Generálna audiencia Benedikta XVI.: Veľkonočné trojdnie

Vatikán (20. apríla, RV) – Generálna audiencia sa dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej katechéze sa pápež Benedikt XVI. zameral na nastávajúce Veľkonočné trojdnie.

Drahí bratia a sestry,
prišli sme už do srdca Svätého týždňa, k naplneniu pôstnej cesty. Zajtra vstúpime do Veľkonočného trojdnia, čiže troch svätých dní, v ktorých si Cirkev pripomína mystérium umučenia, smrti a vzkriesenia Ježiša. Boží Syn po tom ako sa stal človekom, vo svojej poslušnosti Otcovi a tým, že sa nám stal podobný vo všetkom okrem hriechu, prijal až do konca plnenie jeho vôle. Z lásky k nám sa rozhodol čeliť umučeniu a krížu, aby nás urobil účastnými na svojom zmŕtvychvstaní, aby sme v ňom a skrze neho mohli žiť navždy v šťastí a pokoji.
Vrelo vás povzbudzujem prežiť toto mystérium spásy a intenzívne sa zúčastňovať na Veľkonočnom trojdní, ktoré je ohniskom celého liturgického roka a okamihom mimoriadnych milostí pre každého kresťana. Pozývam vás hľadať v týchto dňoch ticho a modlitbu, aby ste tak mohli načerpať z hlbín tohto prameňa milosti. Pri tejto príležitosti – v príprave na blížiace sa sviatky – každý kresťan je pozvaný prijať sviatosť zmierenia, ktorá je okamihom mimoriadneho priľnutia k smrti a vzkrieseniu Krista, aby potom mohol hodne pristúpiť k Veľkej noci.
Zelený štvrtok je dňom, v ktorom si pripomíname ustanovenie Eucharistie a sviatostného kňazstva. Ráno sa každá diecézna komunita zhromaždí v miestnej katedrále okolo biskupa. Slávi tzv. Missu chrismatis, v ktorej bývajú požehnané oleje: posvätná krizma, olej katechumenov a olej chorých. Od Veľkonočného trojdnia budú počas celého liturgického roka tieto oleje používané pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, kňazských a biskupských vysviacok a pri pomazaní chorých. Z toho jasne vidieť, že spása – odovzdávaná skrze sviatostné znaky – pramení práve z Kristovho veľkonočného mystéria. Vskutku my sme vykúpení jeho smrťou a vzkriesením a skrze sviatosti čerpáme z toho istého spásonosného prameňa. Počas Missy chrismatis sa udeje aj obnovenie kňazských sľubov. Na celom svete každý kňaz v tento deň obnovuje svoje záväzky, ktoré prijal v deň svojej vysviacky, aby bol úplne zasvätený Kristovi vo vykonávaní posvätnej služby v službe bratom. Sprevádzajme kňazov našimi modlitbami.
Vo štvrtok popoludní oficiálne začína Veľkonočné trojdnie pripomienkou Poslednej večere, počas ktorej Ježiš ustanovil pamiatku svojej Paschy, ktorou zavŕšil rituál hebrejskej Paschy. Podľa tradície každá hebrejská rodina zhromaždená pri sviatku Paschy jedla pečeného baránka, čím si pripomínala oslobodenie Izraelitov z egyptského otroctva. Tak vo večeradle, vedomý si svojej blízkej smrti, Ježiš, pravý veľkonočný Baránok, obetuje seba samého pre našu spásu. Požehnajúc chlieb a víno anticipuje obetu na kríži a zjavuje úmysel zvečniť svoju prítomnosť uprostred učeníkov. Pod spôsobmi chleba a vína sa stáva reálne prítomným, so svojím telom, ktoré obetuje a svojou krvou, ktorú prelieva. Počas Poslednej večere sú apoštoli ustanovení za vysluhovateľov tejto sviatosti spásy. Ježiš im umýva nohy, pozýva ich k tomu, aby sa navzájom milovali, ako ich on miloval, keďže daroval život za nich. Opakujúc toto gesto v liturgii aj my sme povolaní k tomu, aby sme skutkami dosvedčovali lásku nášho vykupiteľa.
Zelený štvrtok sa uzatvára eucharistickou adoráciou, spomienkou na Ježišovu agóniu v Getsemanskej záhrade. Po tom ako vyšli z večeradla, on sám sa utiahol k modlitbe. V tej chvíli hlbokého spoločenstva s Otcom Evanjeliá opisujú, že Ježiš zakúsil veľkú úzkosť, také veľké utrpenie, že sa až krvou potil. Vo vedomí si svojej blízkej smrti na kríži pociťuje veľkú úzkosť a blízkosť smrti. V tejto situácii sa ukáže jeden mimoriadne dôležitý element pre celú Cirkev. Ježiš hovorí učeníkom: „Zostaňte tu a bdejte!“ A táto výzva k bdeniu sa týka práve toho okamihu úzkosti a ohrozenia a blízky príchod zradcu. Avšak toto sa týka aj celých dejín Cirkvi. Je to trvalé posolstvo pre všetky časy, pretože ospalosť vtedajších učeníkov nebola iba problémom toho konkrétneho okamihu, ale je to problém celých dejín. Otázkou je, v čom spočíva táto ospalosť a v čom by mala spočívať bdelosť, ku ktorej nás Pán pozýva. Povedal by som, že ospalosť učeníkov počas dejín je akousi necitlivosťou duše na moc zla, akási necitlivosť na celé zlo sveta. My sa nechceme až tak veľmi znepokojovať zlými vecami, chceme na ne zabudnúť. Povieme si, že snáď to nebude až také zlé a radšej zabudneme. Nie je to len necitlivosť na zlo, ktorá by nás mala prebúdzať k tomu, aby sme konali dobro, aby sme bojovali za dobro. Je to necitlivosť na Boha. Toto je tá skutočná ospalosť, spočívajúca v necitlivosti na Božiu prítomnosť, ktorá nás nakoniec robí necitlivými aj voči zlu. Nechceme cítiť Boha, pretože by nás vyrušoval. A tak prirodzene necítime ani silu zla a radšej zostávame na ceste nášho pohodlia.
Nočná adorácia na Zelený štvrtok, toto bdenie s Pánom, by malo byť okamihom, v ktorom sa zamyslíme nad ospalosťou učeníkov, Kristových apoštolov i nás všetkých, ktorí nevidíme a nechceme vidieť celú silu zla a nechceme vstúpiť do jeho umučenia za dobro a za Božiu prítomnosť vo svete, za lásku k blížnemu a k Bohu. Pán sa potom začne modliť. Traja apoštoli – Peter, Jakub a Ján spia. No sem-tam sa prebudia a počujú útržky z Ježišovej modlitby. Týmito sú najmä slová: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Čo je táto Pánova „moja vôľa“ a čo je „tvoja vôľa“? „Moja vôľa“ je že by nemal zomrieť, aby bol ušetrený tohto kalicha utrpenia. Je to ľudská vôľa ľudskej prirodzenosti a Kristus pociťuje s plným vedomím svojho bytia a života túto priepasť smrti i teror ničoty, túto predzvesť utrpenia. My všetci máme túto averziu voči smrti a prirodzený strach z nej. On však ešte viac ako my pociťuje túto priepasť zla. Spolu so smrťou pociťuje celé utrpenie ľudstva. Cíti, že všetko toto je ten kalich, ktorý má piť a do seba prijať všetko zlo sveta, všetky hrôzy, všetku nenávisť voči Bohu a všetky hriechy. Môžeme teda pochopiť, ako je Ježiš zo svojou ľudskou dušou terorizovaný pred všetkými týmito skutočnosťami, ktoré v celej ich krutosti pociťuje. „Moja vôľa“ by spočívala v odmietnutí tohto kalicha. Túto „moju vôľu“ však podriaďuje „tvojej vôli“, čiže Božej vôli, vôli Otca, ktorá je aj vôľou Syna. A tak Ježiš pretvára v tejto svojej modlitbe prirodzenú averziu proti „kalichu“, proti jeho poslaniu zomrieť za nás. On pretvára túto svoju prirodzenú vôľu na „áno“ Božej vôli. Človek je sám o sebe pokúšaný protirečiť Božej vôli a túži nasledovať iba svoju vôľu. Cíti sa slobodný iba vtedy, keď je úplne autonómny. Stavia svoju autonómiu proti heteronómii plnenia Božej vôle. Toto je celá dráma ľudstva. No v skutočnosti je táto autonómia pomýlená. Toto vloženie sa do Božej vôle nie je otroctvom, ktoré ničí moju vôľu. Je to naopak vloženie sa do pravdy a lásky, do dobra. Ježiš túto našu vôľu pozdvihuje k vôli Božej a zjednocuje je s vôľou Otca: „Nie moja, ale tvoja vôľa.“ V tomto pretvorení „nie“ na „áno“, v tomto vložení vôli stvorenstva do vôli Otca, pretvára celé ľudstvo, vykupuje nás a pozýva nás konať podobne: vyjsť z nášho „nie“ k „ánu“ Syna. Je tu aj moja vôľa, ale rozhodujúca je Otcova vôľa, pretože táto je pravdou a láskou.
Traja svedkovia zaznamenali vo Svätom písme hebrejsko-aramejské slovo, ktorým sa Pán prihovára Otcovi. Volá ho „Abbá“, čiže „Otče“. No toto vyjadrenie „Abbá“ je veľmi dôverným oslovením otca, ktoré sa používa v rodine a ktoré dovtedy nebolo nikdy použité v súvislosti s Bohom. Tu vidíme, že Ježiš hovorí ako v rodine, rozpráva sa ako syn s otcom. Vidíme tu mystérium Trojice: Syn, ktorý hovorí s Otcom a vykupuje ľudstvo. V tejto dráme v Getsemanskej záhrade Ježiš plní úlohu veľkňaza, pretože prináša ľudskú bytosť, so všetkými svojimi problémami a trápeniami k Božím výšinám. Práve v tejto dráme v Getsemanskej záhrade, keď sa zdá, že Božia sila už tam nie je prítomná, Ježiš plní úlohu veľkňaza a tým otvára nebo.
Sokrates, na rozdiel od Ježiša s jeho úzkosťou a utrpením, zostáva pokojný a bez nepokoja zoči-voči smrti. Môžeme obdivovať tohto filozofa, ale poslanie Ježiša bolo iné: jeho poslaním bolo priniesť v sebe celé naše utrpenie, celú ľudskú drámu. A preto práve toto pokorenie v Getsemanskej záhrade je podstatným pre poslanie človeka-Boha: otvára tým brány neba, otvára nebo – tento stánok Najsvätejšieho, ktorý až doteraz oddeľoval človeka od Boha a teraz sa otvoril skrze jeho utrpenie a poslušnosť.
Na Veľký piatok si pripomenieme umučenie a smrť Pána; pokloníme sa Ukrižovanému Kristovi, prostredníctvom pokánia a pôstu budeme účastní na jeho utrpení. Obrátiac „pohľad na toho, koho prebodli“ (porov. Jn 19, 37), budeme môcť čerpať z jeho rozorvaného srdca, z ktorého prýšti krv a voda ako z prameňa; z toho srdca, z ktorého pramení Božia láska voči každému človeku, prijímame jeho Ducha. Pridajme sa teda na Veľký piatok i my k Ježišovi, ktorý vystupuje na Kalváriu, nechajme sa Ním viesť až na kríž, prijmime dar jeho obetovaného tela. Napokon, počas noci Bielej soboty, budeme sláviť Veľkonočnú vigíliu, v ktorej nám je zvestované Kristovo vzkriesenie, jeho definitívne víťazstvo nad smrťou, ktoré nás vyzýva, aby sme sa v Ňom stali novými ľuďmi. Zúčastňujúc sa na tejto svätej vigílii, na ústrednej Noci celého liturgického roka, si pripomenieme náš Krst, v ktorom sme aj my boli pochovaní s Kristom, aby sme spolu s Ním mohli povstať a byť pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu (porov. Zjv 19, 7-9).
Drahí priatelia, snažili sme sa spoločne porozumieť stavu ducha s ktorým Ježiš prežíval chvíľu extrémnej skúšky, aby sme pochopili to, čo orientovalo jeho konanie. Kritériom, ktoré sprevádzalo každú Ježišovo rozhodnutie počas celého jeho života, bola jeho pevná vôľa milovať Otca, byť „jedno“ s Otcom, byť mu verný; toto rozhodnutie odpovedať na jeho lásku ho viedlo k prijatiu za svoj – za akýchkoľvek okolností – Otcov plán, aby v Ňom znovu všetko zjednotil. V prežívaní Svätého trojdnia sa otvorme pre prijatie Božej vôle aj v našom živote, vedomí si toho, že v Božej vôli – hoci sa zdá tvrdá v porovnaní s našimi zámermi – sa nachádza naše skutočné dobro, cesta života. Nech nás Panna Mária vedie na tejto ceste a nech nám vyprosuje od svojho božského Syna milosť obetovať náš život pre lásku Krista, v službe bratom.

Preložil Ľubomír Rebek