P. Milan Bubák SVD
sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje otázke modlitby a
temperamentu. Milí priatelia, pokračujeme v našej téme o modlitbe a temperamente,
čiže o tom, ako si na základe svojej jedinečnej povahy vybrať z kresťanskej tradície
tú formu modlitby, ktorá vyhovuje najlepšie nám osobne. Minule sme si hovorili o dvoch
školách či tradíciách modlitby: o púštnej a o augustiánskej. Dnes sa pohneme ďalej
a povieme si niečo o spiritualite benediktínskej a františkánskej a spôsoboch modlitby,
ktoré z nich vyplývajú. Benediktínska spiritualita bola pri svojom zrode ovplyvnená
sv. Augustínom a jeho metódou. Ťažko hovoriť o benediktínskej forme modlitby v krátkosti,
lebo ide o veľmi komplexnú a mohutnú tradíciu, ktorá obsahuje veľa prvkov. Nám však,
nakoľko sa zameriavame na modlitbu, postačí, keď si pouvažujeme iba o jednom z jej
významných komponentov a síce o Lectio divina, čiže na čítanie sv. Písma modlitbovým
spôsobom. Táto tradícia má svoje korene už v augustiniánskej spiritualite, no benediktínska
škola uvažovanie nad Božím slovom posúva do ešte inej, systematickejšej roviny. Lectio
divina má štyri časti a to lectio (čítanie), meditatio (rozjímanie),
oratio (modlitba) a contemplatio (kontemplácia, alebo nazeranie).
V lectio človek číta Božie Slovo. Potom sa snaží všimnúť si, čo z toho slova
najviac v ňom zarezonovalo, čo ho najviac oslovilo. Ak sa mu to podarí, je to znak,
že sa ho Boh dotkol na konkrétnom mieste. V druhej časti, v meditatio, človek
nad tým, čo sa ho dotklo uvažuje, rozjíma. Je pri tom aktívny. Myšlienku, ktorá ho
oslovila, rozvíja. V tretej časti, v oratio, sa človek modlí inšpirovaný slovom
alebo myšlienkou, nad ktorými meditoval. Vo štvrtej časti, v contemplatio,
je človek viac-menej pasívny, v tom zmysle, že sa oddá Bohu a Bohu dovolí, aby on
bol aktívny a je možné, že v tejto časti vstúpi hlbšie do Božieho života, že zostúpi
do Božieho tajomstva. Hovoríme: „je možné“, pretože táto fáza je darom od Boha a tento
dar, keď Boh tak uzná, nemusí byť vždy k dispozícii. Sv. Guido tieto štyri časti
popisuje takto: „V čítaní hľadáš; v meditácii nájdeš; v modlitbe voláš; a v kontemplácii
ti otvoria dvere“ [a ty môžeš vstúpiť]. Treba povedať, že pri Lectio divina
sa neuplatňuje rozbor, exegéza, analýza alebo štúdium sv. Písma. Nič z tohto. Lectio
divina je modlitebné čítanie sv. Písma a je zamerané na konkrétny život konkrétneho
jedinca a to i vtedy, keď sa praktizuje v malých modlitebných skupinách. Toto treba
zvlášť zdôrazňovať hlavne preto, lebo ľudia, ktorí nie sú v Lectio divina celkom
ešte doma, majú tendenciu pri stretnutiach v malých skupinách iným sv. Písmo analyzovať
a iným kázať a seba osobne z neho vynechať. Spozná sa to tak, že sa používa druhá
osoba množného čísla: napr. „mali by sme robiť“, „mali by sme sa usilovať“ a pod.
Pri správnom praktizovaní Lectio divina sa používa iba prvá osoba jednotného
čísla a robí sa to vo forme zdieľania., teda napr. :keď som kedysi bol ešte študentom,
stala sa mi takáto príhoda...“ a porozpráva niečo konkrétne, čo súvisí s textom, ktorý
ho oslovil. Alebo: „cítim, že by som mal byť viac obetavý“, alebo „toto Božie slovo
ma volá k väčšej disciplinovanosti, k životu hlbšej modlitby“ a pod. Lectio
divina môže robiť i človek, ktorý nevie dokonca ani čítať, ako sa to deje v mnohých
častiach sveta, kde sa Lectio divina udomácnilo v mnohých farnostiach na okrajoch
megamiest. To je dôvod jej veľkej popularity hlavne medzi jednoduchými ľuďmi. Pre
koho je táto modlitba vhodná? Pre tých, ktorí majú radi poriadok, ktorí systematicky
túžia spoznávať sv. Písmo a to, kde v nich toto Písmo osobne rezonuje. Dnes existuje
veľa variácií Lectio divina. Ako sme si už povedali, Lectio divina je v hodná
i pre skupiny. Vyžaduje si to však záväzok a istú disciplínu, aby sa v skupine vytvorila
istá dôvera medzi jej členmi. Ak sa zloženie skupiny stále obmieňa, dôvera a teda
i otvorenosť sa so tam nevyvinie. Lectio divina získava dnes na popularite
a jestvuje veľa variácií. Ľudia, ktorí sa Lectio divina zaujímajú si iste nájdu
na hlbšie preniknutie do nej tú správnu príručku. Ďalšou spiritualitou, z ktorej
vyplýva špeciálna forma modlitby je spiritualita FRANTIŠKÁNSKA, ktorá je veľmi
populárna medzi bežnými ľuďmi, hlavne ľuďmi činu, ktorí radi robia veci pre
druhých a ktorí sú neustále zamestnaní pomocou iným ľuďom. Jej pôvodcom je sv.
František z Assisi, ktorý sa vyznačoval veľkou spontánnosťou, jednoduchosťou,
optimizmom, láskou k ľuďom, k prírode a celému Božiemu stvoreniu. Nachádzal a obdivoval
krásu, dobrotu a lásku Božiu všade a neustále sa z nej tešil. Nebol ustarostený o
nič, nad ničím sa netrápil a nestrachoval. Pre ľudí tejto spirituality je bibliou
Božie stvorenie. Boh k nim hovorí cez ich zmysly: cez to čo vidia, počujú, voňajú,
čoho sa dotýkajú, čo chutnajú. No skutočná Biblia, zvlášť rozprávania evanjelií o
Ježišovi, má pre nich unikátny význam. Snáď nikto tak dobre nepochopil význam Ježišovho
vtelenia do našej ľudskej prirodzenosti a jeho učenie a príklad, ako práve sv. František.
Ľudia tohto typu sa dokážu zjednotiť s Ježišom a s jeho životom, dokážu sa mu bez
mihnutia oka odovzdať a zasvätiť, robiť často impulzívne a dramatické skutky (spomeňme
si ako sa František vyzliekol na námestí pred biskupom v prítomnosti svojho otca).
Dokážu byť ľuďmi slobodného ducha, žartu a vtipu, často na svoj účet. Sú to ľudia,
ktorí žijú podľa hesla carpe diem (uži si dňa) no nie tak, ako to mysleli rímski
epikurejci, ale podľa Ježišových slov, ktoré sa nachádzajú u Matúša: „Nebuďte ustarostení
o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“
(6,34). Františkánska modlitba je všetkým týmto ovplyvnená. Je spontánna,
slobodná, naplnená Duchom. Vychutnáva veci zmyslami. Všíma si ľudí, udalosti,
potreby, celé stvorenie. Je schopná urobiť hlbokú meditáciu nad lístkom kvetu, nad
vodopádom, západom slnka, nad detskými očami. Nad zimou i letom, nad dažďom i uragánom.
Výhodou, ale i nevýhodou ľudí, ktorých priťahuje františkánska forma modlitby je,
že si nedokážu vyhradiť formálny čas na modlitbu, alebo ak, robia to veľmi ťažko.
Pre nich je modlitbou ich práca. A túto naozaj i tak prežívajú. Nemajú radi rutinnú
a štruktúrovanú modlitbu. Vo svojom modlitbovom živote majú radi slobodu a spontánnosť.
Preto ťažko prežívajú napríklad duchovné cvičenia s pevným poriadkom. Taktiež sa nevedia
sústrediť na projekty, ktorých výsledok príde až po čase. Najradšej majú okamžité
riešenia. Okamžite konajú, okamžite sa modlia, ak treba... Táto modlitba priťahuje
ľudí, ktorí majú silne rozvinuté zmysly, ktorí musia veci vidieť, zažiť na
vlastnej koži. A tiež ľudí neštruktúrovaných, spontánnych. Toľko pre dnešok, nabudúce
budeme pokračovať ďalšími povahami.