Veľkopiatkové obrady v Bazilike sv. Petra

Vatikán (22. apríla, RV) – V Bazilike sv. Petra sa dnes o 17:00 začali veľkopiatkové obrady, ktorým predsedal pápež Benedikt XVI. Asistovali mu kardinál Leonardo Sandri, prefekt Kongregácie pre Východné cirkvi a kardinál Raymond L. Burke, prefekt Najvyššieho súdu Apoštolskej signatúry. Čítania zazneli v taliančine a v angličtine. Po spievaných pašiách nasledovala homília, ktorú už tradične predniesol pápežský kazateľ P. Raniero Cantalamessa:

Svätý Otče, ctihodní bratia a sestry!
Svojím umučením – píše svätý Pavol Timotejovi – Ježiš Kristus „vydal nádherné svedectvo“ (porov. 1 Tim 6,13). Pýtame sa: svedectvo čoho? Nie pravdy o svojom živote a jeho pôvode. Mnohí zomreli a zomierajú ešte i dnes pre pomýlené dôvody, mysliac si, že sú správne. Vzkriesenie, je to, čo svedčí o pravde Krista “ktorého Boh na to ustanovil a všetkým dosvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych“, hovorí apoštol na Areopágu v Aténach (Sk 17,31).

Smrť nesvedčí o pravde, ale o láske Krista. Ona je najväčším dôkazom tejto lásky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Dalo by sa namietať, že existuje väčšia láska než dať život za svojich priateľov, a to dať život za svojich nepriateľov. Ale to je presne to, čo urobil Ježiš: „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní“, píše apoštol v liste Rimanom. „Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 6-8). „Miloval nás, keď sme ešte boli jeho nepriateľmi, aby sme sa mohli stať jeho priateľmi“ (sv. Augustín, Komentár k Prvému Jánovmu listu 9,9; PL 35, 2051).

Istá jednostranná tzv. „teológia kríža“ nás vedie k zabudnutiu niečoho podstatného. Kríž nie je len Božím súdom nad svetom, popretím jeho múdrosti a zjavením jeho hriechu. Nie je to Božie „nie“ svetu, ale jeho láskavé „áno“: „Nespravodlivosť, zlo ako realita“ – píše Svätý Otec vo svojej najnovšej knihe o Ježišovi – „nemôže byť jednoducho ignorované, či nepovšimnuté. Musí byť odstránené, porazené. Toto je skutočné milosrdenstvo. A pretože ľudia toho nie sú schopní, robí to sám Boh – toto je bezpodmienečná Božia dobrota“ (J. Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, 2. časť, LEV 2011, s. 151).

Ale ako mať odvahu hovoriť o Božej láske, keď máme pred očami tak veľa ľudských nešťastí, ako sú napríklad: katastrofa, ktorá postihla Japonsko, alebo tragédie, ktoré sa stali na mori v posledných týždňoch? Nemáme o nich hovoriť? Keby sme zostali v tichu, bola by to zrada viery a ignorovanie podstaty mystéria, ktoré slávime. Je istá pravda, ktorú práve na Veľký piatok musíme jednoznačne ohlasovať. Ten, koho kontemplujeme na kríži, je Boh „osobne“. Áno, je aj človekom Ježišom Nazaretským, avšak on je jednou jedinou osobou so Synom večného Otca. Pokiaľ neuznáme a nebudeme brať vážne základnú dogmu kresťanskej viery – prvú dogmaticky definovanú v Nicei – že Ježiš Kristus je Boží syn, sám Boh, tej istej podstaty s Otcom, tak ľudská bolesť zostane bez odpovede.

Nemožno povedať, že „Jóbova otázka zostala nezodpovedaná“, že ani kresťanská viera nemá odpovede na ľudské utrpenie, ak už na začiatku odmietneme odpovede, ktoré nám ponúka. Ako niekoho presvedčíte, že nejaký nápoj neobsahuje jed? Tak, že z neho odpijete pred jeho očami! Takisto urobil Boh s ľuďmi. On sa napil z horkého kalichu umučenia. Nemôže byť teda ľudská bolesť otrávená, nemôže byť iba negatívnou, absurdnou a prehrou, ak sám Boh sa rozhodol ochutnať ju. Niekde v hĺbke tohto kalichu musí byť ukrytá perla.

Meno tejto perly poznáme: vzkriesenie! „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18) a na inom mieste: „Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21,4). Ak by beh života mal skončiť tu na zemi, bola by skutočne beznádejná myšlienka na milióny, či snáď miliardy ľudských bytostí, ktoré už začínajú svoj život znevýhodnení, priklincovaní chudobou a úpadkom už na začiatku, zatiaľ čo málo iných požíva všetok luxus a nevie ako minúť neproporčné množstvo peňazí, ktoré zarobí.

Ale nie je to tak. Smrť nielen vymaže všetky rozdiely, ale ich obráti. „zomrel i žobrák a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho“ (porov. Lk 16,22-23). Nemôžeme aplikovať príliš jednoduchým spôsobom túto schému na sociálnu skutočnosť, ale ono je v Písme, aby nás povzbudilo v tom, že viera vo vzkriesenie nikoho nenecháva v akomsi spokojnom živote. Pripomína nám, že výrok „žiť a nechať žiť“ sa nikdy nesmie zmeniť na výrok „žiť a nechať zomrieť“.

Odpoveď kríža nie je iba pre kresťanov ale pre všetkých, pretože Boží syn zomrel za všetkých. V mystériu vykúpenia je objektívny i subjektívny aspekt; je tu samotný fakt ako aj jeho prijatie vo svedomí a následná odpoveď viery naň. „Duch Svätý“, píše sa v jednom z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, „dáva všetkým možnosť, aby sa – spôsobom známym Bohu – stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve.“

Jedným zo spôsobov ako byť účastnými na veľkonočnom tajomstve je práve utrpenie: „Utrpenie“, napísal Ján Pavol II. krátko po atentáte a po dlhom pobyte v nemocnici, „znamená otvorenosť a vnímavosť voči činnosti spásonosnej Božej sily, ktorá sa v Kristovi ponúka ľudstvu.“ Utrpenie, každé utrpenie, no obzvlášť utrpenie nevinných vovádza do kontaktu – mysterióznym spôsobom „známym iba Bohu“ – s Kristovým krížom.

Po Ježišovi tí, ktorí “vydali nádherné svedectvo”, a ktorí “pili kalich”, boli mučeníci! Rozprávania o ich smrti sa na začiatku nazývali “passio”, utrpenie, tak ako utrpenie Ježiša, ktoré sme si práve vypočuli. Kresťanský svet opäť navštívila skúška mučeníctva, o ktorej sme si mysleli, že skončila po páde ateistických totalitných režimov. Nemôžeme prejsť mlčaním pred ich svedectvom. Prví kresťania si uctievali svojich mučeníkov. Skutky ich mučeníctva sa čítali a kolovali medzi cirkvami s veľkým rešpektom. Práve dnes, na Veľký piatok 2011 vo veľkej Ázijskej krajine, sa kresťania modlili a mlčky pochodovali po cestách niektorých miest, aby zažehnali nebezpečenstvo, ktoré im hrozí.

Jedna vec odlišuje skutky skutočných mučeníkov od tých, ktoré sú viac legendou, vytvorených za stolom po skončení prenasledovania. Pri prvých prakticky neexistuje ani stopa po polemike proti prenasledovateľom. Celá pozornosť je koncentrovaná na hrdinstvo mučeníkov, a nie na perverznosť sudcov a katov. Sv. Cyprián dokonca nariadil, aby jeho katovi, ktorý mu odťal hlavu, dali 25 zlatých. Sú to učeníci toho, ktorý zomierajúc povedal: “Otče, odpusť im lebo nevedia čo robia”. “Ježišova krv - pripomenul Svätý Otec vo svojej poslednej knihe - hovorí iným jazykom ako Ábelova krv (por. Heb 12,24): nežiada pomstu a trest, ale je zmierením”. Aj svet sa skláňa pred modernými svedkami viery. Tak môžeme vysvetliť neočakávaný úspech filmu “Boží muži” vo Francúzsku. Ten rozpráva o vražde 7 cisterciánskych mníchov v Tibhirine v marci 1996. Tiež zostávame s obdivom stáť pred slovami testamentu katolíckeho politika Shahbaza Bhattiho, ktorý bol zavraždený pre vieru minulý mesiac. Jeho testament platí aj pre nás, jeho bratov vo viere, a bolo by nevďačnosťou nechať ho upadnúť do zabudnutia.

“Ponúkali mi" - napísal - "vysoké posty vo vláde a žiadali ma, aby som sa vzdal môjho boja, ale ja som vždy odmietol, dokonca aj za cenu ohrozenia môjho života. Nechcem popularitu, nechcem mocenské pozície. Chcem iba miesto pri Ježišových nohách. Chcem, aby môj život, môj charakter, moje konanie hovorili, že nasledujem Ježiša Krista. Táto túžba je vo mne taká silná, že sa považujem za privilegovaného Ježišom - v tomto mojom úsilí a v tomto mojom boji pomáhať chudobným, núdznym, prenasledovaným kresťanom mojej krajiny - ktorý akoby chcel prijať obetu môjho života. Chcem žiť pre Krista a pre Neho chcem zomrieť”.

Akoby sme počuli mučeníka Ignáca Antiochojského, keď prichádzal do Ríma, aby podstúpil mučeníctvo. Mlčanie obetí však neospravedlňuje nezáujem sveta o ich osud. “Keď hynie spravodlivý" - uvádza prorok Izaiáš - "nik si to neberie k srdcu, keď zbožní ľudia umierajú, nik nechápe, že spravodlivý unikol nešťastiu" (Iz 57,1).

Kresťanskí mučeníci nie sú jediní, ako sme videli, ktorí trpia a umierajú okolo nás. Čo môžeme ponúknuť tomu, kto neverí, okrem našej istoty viery, že za bolesť je tu vykúpenie? Môžeme trpieť s tým, kto trpí, plakať s tým, kto plače (Rim 12,15). Pred oznámením vzkriesenia a života, pred smútkom Lazárových sestier, Ježiš zaplakal (Jn 11,35). V tejto chvíli môžeme plakať a trpieť osobitne s japonským ľudom, ktorý sa spamätáva z jednej z najväčších prírodných katastrof v histórii. Týmto bratom v ľudskosti môžeme tiež povedať, že obdivujeme ich dôstojnosť, príkladnú rozvážnosť a vzájomnú pomoc, ktoré ukázali svetu.

Globalizácia má aspoň tento pozitívny efekt: bolesť jedného národa sa stáva bolesťou všetkých, podnecuje solidaritu všetkých. Dáva nám možnosť objaviť, že sme jedinou ľudskou rodinou, spojenou v dobrom i zlom. Pomáha nám prekonať bariéry rasy, farby a náboženstva. Ako sa píše vo verši známeho básnika: “Ľudia pokoja! V poslušnosti zemi je veľké tajomstvo”. Musíme ale nájsť poučenie v udalostiach, akou bola táto. Zemetrasenia, uragány a ďalšie nešťastia, ktorí zasahujú ako vinných, tak aj nevinných, nie sú nikdy Božím trestom. Tvrdiť opak, znamená urážať Boha a ľudí. Sú ale upozornením: v tomto prípade upozornením, že si nemáme robiť ilúzie, že nás zachráni veda a technika. Ak si nebudeme vedieť stanoviť limity, môžu sa práve ony stať, a teraz to aj vidíme, vážnym ohrozením.

Zemetrasenie bolo aj vo chvíli Kristovej smrti: “Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: "On bol naozaj Boží Syn" (Mt 27,54). Ale bolo tu ďalšie, ešte väčšie zemetrasenie, a to vo chvíli jeho zmŕtvychvstania: “Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň” (Mt 28,2). Tak to bude vždy. Po každom zemetrasení smrti, príde zemetrasenie vzkriesenia a života. Niekto povedal: “Už iba Boh nás môže zachrániť”. A máme záruku, že to urobí, pretože “Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna” (Jn 3,16). Pripravme sa preto spievať s obnoveným presvedčením a pohnutou vďačnosťou slová liturgie: Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta. Poďte, pokloňme sa !

Preklad: Ľudovít Malík, Peter Dufka, Ľubomír Rebek