Štvrtá pôstna kázeň vo Vatikáne: Láska a sociálna dimenzia evanjelia

Pápežský kazateľ P. Raniero Cantalamessa predniesol v piatok, 15. apríla, v Apoštolskom paláci štvrtú zo série kázní, ktoré sa konajú každoročne v pôstnom období za účasti Svätého Otca a jeho spolupracovníkov z Rímskej kúrie.

V poslednej kázni Pôstneho obdobia, určenej Svätému Otcovi a jeho spolupracovníkom z Rímskej kúrie, sa O. Cantalamessa zamyslel nad činorodou láskou a zakončil tak cyklus meditácií o kresťanskej láske rozjímaním o sociálnej dimenzii evanjelia, vychádzajúc pritom z Prvého listu apoštola Jána: „Ak má niekto majetok a vidí, že jeho brat je v núdzi, ale zavrie pred ním svoje srdce – ako v ňom môže zostávať Božia láska?“ (1 Ján 3, 16-18)
„O prvých kresťanoch v Jeruzaleme vieme, že »predávali svoj majetok a delili ho medzi všetkých, ako kto potreboval«. Neboli k tomu však vedení ideálom chudoby, ale lásky; účelom nebolo natoľko odstránenie chudoby, ako skôr úsilie o to, aby „u nich nikto nežil v núdzi“ (Sk 4, 34). Nevyhnutnosť vyjadriť lásku konkrétnymi skutkami lásky nie je cudzia ani apoštolovi Pavlovi, ktorý, ako je známe, kladie veľký dôraz na zbierky v prospech chudobných v Jeruzaleme.“
„Apoštolská cirkev,“ pokračoval O. Cantalamessa, „tak vlastne iba prijíma učenie a príklad svojho učiteľa. Jeho súcit s chudobnými, chorými a hladujúcimi nikdy nezostal stáť na rovine obyčajného sentimentalizmu, ale vždy našiel výraz v konkrétnej pomoci, a z týchto konkrétnych giest lásky koná dôkazový materiál posledného súdu.“
„Moderná doba, osobitne v 19. storočí, priniesla v tomto smere veľkú zmenu, keď vzala na pretras sociálnu otázku. Pripustilo sa, že nestačí starať sa o potreby chudobných a utláčaných len prípad od prípadu, ale že je potrebné ovplyvňovať štruktúry, ktoré vytvárajú chudobných a utláčaných. Že je táto oblasť nová, aspoň pokiaľ ide o jej tematiku, dosvedčuje titul prvej sociálnej encykliky Leva XIII. z 15. mája 1891 Rerum novarum, ktorou sa Cirkev ako protagonistka zapojila do tejto diskusie.“
Pápežský kazateľ ďalej načrtol historické a teologické pozadie tohto nového výrazu cirkevného učiteľského úradu, označovaného ako sociálne učenie Cirkvi, a poukázal na to, prečo sa pristúpilo k vydávaniu periodicky obnovovaných sociálnych encyklík. V skratke potom identifikoval dva protikladné myšlienkové prúdy, vzniknuté na pôde protestantskej teológie, medzi ktorými sa uberá sociálne učenie Cirkvi. Jednak je to liberálna teológia, ktorá redukuje evanjelium na obyčajný morálny podnet sociálneho pokroku a potom, takzvaná dialektická teológia, ktorá redukuje evanjelium na obyčajný eschatologický dôraz, z ktorého vylučuje záujem o svet a jeho vývoj.
„Sociálne učenie Katolíckej cirkvi hľadá, ako vždy, skôr syntézu než opozíciu, užíva metódu et – et a nie aut – aut, teda to i ono a nie buď, alebo. Ponecháva evanjeliu dvojakú inšpiráciu: eschatologickú i morálnu, pretože si vzájomne neodporujú.“
„Napriek všetkým rozdielom v chápaní vzťahu medzi evanjeliom a sociálnou otázkou,“ pokračoval pápežský kazateľ, „vysvitajú z celej teologickej reflexie niektoré spoločné závery, ktoré možno zhrnúť nasledovne:
Evanjelium neposkytuje priame riešenia sociálnych problémov, ale obsahuje princípy, ktoré sa ponúkajú pri vypracovaní konkrétnych odpovedí na rôzne historické situácie. Nakoľko sa však situácie i sociálne problémy v čase menia, je kresťan povolaný vhodným spôsobom ustavične vteľovať princípy evanjelia do danej chvíle.“
„Biblické základy, na ktorých je pritom treba stavať,“ pokračoval ďalej O. Cantalamessa, „sú zrejme v názve poslednej sociálnej encykliky Benedikta XVI. Caritas in veritate, teda Láska v pravde:
„Pravda – píše Svätý Otec - chráni a vyjadruje oslobodzujúcu silu lásky uprostred stále sa meniacich dejinných udalostí… Bez pravdy, bez dôvery a bez lásky k pravde neexistuje spoločenské svedomie ani zodpovednosť. Spoločenské jednanie sa potom stáva hračkou súkromných záujmov a logiky moci, čo má rozkladné účinky na spoločnosť, tým skôr na globalizujúcu sa spoločnosť v súčasných ťažkých časoch (Caritas in veritate, 5).“
„Všeobecným princípom,“ povedal na záver pôstnej kázne O. Cantalamessa, „je teda služba. Tú je treba aplikovať v každom životnom aspekte. Štát by mal slúžiť občanovi, politik štátu, lekár pacientom, učiteľ žiakom… Služba, ako vieme, nie je v evanjeliu ukladaná iba maličkým a pokorným. V dnešnej spoločnosti má služba tiež dve časti. Sú služobníci, ktorí slúžia ako podriadení, ale potom sú tiež služobníci – napr. ministri – ktorí slúžia ako nadriadení. Ježiš hovorí, že v jeho Cirkvi je predstaveným ten, kto slúži (porov. Lk 22, 26), a že služobník všetkých je najväčším zo všetkých (Mk 10, 44).“ –pd-