Zamyslenie na 4. veľkonočnú nedeľu

Zamyslenie pripravil Andrej Krivda, kňaz Košickej arcidiecézy, ktorý študuje liturgiku na Pápežskom liturgickom inštitúte sv. Anzelma v Ríme:

Milí poslucháči, podobenstvo, podľa ktorého sa nasledujúca nedeľa nazýva nedeľou Dobrého pastiera, by sa nás mohlo možno aj trochu dotknúť. Ježiš nás v ňom totiž prirovnáva k ovciam, k stádu. Na prvý pohľad by takéto prirovnanie niekoho mohlo aj odradiť. Kto by predsa chcel vyzerať ako akási „hlúpa ovca“.

Dnešní ľudia, najmä obyvatelia moderných miest, ktorí nevideli živú ovečku a pastierov poznajú len z dokumentárneho filmu, ťažko môžu v plnom rozsahu porozumieť tomu, čo Ježiš rozpráva v tomto úryvku z evanjelia.

Ale celkom inak to bolo v Izraeli za čias Ježišovho verejného účinkovania. Keď Pán Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier“, v mysli jeho poslucháčov sa okamžite vynoril obraz muža, prevažne mladšieho, ktorý vodieval stádo na pastvu. Pastier nevyháňal ovce z košiara, ani ich nehnal na pastviny. Kráčal vždy vpredu – pred ovcami, pokrikoval na ne, alebo hrával na píšťale. Ovce poznávajúce jeho hlas a sledujúce známu postavu, ochotne kráčali za ním.

Skúsený pastier vie, že ovca nemá orientačný zmysel. Keď sa raz vzdiali od stáda, alebo ak sa jej stádo stratí z dohľadu, už nie je schopná vrátiť sa k nemu a tým menej je schopná nájsť si cestu do košiara. Ak pastier, alebo ovčiarsky pes nepostriehne jej stratu, ovca zahynie. Dobrý pastier bdie nad každou ovečkou. Ani jedna mu nie je ľahostajná. Len čo zbadá, že mu niektorá chýba, vydá sa na cestu a hľadá, kým ju nenájde.

Pán Ježiš sa stotožňuje s takýmto pastierom. Vyznáva, že prišiel k strateným ovciam z domu Izraela. Už dávno pred svojím príchodom na svet u proroka Jeremiáša hovorí o sebe ako o pastierovi: „Ja pozbieram zvyšky svojich oviec zo všetkých krajín, do ktorých som ich roztratil a privediem ich naspäť na ich nivy“ (Jer 23,3). Podobne v Knihe proroka Ezechiela čítame: „Ja sám budem pásť svoje ovce, ja im dám odpočinok, hovorí Pán Boh. Stratené vyhľadám, rozptýlené privediem naspäť, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim a budem ich pásť svedomito“ (Ez 34,15-16).

Ježiš otvorene vyznáva, že je pravým pastierom nielen Izraela, ale je i Spasiteľom všetkých ľudí, ktorým dáva hojný život, keď v evanjeliu hovorí: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10, 9). Sv. Augustín tieto slová komentuje nasledovne: „Vošli sme skrze vieru, vychádzame umieraním. Ale tým istým spôsobom, ktorým sme vošli cez bránu viery, ako veriaci vychádzame z tela: vychádzame tou istou bránou, aby sme mohli nájsť pastviny, na ktorých tráva nikdy nevysychá, je stále zelená a plná sily. Tieto vynikajúce pastviny predstavujú večný život.“ (Komentár k Jánovmu evanjeliu, 48, 5).

Milí poslucháči!
Je fascinujúce, ako neomylne a s istotou nasledujú ovce hlas svojho pastiera, ktorý ich vedie na pastvu, to znamená k naplnenému životu. Nie sú to nijaké hlúpe ovce – poddané, nesamostatné, s obyčajným pudom stáda. V Jánovom evanjeliu sa vykresľuje iný obraz. Tam ovce majú dobrý inštinkt a vedia, komu môžu dôverovať.

Ak nás Ježiš v tomto podobenstve prirovnáva k ovciam, nechce sa nás dotknúť. Hovorí totiž o ovciach, ktoré sú veľmi dôvtipné, lebo našli cestu k životu. Vedia, že bez Krista nie je možné dôjsť k pastvinám poskytujúcim potravu. Dobrý pastier nevedie k pastvinám stádo anonymných oviec. Každého volá po mene, každého inak, celkom osobne. Toto osobné volanie prezrádza, že má s každým z nás jedinečný vzťah. Najväčší paradox nastáva vtedy, keď kresťan počuje Ježišov hlas a pritom ide za hlasom cudzím. Keď počuje evanjelium a pritom koná podľa seba alebo sa prispôsobuje okoliu.

Prajem sebe i vám, milí priatelia, aby sme dokázali, podobne ako ovce z evanjelia nasledujúcej nedele, rozoznať v dnešnom svete Boží hlas a vždy kráčať za ním.