Vatikán (18. mája, RV) - Generálna audiencia Benedikta XVI. sa
dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec vo svojej katechéze pokračoval
v téme modlitby:
„Drahí bratia a sestry! Po tom, ako sme sa v posledných
dvoch katechézach zamýšľali o modlitbe ako o univerzálnom fenoméne, ktorý – hoci v
rôznych formách – je prítomný v kultúrach všetkých čias, začneme dnes biblickým pohľadom
na túto tému, ktorý nás privedie v prehĺbeniu dialógu zmluvy medzi Bohom a človekom,
ktorý dáva život dejinám spásy až po svoj vrchol – definitívne Slovo, ktorým je Ježiš
Kristus. Táto cesta nás privedie k pozastaveniu sa nad niektorými dôležitými textami
a mimoriadnymi postavami Starého a Nového zákona. Bude to práve Abrahám, veľký patriarcha,
otec všetkých veriacich (porov. Rim 4,11-12.16-17), ktorý nám ponúkne prvý vzor modlitby,
v kontexte svojho orodovania za mestá Sodoma a Gomora. Chcel by som vás tiež pozvať
k tomu, aby ste využili tieto jednotlivé katechézy k tomu, aby ste sa naučili lepšie
poznať Bibliu, ktorú - ako dúfam - máte vo svojich domovoch a počas týždňa sa pozastavte
a čítajte ju, meditujte o nej, aby ste spoznali úžasné dejiny vzťahu medzi Bohom a
človekom, medzi Bohom, ktorý sa nám necháva spoznávať a človekom, ktorý mu odpovedá
a modlí sa.
Prvý text, nad ktorým sa chceme pozastaviť, sa nachádza v 18. kapitole
Knihy Genezis. Hovorí sa v nej o podlosti obyvateľov Sodomy a Gomory, ktorá dosiahla
až také rozmery, že bol nevyhnutný Boží zásah k naplneniu spravodlivosti a k zastaveniu
toľkého zla bolo nevyhnutné zničiť tieto mestá. Tu vstupuje na scénu Abrahám so svojou
modlitbou orodovania. Boh sa rozhodne zjaviť mu, čo má v pláne, necháva ho spoznať
závažnosť zla a jeho strašné dôsledky, pretože Abrahám je jeho vyvoleným, vybraný
k tomu, aby z neho vzišiel veľký národ a aby skrze neho Božie požehnanie naplnilo
celý svet. Jeho poslanie je poslaním spásy, ktorým má odpovedať na hriech, ktorý ovládol
ľudské skutočnosti; skrze neho chce Pán opäť priviesť ľudstvo k viere, poslušnosti
a spravodlivosti. A teraz sa tento Boží priateľ otvára týmto skutočnostiam a potrebám
sveta, modlí sa za tých, ktorí majú byť potrestaní a prosí, aby boli zachránení.
Abrahám
ihneď pochopí problém s celou jeho závažnosťou. Hovorí Pánovi: „Zahubíš azda spravodlivého
spolu s bezbožným? Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš,
alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom? Nech je ďaleko
od teba, že by si takto robil, usmrcoval spravodlivého s bezbožným! Takto by sa rovnako
vodilo spravodlivému i bezbožnému. To nech je ďaleko od teba! Ty, ktorý súdiš celú
zem, nebudeš takto súdiť!“ (Gn 18, 23-25). Týmito slovami Abrahám Bohu ukazuje
potrebu vyhnúť sa akejsi hromadnej spravodlivosti: ak je mesto vinné, je spravodlivé
odsúdiť jeho hriech a udeliť trest, ale – tvrdí veľký patriarcha – bolo by nespravodlivé
potrestať nerozlíšeným spôsobom všetkých obyvateľov. Ak sú v meste aj nevinní, s týmito
sa nesmie jednať rovnako ako s vinnými. Boh, ktorý je spravodlivý sudca, nemôže konať
takto.
Ak však čítame tento text pozornejšie, uvedomíme si, že Abrahámova požiadavka
je ešte vážnejšia a hlbšia, pretože sa neobmedzuje iba na žiadosť zachrániť nevinných.
Abrahám žiada odpustiť celému mestu, odvolávajúc sa na Božiu spravodlivosť. Hovorí
Pánovi: „Neodpustíš radšej mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?“
(Gn 18, 24). Týmto sa zahráva s novou myšlienkou spravodlivosti: nie s takou, ktorá
sa obmedzuje na potrestanie vinníkov – tak ako to robia ľudia – ale odlišnou spravodlivosťou
– Božou – ktorá hľadá dobro a sama ho vytvára skrze odpustenie, ktorým pretvára hriešnika,
obracia ho a zachraňuje. Svojou prosbou teda Abrahám nepožaduje čisto odmieňajúcu
spravodlivosť, ale spásonosný zásah, ktorý – berúc ohľad na nevinných – oslobodí od
viny hriešnikov, odpustiac im. Abrahámovo myslenie, ktoré vyzerá takmer paradoxne,
možno teda zhrnúť takto: samozrejme nemožno jednať s nevinnými rovnako ako s vinnými,
toto by bolo nespravodlivé. Je naopak nevyhnutné jednať s vinníkmi tak, ako s nevinnými,
uskutočniac tak „vyššiu“ spravodlivosť, ponúknuc im možnosť záchrany, pretože ak zločinci
prijmú Božie odpustenie, vyznajú svoju vinu a nechajú si odpustiť, už viac nebudú
pokračovať v konaní zla, ale aj oni sa stanú spravodlivými bez toho, aby boli potrestaní.
Toto
je požiadavka spravodlivosti, ktorú Abrahám vyjadruje vo svojom orodovaní, požiadavka,
ktorá sa zakladá na istote, že Pán je milosrdný. Samozrejme, Sodoma je veľké mesto
a 50 spravodlivých sa zdá byť málo, ale Božia spravodlivosť a jeho odpustenie nie
sú snáď zjavením sily dobra, hoci by sa zdalo menšie a slabšie ako zlo? Zničenie Sodomy
malo zastaviť zlo prítomné v meste, ale Abrahám vie, že Boh má aj iné spôsoby a iné
prostriedky, aby zabránil šíreniu zla. Je to práve odpustenie, ktoré trhá špirálu
hriechu a Abrahám sa vo svojom rozhovore s Bohom odvoláva práve na toto. Keď sa Pán
rozhodne odpustiť mestu, ak v ňom nájde 50 spravodlivých, tak jeho prosba začína zostupovať
až k úplnej priepasti Božieho milosrdenstva. Abrahám postupne zmenšuje počet nevinných
potrebných k záchrane: ak ich nebude 50, snáď bude stačiť 45... a potom stále menej
až sa dostane k číslu 10...: snáď sa ich tam nájde iba 40... 30... 20... 10... (porov.
v. 29.30.31.32). A čím nižšie sa stáva toto číslo, tým viac sa odhaľuje a zjavuje
Božie milosrdenstvo, ktoré s trpezlivosťou načúva modlitbe prijíma ju a opakuje na
každú jeho prosbu: „Odpustím... nezničím... neurobím...“ (porov. v. 26.28.29.30.31.32).
Tak vďaka Abrahámovmu orodovaniu bude Sodoma zachránená, ak sa v nej nájde
iba 10 spravodlivých. Takáto je sila modlitby. Práve skrze orodovanie a modlitby
k Bohu pre záchranu iných sa ukazuje túžba po spáse, ktorá prevláda v Bohu voči hriešnemu
človeku. Zlo vskutku nemôže byť akceptované, musí byť vyznačené a zničené skrze trest:
zničenie Sodomy malo práve tento význam. Ale Pán nechce smrť hriešnika, ale aby sa
obrátil a žil (porov. Ez 18, 23;33,11). Jeho túžbou je vždy odpustiť, zachrániť, dať
život, premeniť zlo na dobro. Práve táto Božia túžba, ktorá sa v modlitbe stáva aj
túžbou človeka, sa vyjadruje skrze slová modlitby. Svojou prosbou vlastne sám Abrahám
prepožičiava svoj hlas a svoje vlastné srdce Božej vôli: Božej túžbe, ktorá je milosrdenstvom,
láskou a rozhodnutím pre záchranu. Toto všetko našlo v ňom a v jeho modlitbe možnosť
zjaviť sa konkrétnym spôsobom uprostred dejín ľudí, aby to bolo prítomné tam, kde
je potreba milosti. Slovami svojej modlitby Abrahám dáva hlas Božej túžbe, ktorá nespočíva
v zničení, ale naopak v zachránení Sodomy, v darovaní života obrátenému hriešnikovi.
Toto
je to, čo Pán chce, jeho dialóg s Abrahámom je predĺženým a jednoznačným zjavením
jeho milosrdnej lásky. Nutnosť nájsť spravodlivých ľudí v meste sa stáva stále menej
nevyhnutnou a nakoniec stačí iba 10 z nich, aby sa zachránila celá populácia. Kvôli
akému dôvodu sa Abrahám zastaví na 10 spravodlivých, nie je v texte povedané. Snáď
ide o počet osôb, ktorý ukazuje minimálnu veľkosť spoločenstva (ešte aj dnes je 10
ľudí nevyhnutné kvórum pre verejnú židovskú modlitbu). Akokoľvek, ide o veľmi nepatrné
číslo, o maličké množstvo dobra, skrze ktoré zachrániť množstvo zla. Ale v Sodome
a Gomore sa nenašlo ani len týchto 10 spravodlivých a mestá boli zničené. Toto nevyhnutné
zničenie miest je paradoxne dosvedčené práve Abrahámovým orodovaním za ne. Práve táto
jeho modlitba zjavila spásonosnú Božiu vôľu: Pán bol ochotný odpustiť, túžil po tom,
ale tieto mestá boli uzavreté v úplnom a paralyzujúcom zle, bez čo i len maličkého
množstva nevinných, od ktorých by začal pretvárať zlo na dobro. Pretože práve toto
je cesta záchrany, o ktorú Abrahám prosil: byť zachránený neznamená jednoducho ujsť
trestu, ale byť oslobodený od zla, ktoré je v nás. Nejde o vyhnutie sa trestu, ale
naopak hriechu, tomu odmietnutiu Boha a lásky, ktoré v sebe zahŕňa aj práve trest.
Prorok Jeremiáš povie vzbúrenému ľudu: „Tvoj zločin ťa stresce, skárajú ťa tvoje
nevernosti. Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho
Boha“ (Jer 2,19). Práve od tohto zla a trpkosti chce Pán zachrániť človeka, keď
ho oslobodzuje od hriechu. Je však nevyhnutná vnútorná premena. Aspoň štipka dobra,
začiatok od ktorého vyjsť pri premene zla na dobro, nenávisti na lásku, pomsty na
odpustenie. Práve kvôli tomu spravodliví musia byť z vnútra mesta a Abrahám stále
opakuje: snáď sa ich tam nájde... „Tam“ znamená vnútri chorej skutočnosti, ktorá sa
má stať zárodkom dobra, ktoré ju môže uzdraviť a darovať život, avšak v tejto chorej
skutočnosti Sodomy a Gomory tento zárodok dobra sa nenájde.
Avšak Božie milosrdenstvo
v dejinách jeho ľudu sa neskôr ešte oveľa viac rozšíri. Kým na záchranu Sodomy stačilo
10 spravodlivých, prorok Jeremiáš povie – v mene Všemohúceho – že stačí jeden spravodlivý
pre záchranu Jeruzalema: „Pochoďte ulice Jeruzalema, pozerajte, vyzvedajte a hľadajte
po jeho námestiach, či nájdete muža, čo koná spravodlivo a vyhľadáva pravdu, tak mu
odpustím“ (Jer 5,1). Počet ešte viac klesol, Božia dobrota sa ukazuje ešte viac.
Avšak ani toto ešte nestačí, prehojné Božie milosrdenstvo nenájde odpoveď dobra, ktoré
hľadá a Jeruzalem padne do osídel nepriateľa. Bude nevyhnutné. Aby sa sám Boh stal
tým spravodlivým. Nekonečná a prekvapujúca Božia láska sa v plnosti zjaví vtedy, keď
sa Boží Syn stane človekom, úplne Spravodlivým, dokonalo Nevinným, ktorý prinesie
spásu celému svetu svojou smrťou na kríži odpustiac a prosiac za tých, ktorí „nevedia,
čo robia“ (Lk 23,34). Tak modlitba každého človeka nachádza svoju odpoveď. Každá
naša prosba bude úplne vypočutá.
Drahí priatelia, kiež nás modlitba Abraháma,
nášho praotca vo viere, naučí vždy viac otvárať srdce prekypujúcemu Božiemu milosrdenstvu,
aby sme v každodennej modlitbe túžili po záchrane ľudstva a s vytrvalosťou a dôverou
k Pánovi o ňu prosili, pretože On je veľký v láske.“