybratý vládou a nie je odsúhlasený Vatikánom, dostane vysokú finančnú odmenu.“ –pd-