Kardinál Jozef Tomko: Vzkriesenie Ježiša Krista

Príhovor kardinála Jozefa Tomka:

Druhý diel životopisu Ježiša Krista, ktorý nedávno vyšiel pod dvojitým menom teológa Jozefa Ratzingera a pápeža Benedikta XVI., má podtitul „Od vstupu do Jeruzalema až po zmŕtvychvstanie“. Vzkriesenie Ježiša Krista je dôležité pre dnešných ľudí, ktorí veria v jeho božstvo, ale aj pre tých, ktorí hľadajú vieru alebo sa snažia si ju posilniť. Sám autor priznáva v obsiahlej deviatej hlave: „Závisí od vzkriesenia, či Ježiš jestvoval len v minulosti, alebo či jestvuje aj v prítomnosti“. Kto uzná jeho vzkriesenie, neuzná len nejakú bežnú udalosť z jeho života, ale musí dôsledne prijať celú jeho osobnosť.
Kristovo vzkriesenie je teda základné pre kresťanskú vieru, ale je dôležité a aktuálne aj pre každého dnešného človeka. Viacerí ľudia popierajú vzkriesenie mŕtvych a posmrtný život, lebo ľudská skúsenosť sa zastavuje pri hrobe, preto sa tvrdí, že „odtiaľ sa nikto nevrátil“. Ale ak Kristus na tretí deň vstal z mŕtvych, tak jeho učenie je pravdivé a aj naše budúce vzkriesenie je možné. Preto ani nám, dnešným ľuďom nemôže byť ľahostajná pravda o Kristovom vzkriesení.
S touto otázkou sa stretli už prví kresťania, najmä tí čo prichádzali z pohanstva. Keď apoštol Pavol začal v Aténach ohlasovať vzkrieseného Krista, neveriaci poslucháči ho umlčali. Aj v Korinte niektorí noví obrátenci popierali vzkriesenie mŕtvych. Preto im Pavol napísal v prvom liste (1 Kor 15, 14 n) tieto rázne slová: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a naša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista...Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“.
Autor knihy dokladá k týmto rozhodným slovám apoštola národov: „Kresťanská viera stojí alebo padá s pravdou svedectva podľa ktorého Kristus vstal z mŕtvych“. Zdôrazňuje však aj to, že to nie je len oživenie mŕtvoly, aké Ježiš vykonal, keď priviedol k životu naimského mládenca, Jairovu dcéru a priateľa Lazára.
Tí všetci po nejakej dobe definitívne zomreli. „Avšak Ježišovo vzkriesenie bolo únikom k celkom novému druhu života, k životu, ktorý už nepodlieha zákonu smrti a zmeny...Ježiš sa nevrátil k normálnemu životu tohto sveta, ako sa to stalo u Lazára a ostatných, ktorých vzkriesil. On vstal k odlišnému, novému životu – k Božej veľkosti...“
Svedkovia, ktorí stretli vzkrieseného Krista, od prekvapenia a radosti nechceli ani veriť vlastným očiam, ale nemohli sa viac vzoprieť skutočnosti, ktorú oznámili emauzským učeníkom: „Pán naozaj vstal z mŕtvych!“ a pred ktorou padol na kolená aj neveriaci Tomáš, keď vyznal: „Pán môj a Boh môj!“ Títo tvrdí galilejskí rybári, navyknutí na konkrétny život, sa naraz ocitli pred ním ako ho už predtým poznali, ale predsa len žijúcim novým spôsobom. Ich svedectvá prezrádzajú zážitok, ktorý presahuje každodenné zážitky, ale pritom ostáva úplne skutočným. Toto stretnutie dodá im odvahy predstaviť sa pred vtedajším svetom a vydať svedectvo: Kristus naozaj vstal z mŕtvych!
Náš autor začína potom podrobne rozoberať jednotlivé svedectvá Nového zákona o vzkriesení. Najstaršiu písomnú správu nachádzame v prvom liste sv. Pavla Korinťanom, kde im apoštol národov roku 56, teda iba niečo nad dvadsať rokov od udalosti, pripomína pravdu o vzkriesení ako pevnú tradíciu viery prvej Cirkvi, ktorú nazýva „evanjelium“: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; a väčšina z nich žije doteraz...Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne“ (1 Kor 15, 3-8). Svedkovia vzkrieseného Krista nemali vidinu ani halucináciu, hovorili a jedli s ním, dotýkali sa ho, že to bol naozaj on so svojím telom, ktoré však už malo aj zvláštne vlastnosti, ako napríklad že Ježiš prišiel cez zatvorené dvere. Keď sa Pavol odvoláva na Písma, tak zaiste naráža na skutočnosť, že už v Starom zákone sa celé storočia predtým predpovedá Kristovo vzkriesenie. Aj apoštol Peter v prvom svojom prejave pred zhromaždeným ľudom poukazuje na také proroctvo v 16. žalme (Ž 16, 10). Pavol mal na mysli aj Izaiášovo proroctvo o trpiacom sluhovi (Iz 53). Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona i viacerých prisľúbení samého Ježiša počas jeho pozemského života.
Ostatné svedectvá, ktoré poznáme zo štyroch evanjelií hovoria o prázdnom hrobe a o prvých stretnutiach žien, apoštolov a učeníkov so vzkrieseným Kristom na „tretí deň“ po piatku. Tak prázdny hrob ako aj stretnutia sú znaky, ktoré svedčia o historickej skutočnosti vzkriesenia. Niektoré stretnutia sa odohrali v Jeruzaleme, iné neskôr v Galileji. Jednotlivé rozprávania sa líšia v podrobnostiach, ale podstata ostáva jedna, a to je práve skutočnosť, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych na tretí deň, čiže na našu nedeľu. Prví kresťania boli židia a považovali túto skutočnosť za takú veľkú novotu, že sa odvážili ihneď na začiatku presunúť aj sviatočný deň náboženského zhromaždenia a obradov zo soboty na prvý deň v týždni, ktorý pomenovali „Dies Domini“- Dominica- „Deň Pánov“, ako nám to dosvedčujú Pavlov prvý list Korinťanom, Skutky apoštolov, Apokalypsa sv.Jána aj Ignác z Antiochie. Podľa autora „slávenie Dňa Pánovho, ktoré od samého začiatku prevádza spoločenstvo kresťanov, je jedným z najsilnejších dôkazov, že v ten deň sa udiala neobyčajná vec – nájdenie prázdneho hrobu a stretnutie so vzkrieseným Kristom“.
Vzkriesenie Ježiša Krista je teda historická skutočnosť, ktorá však presahuje históriu. Vedie rozumného človeka k uzáveru, ktorým autor končí svoj dlhý prieskum všetkých prameňov: „On naozaj vstal z mŕtvych. On je Žijúci. Jemu sa zverujeme a vieme, že sme na správnej ceste. S Tomášom vkladáme svoje ruky do Ježišovho prerazeného boku a vyznávame: ´Môj Pán a môj Boh!´(Jn 20, 28).“ Apoštol Pavol nás k tomu ešte upozorňuje, že vzkriesený Kristus je „prvotinou“, čiže počiatkom a zdrojom nášho budúceho vzkriesenia. Dáva teda zmysel a nádej nášmu životu.
Touto knihou Benedikt XVI. ako Petrov nástupca posilňuje svojich bratov vo viere, založenej na rozumnej historickej skúsenosti.