Kardinál Jozef Tomko pre L´Osservatore Romano o Jánovi Pavlovi II.
Vatikán (29. apríla, RV/TKKBS) - Vatikánsky denník L´Osservatore Romano
v uplynulých dňoch priniesol vo svojej anglickej verzii rozhovor s kardinálom Jozefom
Tomkom o Jánovi Pavlovi II., pri príležitosti jeho blížiaceho sa blahorečenia. Kardinál
v ňom spomína na prvé stretnutie s vtedajším mladým arcibiskupom Krakova v októbri
1969, keď prišiel do Ríma. Už vtedy vnímal Wojtylovu „jednoduchú, pokojnú nenútenosť,
sprevádzanú hlbokým zmyslom pre osobnú pokoru a biskupskú jednotu“. Bol to práve Ján
Pavol II., z ktorého rúk kardinál Tomko v roku 1979 prijal biskupskú vysviacku. Uskutočnila
sa v Sixtínskej kaplnke 15. septembra 1979, na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie,
patrónky Slovenska. Svätý Otec predniesol homíliu v slovenčine. „Nikdy nezabudnem
na jeho vkladanie rúk, zdalo sa, akoby tým pápež vtisol pečať Ducha do mojej duše“,
vyznáva slovenský kardinál. Po vysviacke Ján Pavol II. pozdravil veriacich a vyjadril
túžbu navštíviť Vysoké Tatry. „Pre Slovensko a pre tamojšiu umlčanú Cirkev to znamenalo
nesmierne povzbudenie nádeje, ktoré bol on, majster v čítaní znamení čias a používaní
prorockých gest, schopný vštepiť aj v najtemnejších okamihoch prenasledovania“, uvádza
kardinál v rozhovore pre L´Osservatore Romano. Článok ďalej píše o menovaní kardinála
Tomka za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov v apríli 1985. Ako priznáva,
noc po oznámení menovania nemohol spať, uvedomujúc si nesmierny rozmer svojho budúceho
poslania a zodpovednosť, ktorá sa k nemu viaže, čo bolo začiatkom 16 rokov plodnej
spolupráce s „prvým misionárom“ Cirkvi. Na otázku, čo sa od Jána Pavla v tomto období
naučil, kardinál Tomko reaguje: „Predovšetkým, naučil som sa obracať sa na Spasiteľovo
Srdce so svojimi starosťami, aby som zmiernil váhu mojej zodpovednosti, pamätajúc
pred krížom na to, že Cirkev je jeho pred všetkým ostatným. Každé dva-tri týždne ma
prijal na audiencii, zvyčajne večer, a ja som odchádzal unavený, pretože to bolo také
intenzívne, no zároveň pokojné a povzbudzujúce. Pamätám si, že jeho tajomník Mons.
Stanislaw Dziwisz často diskrétne pootvoril dvere, aby naznačil, že večera je pripravená,
ale pápež ďalej trpezlivo hovoril, kládol otázky, dával návrhy, ponúkal informácie
a robil rozhodnutia“. Kardinál sa v spomienkach vracia aj k trom návštevám Jána
Pavla II. na Slovensku, i k posledným chvíľam tohto veľkého pápeža, k 2. aprílu 2005,
keď vydýchol naposledy: „Hneď po tom, čo som počul smutnú správu, okamžite som navštívil
telo tejto veľkej historickej osobnosti, stále ležiace na posteli jeho utrpenia, s
majestátnym pokojom smrti na jeho tvári. Kľačiac som sa krátko pomodlil, držiac jeho
ruku, tú ruku, ktorú som stále cítil na mojej hlave, a pobozkal som ju v oddanosti.
Bola to ruka môjho duchovného otca. Existujú isté neviditeľné putá, ktoré nikdy nemôžu
byť prerušené. A teraz mám potešenie vidieť naplnenú túžbu davu, volajúceho „Santo
subito!“. Vietor, ktorý tak úžasne obracal stránky Evanjelia na rakve Jána Pavla II.,
stále vanie. Jeho práca pokračuje aj v súčasnosti a prináša ovocie: Peter ďalej žije
vo svojich nástupcoch tak, ako Kristus žije vo svojej Cirkvi.“ -ľr-