Komentár Jozefa Kováčika: Tiché Božie milosrdenstvo

Štvrtkový komentár pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS:

Nedeľa Božieho milosrdenstva sa nám už akosi automaticky spája s Krakovom a svätou Faustinou Kowalskou. Je zaujímavé, akou rýchlosťou sa táto úcta, i vďaka blahoslavenému Jánovi Pavlovi II. rozšírila v Európe i po celom svete. Práve otázka odpustenia a milosrdenstva je dnes mimoriadne aktuálna. Dnes, keď človek srší pýchou a vyvyšuje sa autonómia jednotlivca, hovoriť o milosrdenstve je ako hovoriť nezrozumiteľným jazykom. Počas pôstneho obdobia si vždy nachystám viacero kníh, na ktoré mi počas roku nezostával čas. Práve pôstne obdobie je pre mňa časom akéhosi intenzívnejšieho čerpania, uvažovania, porovnávania. Medzi inými sa mi dostala do rúk i kniha Tomáša Halíka „Dotkni se ran“. Verím, že sa môj spolubrat nenahnevá, ak z nej kúsok odcitujem. Našiel som tam totiž stať o známom katolíckom teológovi Karolovi Rahnerovi a jeho vzťahu k Božskému srdcu Ježišovmu. Ako teológ na II. Vatikánskom koncile dostal list od jedného španielskeho kňaza, ktorý ho prosil, aby sa zasadil o podporu úcty k Ježišovmu srdcu. Táto úcta i vďaka viacerým mystikom počas niekoľkých uplynulých storočí zohrala veľmi významnú úlohu v
ľudovej zbožnosti. List španielskeho kňaza sa stal podkladom jednej z najkrajších esejí, ktorú Karol Rahner nazval Muž s prebodnutým srdcom.
„Aj keby v
ľudovej zbožnosti táto úcta zanikla“, píše Rahner, „možno sa stane tajomstvom špirituality kňaza v nadchádzajúcom období. Aký bude kňaz zajtrajška? Bude to človek, ktorý bude mať účasť na tvrdom údele svojich bratov a sestier. Bude to človek, ktorému bude možné dôverovať a na ktorého sa bude dať spoľahnúť. Nebude si môcť zakladať na spoločenskej moci Cirkvi, bude mať odvahu byť bezmocným. Kňaz zajtrajška bude človekom, ktorého povolanie sa bude dať ťažko pred svetom obhájiť. Jeho úspešnosť bude zahalená Božím tajomstvom...Nechá víťaziť Boha aj keby sám podľahol... Kňaz zajtrajška bude mužom s prebodnutým srdcom. Prebodne ho svet bez Boha a vlastné neúspechy. Prebodne ho bláznovstvo lásky a vedomie vlastnej úbohosti. On sám však bude pevne veriť, že iba cez takéto srdce môže prúdiť sila jeho poslania.“ Toľko Karol Rahner. V spoločnosti, kde sa ľudia pachtia za tým, aby sa niekým stali, aby boli viditeľní, aby presadzovali svoje záujmy a pohľady, i rôzne prúdy, hnutia, alebo skupiny v samotnej Cirkvi v jej pestrosti nevynímajúc, sú takéto slová možnosťou zatiahnuť na hlbinu. Akosi prirodzene nás to privádza k jednému z najkrajších a najhlbších príbehov, ktoré vyrozprával Ježiš. K podobenstvu o Márnotratnom synovi. Väčšinou sa zvykneme zamerať hlavne na postavu Otca a mladšieho brata. Ten, kto však potrebuje v tej chvíli asi najviac milosti, zostáva na prvé čítanie, či pozretie si známeho Rembrantovho obrazu akosi v úzadí. Je to straší brat. Je to čudné, ale v hĺbke srdca poznám ten pocit závisti voči tomu rozmarnému synovi. Rozruší ma, keď vidím, ako sa moji priatelia a známi majú dobre a pritom robia všeličo, čo ja odsudzujem. Ich správanie považujem za trestuhodné, ba priam za nemravné, no zároveň sa často čudujem, prečo si netrúfam aj ja urobiť čosi podobné.
Poslušný a svedomitý život, na ktorý som hrdý a za ktorý ma chvália, pociťujem niekedy ako ťaživé bremeno, ktoré ma neprestáva tlačiť, i keď som ho prijal až natoľko, že sa ho nemôžem striasť. V tomto proteste sa poslušnosť a povinnosť stali bremenom a služba otroctvom.
Je veľa starších synov a dcér, ktorí sú stratení, hoci neodišli z domu. A práve táto stratenosť- charakterizovaná posudzovaním a odsudzovaním- je taká zhubná a škodlivá pre ľudské srdce. Starší syn vždy konal správne, bol poslušný, svedomitý, zachovával zákon a usilovne pracoval. Ľudia si ho vážili, obdivovali ho, chválili ho a považovali ho za vzorného syna. Navonok nemal nijakú chybu. Ale keď sa ocitol zoči voči otcovej radosti pri návrate mladšieho brata, vzkypeli v
ňom temné sily a vyrazili na povrch. Zrazu sa z neho stáva zlostný, pyšný, neláskavý, sebecký človek. Tieto vlastnosti boli v
ňom hlboko ukryté, no v priebehu rokov narastali a mocneli.
Koľko zlosti je medzi „spravodlivými“ a „počestnými“! Ťažko je žiť s
človekom, ktorý sa neustále sťažuje a protestuje. Keď vidím, ako odovzdávajú trofeje, odmeny a ceny mimoriadnym osobnostiam, nevyhnutne sa spytujem sám seba, prečo nie som aj ja medzi nimi.
Dovŕšenie príbehu oboch synov závisí od nich. Skutočnosť, že podobenstvo nie je dokončené, presviedča o tom, že otcova láska nie je závislá od toho, ako sa príbeh skončí.
Radosť Boha nebude úplná dovtedy, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátia domov a nestretnú sa pri spoločnom stole, ktorý pre nich pripravil.
Najväčším hriechom môže byť, že prestanem veriť v lásku Boha voči mne.
Boh sa raduje. Nie preto, že boli vyriešené všetky problémy sveta, nie preto, že sa skončilo všetko ľudské utrpenie a súženie, ani preto, že sa tisícky ľudí obrátili a teraz ho velebia za jeho dobrotu. Nie. Boh sa raduje preto, lebo jedno z jeho detí, ktoré bolo stratené, sa našlo. Je to tichá radosť, ktorá je znamením Božieho ľudu. Strach pred Bohom je jednou z veľkých ľudských tragédií. Prajem vám, drahí poslucháči, aby ste spolu s Karolom Rahnerom, Henri Newmanom, ktorého myšlienky som dnes tiež použil, ale i s vašimi najbližšími mohli prežiť blízkosť Boha, ktorý prichádza vo svojom milosrdenstve. Tichom, no neodňateľnom.

Jozef Kováčik