Zelený štvrtok – večerná svätá omša na pamiatku Pánovej večere

Vatikán (21. apríla, RV) – V Bazilike sv. Jána v Lateráne slúžil dnes pápež Benedikt XVI. večernú svätú omšu na pamiatku Pánovej večere. Svätý Otec v nej - podľa starobylej tradície - umyl nohy 12 kňazom Rímskej diecézy. Toto gesto je zobrazením toho, čo vykonal sám Ježiš, keď umyl apoštolom nohy. Je zvýraznením Božieho mystéria a znakom úplného odovzdania života. Pápež Benedikt XVI. vo svojej homílii povedal:

Drahí bratia a sestry!
„Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť“ (Lk 22,15), týmito slovami Ježiš inauguruje slávenie jeho poslednej večere a ustanovenie svätej Eucharistie. Ježiš išiel v ústrety tej hodine s túžbou po nej. Vo svojom vnútri očakával ten okamih, v ktorom mal darovať seba samého svojim pod spôsobmi chleba a vína. Očakával ten okamih, ktorý mal byť istým spôsobom skutočnou svadobnou hostinou Mesiáša: premenením darov tejto zeme a zjednotením sa s blížnymi, aby ich premenil a začal tak s premenou celého sveta. V Ježišovej túžbe môžeme spoznať túžbu samého Boha – jeho lásku k ľuďom, k jeho stvoreniu, v očakávaní lásky. Láska, ktorá očakáva okamih zjednotenia, láska, ktorá chce pritiahnuť ľudí k sebe, aby ich naplnil a to je vlastne túžbou celého stvorenstva: ono smeruje k zjaveniu Božích detí (porov. Rim 8,19). Ježiš túži po nás, čaká nás. A my, naozaj túžime po ňom? Je v nás túžba stretnúť sa s ním? Dychtíme po jeho blízkosti, po zjednotení sa s ním? On nám sám seba dáva v Eucharistii! Alebo sme ľahostajní, roztržití, plní iných vecí? Z Ježišových podobenstiev o hostinách vieme, že pozná realitu prázdnych miest, odmietnutí, nezáujmu o neho a o jeho blízkosť. Prázdne miesta na svadobnej hostine Pána – s výhovorkami alebo bez nich – sú pre nás už dlhšie nielen podobenstvom ale skutočnosťou, obzvlášť na tých miestach, na ktorých zjavil výnimočným spôsobom svoju blízkosť. Ježiš vedel aj o hosťoch, ktorí síce prišli, ale bez toho, aby mali slávnostný odev – čiže bez radosti z jeho blízkosti, iba zo zvyku a s úplne odlišným smerovaním vlastného života. Sv. Gregor Veľký v jednej zo svojich homílií si kladie otázku: Akí ľudia sú tí, ktorí prišli bez slávnostného odevu, v čom spočíva tento odev a ako ho získať? Jeho odpoveď znie: Tí, čo boli pozvaní a aj prišli, istým spôsobom majú vieru. Je to viera, ktorá im otvára dvere. Avšak chýba im svadobný odev lásky. Ten, kto žije vieru nie ako lásku, nie je pripravený na sobáš a je poslaný preč. Eucharistické spoločenstvo vyžaduje vieru, ale viera vyžaduje lásku, inak zomiera a rovnako tak aj viera.

Zo všetkých štyroch evanjelií vieme, že Ježišova posledná večera pred umučením bola aj miestom ohlasovania. Ježiš tu ešte raz predkladá s naliehavosťou základné elementy svojho posolstva. Slovo a Sviatosť, posolstvo a dar sú nerozlučne spojené. No počas poslednej večere sa Ježiš predovšetkým modlil. Matúš, Marek a Lukáš používajú dve slová k opísaniu Ježišovej modlitby vo vrcholnom okamihu Poslednej večere: „eucharistesas“ a „eulogesas“ – „vzdávať vďaky“ a „žehnať“. Stúpajúci pohyb slovesa „vzdávať vďaky“, a naopak zostupujúci slovesa „žehnať“ súvisia. Slová transubstanciácie sú časťou tejto Ježišovej modlitby. Sú to slová modlitby. Ježiš premieňa svoje umučenie na modlitbu v obete Otcovi za ľudí. Toto pretvorenie jeho utrpenia na lásku obsahuje silu, ktorá dokáže premeniť dary, v ktorých sa on sám dáva. On ich dáva nám, aby sme sa my a celý svet pretvorili. Vlastný a posledný cieľ eucharistického premenenia je naše pretvorenie v spoločenstve s Kristom. Eucharistia má za cieľ nového človeka, nový svet, tak ako sa môže zrodiť iba počnúc od Boha skrze dielo Božieho služobníka.

Vďaka Lukášovi a najmä vďaka Jánovi vieme, že Ježiš vo svojej modlitbe počas Poslednej večere predniesol niekoľko prosieb k Otcovi – prosieb, ktoré zároveň boli výzvami pre učeníkov vtedajška i všetkých čias. Chcel by som sa teraz zamerať iba na jednu prosbu, ktorú – podľa Jána – Ježiš zopakoval štyrikrát vo svojej Veľkňazskej modlitbe. Ako veľmi ho v jeho vnútri musela trápiť! Ona zostáva neustále jeho modlitbou k Otcovi za nás: je to prosba o jednotu. Ježiš vyslovene hovorí, že táto prosba neplatí iba pre vtedy prítomných učeníkov, ale i pre všetkých, ktorí v neho uveria (porov. Jn 17,20). Prosí, aby sa všetci stali jedným „ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, ...aby svet uveril (Jn 17,21)“. Jednota kresťanov môže existovať jedine vtedy, keď kresťania budú intímne zjednotení s ním, s Ježišom. Viera a láska k Ježišovi, viera v jeho jednotu s Otcom a otvorenie sa pre jednotu s ním sú podstatné. Táto jednota nie je teda iba nejakou vnútornou mystickou záležitosťou. Musí sa stať viditeľnou, tak viditeľnou, že bude pre svet znamením Ježišovho poslania zo strany Otca. Preto má táto prosba v sebe ukrytý eucharistický význam, ktorý Pavol jasne ukazuje v Prvom liste Korinťanom: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe (1Kor 10,16-17).“ S Eucharistiou sa rodí Cirkev. My všetci jeme ten istý chlieb, prijímame to isté telo Pána a toto znamená: On otvára každého z nás niečomu väčšiemu od nás. On nás všetkých zjednocuje. Eucharistia je mystériom intímnej blízkosti a spoločenstva každého jednotlivca s Pánom. A je v tom istom čase viditeľnou jednotou medzi všetkými. Eucharistia je sviatosťou jednoty. Ona dosahuje až k trojičnému mystériu a tak vytvára zároveň viditeľnú jednotu. Povedzme to ešte raz: ona je mimoriadnym osobným stretnutím s Pánom a nikdy nie je iba skutkom individuálnej zbožnosti. Nevyhnutne ju slávime spoločne. V každej komunite je Pán v plnosti. Avšak on je jeden jediný vo všetkých komunitách. Preto v eucharistickej modlitbe Cirkvi nevyhnutne zaznievajú slová: „una cum Papa nostro et cum Episcopo nostro“. Toto nie je iba nejaký vonkajší doplnok toho, čo sa vnútorne deje, ale nevyhnutné vyjadrenie samotnej Eucharistie. Ďalej spomíname meno pápeža a biskupa: jednota je úplne konkrétna, má mená. Tak sa jednota stáva viditeľnou, stala sa znamením pre svet a vytvára pre nás samých konkrétne kritérium.

Sv. Lukáš nám uchoval konkrétny element z Ježišovej modlitby za jednotu: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov (Lk 22, 31-32).“ Dnes s bolesťou znova konštatujeme, že satanovi bolo umožnené preosiať učeníkov viditeľne pred celým svetom. A vieme, že sa Ježiš modlí za Petrovu vieru i za jeho nástupcov. Vieme, že Peter, skrze rozbúrené vody dejín, ide v ústrety Pánovi a vždy, keď sa začína topiť býva opäť podopretý Pánovou rukou a ním vedený. No potom nasleduje predpoveď i úloha: „Ty, až sa raz obrátiš...“ : všetci ľudia, okrem Márie sústavne potrebujú obrátenie. Ježiš predpovedá Petrovi jeho pád a obrátenie. Od čoho sa Peter musel obrátiť? Na začiatku jeho povolania vystrašený Božou mocou Pána a svojou malosťou Peter zvolá: „Pane, odíď odo mňa, pretože som hriešnik!“ (Lk 5,8). V Pánovom svetle uznáva svoju neschopnosť. Práve vtedy, vo vedomí svojej pokory, že je hriešnikom, je povolaný. On musí vždy nanovo objavovať túto pokoru. V blízkosti mesta Cézarea Filipova Peter nechcel prijať, že Ježiš musí trpieť a byť ukrižovaný. Toto nebolo zjednotiteľné s jeho obrazom Boha a Mesiáša. Vo večeradle nechcel pripustiť, aby mu Ježiš umyl nohy: to sa tiež nehodilo jeho obrazu Majstrovej hodnosti. V Olivovej záhrade zas uderil mečom. Chcel ukázať svoju odvahu. Pred slúžkou však tvrdil, že Ježiša nepozná. V tej chvíli sa mu to zdalo ako drobné klamstvo nevyhnutné k tomu, aby zostal v Ježišovej blízkosti. Jeho heroizmus sa zrútil v tejto mizernej hre o miesto v centre udalostí. My všetci sa musíme znova naučiť prijať Boha a Ježiša Krista takého, aký je, a nie takého, akého by sme ho chceli. Aj my odmietame prijať, že sa on zviazal s limitmi svojej Cirkvi a svojich služobníkov. Aj my nechceme pripustiť, že on je bezmocný v tomto svete, aj my sa ukrývame za predsudky, keď príslušnosť k nemu je príliš drahá alebo príliš nebezpečná. My všetci potrebujeme obrátenie, aby sme prijali Ježiša v jeho prirodzenosti Božej i ľudskej. Potrebujeme pokoru učeníka, ktorý nasleduje Majstrovu vôľu. V tejto chvíli ho chceme prosiť, aby na nás – rovnako ako na Petra – hľadel v týchto chvíľach dobrosrdečnými očami a aby nás obrátil.

Peter, po obrátení, je povolaný povzbudzovať svojich bratov. Nie je to nejaký nedôležitý fakt, že táto úloha mu je zverená vo večeradle. Služba jednoty má svoje viditeľné miesto v slávení Eucharistie. Drahí priatelia, pre pápeža je veľkou posilou vedomie, že počas každej eucharistickej slávnosti sa všetci za neho modlia; že naša modlitba sa zjednocuje s modlitbou Pána za Petra. Iba vďaka modlitbe Pána a Cirkvi môže pápež plniť svoju úlohu spočívajúcu v povzbudzovaní bratov – pásť Ježišovo stádo a byť garantom tej jednoty, ktorá sa stáva viditeľným svedectvom Ježišovho poslania zo strany Otca.

„Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť“. Pane, ty si túžil po nás, po mne. Túžil si byť účastný v nás vo svätej Eucharistii, zjednotiť sa s nami. Pane, vzbuď aj v nás túžbu po tebe. Povzbuď nás v jednote s tebou a navzájom medzi nami. Daruj tvojej Cirkvi jednotu, aby svet uveril. Amen.

Preložil: Ľubomír Rebek