Spomienka na pontifikát ctihodného pápeža Jána Pavla II.
Vážení poslucháči, pri
príležitosti blížiacej sa beatifikácie pápeža Jána Pavla II. vám počas nasledujúcich
dní v našom vysielaní ponúkneme sériu rubrík venovaných práve tomuto ctihodnému Božiemu
služobníkovi. V týchto chvíľach vám priblížime pôsobenie Jána Pavla II. vo funkcii
Petrovho nástupcu.
Pontifikát Jána Pavla II. – trvajúci 26 rokov – zanechal
ako v Cirkvi, tak i v dejinách celého sveta nezmazateľnú stopu. Počas tohto obdobia
bola jeho osobnosť rešpektovaná nielen v cirkevnej oblasti, ale tiež politickými lídrami
i predstaviteľmi iných vierovyznaní a všeobecne považovaná za most spájajúci rôzne
národy a náboženstvá.
Sila a autorita tohto pápeža sa prejavila už v roku 1962,
keď ešte ako biskup Wojtyla odcestoval do Ríma na zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu.
Ešte predtým však poslal do Vatikánu esej, v ktorej naznačil svoje názory a otázky
o svete a o Cirkvi. Naznačoval v nej záujem sveta o názory Cirkvi ohľadne postavenia
ľudí v dobe, v ktorej žil a reagoval aj na šíriacu sa beznádej a stratu viery v modernom
svete. Touto esejou prispel k vzniku dvoch historicky veľmi významných dokumentov
koncilu, Gaudium et spes – Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete
a Dignitatis humanae – Dekrét o náboženskej slobode.
Pontifikát Jána
Pavla II. sa spája s niekoľkými unikátnymi udalosťami. Konkláve kardinálov ho zvolilo
ako 264. pápeža v dejinách Cirkvi, prvého netalianskeho pápeža po 455 rokoch od smrti
Hadriána VI., ktorý pochádzal z holandského Utrechtu, a zároveň vôbec prvého slovanského
pápeža. Jeho pôsobenie na Petrovom stolci je považované za tretie najdlhšie v histórii
po Piovi IX. a sv. Petrovi. Svoje pápežské meno si vybral na pamiatku svojho predchodcu
Jána Pavla I. Jeho mimoriadnu úctu k Panne Márii odrážal aj jeho pápežský erb a motto:
„Totus tuus“ – teda „Celý tvoj“. V strede erbu je kríž – znázorňujúci hlavné
tajomstvo kresťanstva, ktorým je Vykúpenie. Napravo pod ním je majestátne písmeno
M, ktoré pripomína prítomnosť Madony pod krížom a jej výnimočnú účasť na Vykúpení.
Hneď
po zvolení za pápeža povedal kardinálom, ktorí ho zvolili, že jeho hlavnou úlohou
bude uviesť do praxe učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého najdôležitejším
bodom bolo podľa neho všeobecné povolanie k svätosti. Toto sa stalo základom pre kanonizáciu
množstva svätých pochádzajúcich z rôznych životných povolaní a spoločenských postavení.
Predsedal takmer 500 blahorečeniam a viac ako 1300 kanonizáciam, čo je dosiaľ najviac
spomedzi všetkých pápežov. Úmyslom a cieľom Druhého vatikánskeho koncilu bolo primerane
objasniť apoštolské a pastorálne poslanie Cirkvi, vhodnejšie vykladať obsah katolíckeho
učenia, aby sa stalo prístupnejším ľuďom žijúcim v súčasnosti. To viedlo Jána Pavla
II. k vydaniu Katechizmu Katolíckej cirkvi. Zámerom vydania tejto základnej
učebnice katolíckej náuky, bolo – podľa apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Fidei
Depositum – „vyjadrenie viery a doktríny Katolíckej cirkvi potvrdenej a objasnenej
Svätým písmom, apoštolskou tradíciou a cirkevnou autoritou“. Vydanie katechizmu spolu
s ďalšími písomnosťami bolo dôležitým krokom po zmätku v doktríne, ktorý nastal počas
krízy po Druhom vatikánskom koncile v 70. a 80. rokoch 20. storočia, kedy stovky kňazov,
rehoľníkov, rehoľníc a veriacich laikov opustili Katolícku cirkev.
Učenie
Jána Pavla II. o Cirkvi a tajomstvách viery najlepšie vystihuje 14 encyklík, ktoré
napísal počas svojho pontifikátu. Prvé z nich sú zamerané na mystérium trojjediného
Boha, pričom v nich zdôrazňoval závislosť človeka od Boha a jeho zákonov a tiež závislosť
slobody od pravdy. Varoval v nich, že človek odovzdávajúci sa relativizmu a skepticizmu
sa utieka k hľadaniu ilúzie slobody na úkor pravdy ako takej. Vo svojej náuke poukazoval
na dôstojnosť žien a dôležitosť rodiny pre budúcnosť ľudstva. Zdôrazňoval hodnotu
ľudského života a potrebu jeho ochrany. Svoju pozornosť upriamoval aj na sociálnu
náuku Cirkvi. V troch encyklikách sa zameral zvlášť na aktuálne sociálne problémy
vo svete. Vo svojom liste k novému miléniu „Na prahu nového milénia“ zdôraznil dôležitosť
„nového začiatku od Krista“. Vyzdvihol v ňom podstatný význam Evanjelia, ktorého požiadavky
nesmú byť brané na ľahkú váhu. V poslednej encyklike o Eucharistii a jej vzťahu k
Cirkvi hovorí, že „Eucharistia obsahuje celé cirkevné spirituálne bohatstvo: samotného
Krista.“ Zdôraznil v nej naliehavú potrebu „znovu zapáliť úžas“ z Eucharistie a „rozjímať
pred tvárou Krista“. Sociálne a politické postoje tohto pápeža mali nepochybný
vplyv aj na dianie vo vysokej politike. Ján Pavol II. bol – čo sa týka učenia súvisiaceho
s počatým životom a postavením žien – považovaný za konzervatívneho. Bol kritický
k liberálnej teológii, ktorá skôr kopíruje liberálnu politiku na úkor duchovnej liberalizácie.
V roku 1995 v encyklike Evangelium Vitae (Evanjelium života) znova presadil
za hlavnú hodnotu Cirkvi ľudský život. Rozšíril ju tiež o odsúdenie interrupcie, eutanázie
a o všetkých použití trestu smrti, ktoré označil ako súčasti „kultúry smrti“, ktorá
prenikla do moderného sveta. Naopak jeho postoje k vojne, trestu smrti, k odpusteniu
dlhov pre rozvojové krajiny a k chudobe sú označované ako liberálne, čo ukazuje, že
je niekedy ťažké označiť náboženských predstaviteľov ako „konzervatívnych“ či „liberálnych“.
Pápež,
ktorý nastúpil do úradu v čase, keď Sovietsky zväz kontroloval jeho rodnú krajinu
Poľskú ľudovú republiku, ako aj zvyšok Východnej Európy, bol tvrdým kritikom komunizmu
a ponúkal spoluprácu v boji za zmenu, napríklad poľskému hnutiu Solidarita. Sovietsky
vodca Michail Gorbačov raz povedal, že pád železnej opony by bez Jána Pavla II. bol
nemožný. Tento pohľad zdielali mnohí ľudia v postkomunistických štátoch, americký
prezident Ronald Reagan, ako aj hrdinovia zodpovední za ukončenie komunistického útlaku.
V neskorších rokoch pápež kritizoval aj niektoré extrémne verzie kapitalizmu. V
roku 2003 sa Ján Pavol II. stal významným kritikom americkej invázie do Iraku. Pri
vyjednávaniach s Európskou úniou o novej ústave v rokoch 2003 a 2004, sa vatikánskym
predstaviteľom nepodarilo presadiť zmienku o „kresťanskom dedičstve“, čo bol jeden
z cieľov, ktoré si tento pápež želal.
Ján Pavol II. podnikol viac ako 100 apoštolských
ciest mimo Talianska, ktoré neustále priťahovali enormné davy ľudí. Slovensko navštívil
trikrát – a to v rokoch 1990, 1995 a o osem rokov neskôr, v roku 2003. Na svojich
apoštolských cestách, počas ktorých prichádzal do styku aj s inými náboženstvami,
prejavoval svoje neochvejné úsilie nachádzať s nimi spoločný základ či už v doktrínach
alebo dogmách. Vzťah Katolíckej cirkvi k židom sa počas pontifikátu Jána Pavla II.
výrazne zlepšil. Svoju vôľu na zblíženie prejavil aj modlitbou pri Múre nárekov v
Jeruzaleme a navštívením synagógy v Ríme. Židovská organizácia ADL prehlásila, že
Ján Pavol II. spôsobil revolúciu v katolícko-židovských vzťahoch: „Viac zmien k lepšiemu
sa uskutočnilo za posledných 27 rokov ako za 2000 rokov predtým“. Bol prvým pápežom,
ktorý navštívil islamskú mešitu. Dalajláma, duchovný vodca tibetského budhizmu, navštívil
pápeža 8-krát, viac ako ktorýkoľvek iný duchovný či politický predstaviteľ. Pápež
a Dalajláma často zdieľali podobné názory aj preto, že obaja vzišli z ľudí trpiacich
pod komunistickou nadvládou.
Pápež Ján Pavol II. sa zaslúžil aj o zlepšenie
vzťahov s Východnou pravoslávnou cirkvou a to aj vďaka návštevám Rumunska, Grécka
a Ukrajiny. Keď sa počas návštevy Grécka stretol s arcibiskupom Christodoulom, hlavou
Gréckej pravoslávnej cirkvi, vydali spoločnú deklaráciu hovoriac: „Musíme urobiť všetko,
čo je v našich silách, aby spoločné kresťanské korene a duša ostali v Európe zachované.
... Odsudzujeme všetky prejavy násilia, novoverstva a fanatizmu, ktoré sa konajú v
mene náboženstva.“ Obidvaja predstavitelia sa potom spoločne pomodlili k Pánovi, prelomiac
tak ortodoxné tabu modlenia sa spolu s katolíkmi.
Pápež Ján Pavol II. zomrel
v predvečer nedele Božieho milosrdenstva 2. apríla 2005. Jeho posledné slová boli:
„Nechajte ma odísť do Otcovho domu.“ V rozlúčkovej homílii o ňom pápež Benedikt XVI.
– vtedy ešte ako kardinál Jozef Ratzinger – povedal: „Naše srdce je plné smútku, no
aj radostnej nádeje a hlbokej vďačnosti. Svätý Otec bol kňazom úplne do hĺbky duše,
lebo za ovce obetoval svoj život Bohu, za ovce celého sveta, v každodennom darovaní
sa v službe Cirkvi, najmä vo chvíli ťažkej skúšky posledných mesiacov. Môžeme si byť
istí, že náš milovaný Svätý Otec je dnes v okne domu nebeského Otca, vidí nás a žehná
nám. Áno, Svätý Otče, udeľ nám požehnanie. My zverujeme tvoju drahú dušu Božej Matke,
Tvojej Matke, ktorá ťa každý deň viedla a teraz ťa vovedie do večnej slávy jej Syna,
Ježiša Krista, nášho Pána.“ –mk-