Prípravná vigília na slávnosť beatifikácie Jána Pavla II.

Včera vo večerných hodinách začala prípravná vigília na slávnosť dnešnej beatifikácie na antickom štadióne Circo Massimo v Ríme. Vigília bola organizovaná Rímskou diecézou, ktorej bol ctihodný Boží služobník biskupom. Vigíliu viedol kardinál Agostino Vallini, generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu a pápež Benedikt XVI. sa k veriacim duchovne pripojil prostredníctvom videoprenosu.
Vigília v predvečer nejakej významnej udalosti má v živote Cirkvi mimoriadny význam. Vždy je prípravou na prijatie veľkého Božieho daru pre spoločenstvo Cirkvi. V tomto prípade je tým veľkým Božím darom beatifikácia ctihodného Jána Pavla II. Včerajšia vigília teda bola okamihom meditácie a modlitieb v šere noci, s očakávaním príchodu svetla do životov ľudí.

Po úvodných spevoch a privítaní začala prvá časť vigílie - tzv. Spomienka na pápeža Jána Pavla II.. Tá spočívala v svedectvách jeho najbližších spolupracovníkov počas rokov pontifikátu. Svoje svedectvá o pápežovi Wojtylovi ponúkli dr. Navarro Valls, kardinál Dziwisz a rehoľná sestra Marie Simon-Pierreová, ktorej zázračné uzdravenie na príhovor Jána Pavla II. otvorilo cestu jeho blahorečeniu. Zazneli aj viaceré svedectvá spomedzi radov mladých Rímskej diecézy o dôležitosti príkladu a slov Blahoslaveného pre ich život.
V závere tejto prvej časti vigílie zaznel spev „Totus tuus“, ktorý skomponoval Mons. Frisina pri príležitosti 50. výročia kňazskej vysviacky Jána Pavla II. a ktorý mnohokrát odznel počas pápežových pontifikálnych svätých omši.

Druhou časťou vigílie bola modlitba sv. ruženca, ktorá bola naplánovaná na 20.00 hod. a ktorá sa súčasne konala na piatich rôznych miestach sveta prepojených telemostom cez satelit. Išlo o päť svetoznámych sanktuárií na rôznych kontinentoch sveta. Veriaci v jednotlivých sanktuáriach mali na starosti vždy jeden desiatok ruženca svetla. Boli to tieto svätyne: Sanktuárium Božieho milosrdenstva v Krakove - tam bol desiatok ruženca obetovaný za mladých; svätyňa Kawekamo-Buganda v Tanzánii - desiatok obetovaný za rodiny; vo svätyni Našej Panej v Libanone za evanjelizáciu; v mexickom Guadalupe za nádej a pokoj medzi ľuďmi a vo Fatime za Cirkev.
Celá slávnosť bola oživená spevom Zboru Rímskej diecézy a Orchestrom Konzervatória sv. Cecílie. Tradičné piesne boli odspievané Zborom filipínskej komunity v Ríme a poľským zborom „Gaudium Poloniae“.
Samotná modlitba jednotlivých desiatkov začala hymnou beatifikačnej slávnosti s názvom: „Aprite le porte a Cristo“, teda „Otvorte brány Kristovi“. Pieseň tiež zložil Mons. Frisina a jej text obsahuje mnohé z nosných myšlienok pontifikátu Jána Pavla II. Napríklad v refréne sa opakuje výzva: „Otvorme naše srdcia Božej láske!“. Pápež Ján Pavol II. práve týmito slovami začal svoj pontifikát.

Pred prvým desiatkom ruženca zaznel ešte príhovor kardinála Agostina Valliniho, generálneho vikára Svätého Otca pre Rímsku diecézu, ktorý viedol vigíliu. Ten v ňom ponúkol syntézu osobnosti pápeža Jána Pavla II. so zameraním na duchovnú a pastorálnu stránku jeho osobnosti. Povedal:
„Z jeho života sa sústreďujeme predovšetkým na svedectvo viery: viery, o ktorej bol presvedčený; viery pevnej, oslobodenej od strachu a kompromisov; koherentnej až po posledný výdych; viery formovanej mnohými skúškami, námahou a chorobami; viery, ktorej pôsobenie sa rozmohlo v
celej Cirkvi, ba dokonca na celom svete.“
Kardinál Vallini ďalej zdôraznil, že Ján Pavol II. „žil pre Boha, celý svoj život odovzdal Jemu v službe Cirkvi. Častokrát zvykol opakovať toto zvolanie: «Ježišu, Veľkňaz, ty si ponúkol seba samého Bohu za obeť, zmiluj sa nad nami!» Jeho veľkou túžbou bolo úplne sa zjednotiť s Kristom, Veľkňazom, skrze eucharistickú obetu, z ktorej čerpal silu a odvahu pre svoju neúnavnú apoštolskú činnosť. Kristus bol vždy začiatkom, centrom a vrcholom jeho dňa; Kristus bol zmyslom a cieľom jeho skutkov; od neho čerpal energiu a toľkú ľudskosť, ktorou prekypoval. Toto vysvetľuje jeho potrebu modlitby i túžbu po nej: každý deň trávil dlhé hodiny ponorený v modlitbe a všetka jeho práca bola ňou preniknutá. Práve skrze túto jeho vieru môžeme pochopiť mystérium utrpenia, ktoré poznačilo jeho život už odmlada a očistilo ho ako zlato, ktoré býva skúšané ohňom (porov, 1 Pt 1,7).“
Kardinál Vallini sa ďalej zameral na tragické ideológie a totalitné režimy z druhej polovice minulého storočia, ktoré hlboko poznamenali dejiny strednej a východnej Európy a pokračoval pohľadom pápeža Jána Pavla II. na človeka:
„S pohľadom upretým na Krista, Vykupiteľa ľudstva, pápež Ján Pavol II. vždy veril v človeka a preukazoval voči nemu vždy otvorenosť, dôveru a blízkosť. Miloval ľudí, pohýnal ich k tomu, aby neustále rástli, rozvíjali potenciál viery, ktorý v sebe majú, aby mohli žiť ako ľudia slobodní; ako tvorcovia spoločnosti, ktorá by bola spravodlivejšia a solidárnejšia; ako tvorcovia pokoja a nádeje. Napísal vo svojej prvej encyklike: «Človek nemôže žiť bez lásky! Jeho život by zostal bez zmyslu, ak by mu nebola ukázaná láska. Kristus, Vykupiteľ, zjavuje v plnosti človeka samému človeku!»“
Kardinál Vellini svoj príhovor zakončil citáciou z apoštolského listu Novo millennio ineunte, ktorý pápež Ján Pavol II. napísal pri príležitosti Veľkého jubilea 2000: «Poďme vpred s nádejou! Boží Syn... aj dnes koná svoje dielo: musíme mať prenikavý zrak, aby sme to uvideli e predovšetkým veľké srdce, aby sme sa my sami stali jeho nástrojmi!»

Nasledovali jednotlivé desiatky ruženca svetla a po každom z nich boli na veľkých obrazovkách premietané krátke videá, zahrňujúce život, pontifikát a mnohé apoštolské cesty pápeža Jána Pavla II., ako aj krátke no mimoriadne významné časti z jeho homílií. Mimoriadne dojemné boli videá z posledných rokov pápežovho života, poznačených utrpením. Celý ruženec sa s veriacimi celého sveta modlil aj pápež Benedikt XVI. Nakoniec práve on – prostredníctvom videoprenosu z Apoštolského paláca – predniesol záverečnú modlitbu a udelil všetkým apoštolské požehnanie.

Po modlitbe ruženca nasledovalo slávnostné otvorenie „bielej noci“ rímskych kostolov, čo bola posledná časť včerajšej vigílie. Počas tejto tzv. „bielej noci” pred dnešnou beatifikačnou slávnosťou bolo až do rána otvorených osem rímskych chrámov, v ktorých sa pútnici mohli zastaviť cestou z modlitbovej vigílie na antickom štadióne Circo Massimo, ktorá skončila po 23:00 hod. Boli to: Bazilika sv. Agnesy na Piazza Navona, sv. Marka na Kapitole, sv. Anastázie, Najsvätejšieho mena Ježiš, Panny Márie in Vallicella, sv. Jána dei Fiorentini, sv. Andreja della Valle a sv. Bartolomeja na Isola Tiberina. Súčasťou ponúkaného programu v jednotlivých chrámoch bola modlitba posvätného ruženca, eucharistická adorácia, možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia a meditácie nad Božím slovom – citátmi z Evanjelia podľa Matúša: “Prišli sme sa mu pokloniť” (Mt 2, 2); “Za koho ma pokladáte vy?” (Mt 16, 15). Nechýbali ani svedectvá o viere a rozjímanie nad úryvkami z textov Jána Pavla II., adresovaných mládeži. Boli to práve mladí ľudia, ktorí pútnikov vítali pred chrámami a pozývali ich k modlitbe. Stretnutie v Bazilike sv. Agnesy na Piazza Navona viedli mladí ľudia z Poľska – rodnej krajiny pápeža Wojtylu.

Prvý z úryvkov, ktorých autorom je Ján Pavol II., a ktoré boli predmetom rozjímania a rozhovorov počas minulej noci, organizátori vybrali z Posolstva k 20. svetovým dňom mládeže v roku 2005:
„Drahí mladí, ponúknite aj vy Pánovi zlato vášho života, totiž slobodu nasledovať ho z lásky, verne odpovedajúc na jeho volanie; nechajte k nemu vystupovať kadidlo vašej vrúcnej modlitby na jeho chválu a slávu; darujte mu myrhu, v cite plnom vďačnosti voči nemu, pravému človeku, ktorý nás až tak miloval, že zomrel za nás na Golgote ako zločinec... Milujte Krista: on je skalou, na ktorej si budujte svoju budúcnosť a spravodlivejší, solidárnejší svet. Ježiš, Knieža pokoja, je prameňom odpustenia a zmierenia, ktorý môže zo všetkých členov ľudskej rodiny urobiť bratov a sestry“ (Posolstvo k SDM 2005, 4-5).

Ďalší text Jána Pavla II., ktorý sa počas uplynulej noci čítal v ôsmich rímskych kostoloch, pochádza z modlitbovej vigílie na Tor Vergate, ktorej predsedal 19. augusta 2000. Zdôrazňuje, že „veriť dnes v Ježiša, nasledovať ho ako Peter, Tomáš a prví apoštoli a svedkovia, si vyžaduje tak ako v minulosti, aby sme sa zaňho postavili, až po novodobé mučeníctvo – mučeníctvo tých, ktorí dnes, tak ako včera, sú povolaní kráčať proti prúdu, aby nasledovali božského Učiteľa, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“ (Zjv 14, 4)... Možno nebudete musieť preliať svoju krv, ale určite sa od vás bude žiadať, aby ste boli verní Kristovi!“

Posledný, tretí úryvok, ktorý bol čítaný počas noci čakania na blahorečenie Jána Pavla II., vrátil mladých ľudí k jeho encyklike Dives in Misericordia. Výber bol veľmi symbolický, aj vzhľadom na to, že dnešná prvá májová nedeľa je Nedeľou Božieho milosrdenstva:
„Cirkev hlása a rozličným spôsobom vyznáva pravdu o Božom milosrdenstve, ktoré bolo zjavené v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Usiluje sa prejavovať ľuďom milosrdenstvo skrze ľudí. V tom vidí prepotrebnú podmienku svojej starostlivosti o lepší a "ľudskejší" svet pre prítomnosť i pre budúcnosť. Avšak Cirkev v žiadnom čase, v žiadnej dejinnej dobe - najmä v takej rozhodnej, ako je terajšia - nesmie zabúdať na modlitbu, úpenlivé volanie o Božie milosrdenstvo proti mnohonásobnému zlu, ktoré zaťažuje ľudské pokolenie a hrozí mu. Je to základné právo a povinnosť Cirkvi, žijúcej v Ježišovi Kristovi. Je to právo a povinnosť pred Bohom a pred ľuďmi. Čím viacej podlieha vedomie ľudí vplyvom iba svetského zmýšľania a stráca aj samotný význam slova "milosrdenstvo", čím viacej sa vzďaľuje od Boha a tým aj od tajomstva milosrdenstva, tým viacej má Cirkev právo a povinnosť "mocným hlasom" vzývať Božie milosrdenstvo. Tento mocný hlas, ktorý je pre dnešnú Cirkev zvlášť významný, sa obracia na Boha a dovoláva sa jeho milosrdenstva, o ktorom Cirkev vyznáva a hlása, že sa dokonale prejavilo v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi, totiž vo veľkonočnom tajomstve. Toto tajomstvo zahrňuje najúplnejšie zjavenie milosrdenstva - lásky, ktorá je silnejšia než smrť, mocnejšia než hriech i akékoľvek zlo. Je to láska, ktorá človeka vyzdvihuje aj z najhlbšieho pádu a oslobodzuje aj od najväčších nebezpečenstiev” (Dives in misericordia, 15).

Pripravil: Ľubomír Rebek