Homília Benedikta XVI. na Kvetnú nedeľu

Vatikán (17. apríla, RV) Dnes na Kvetnú nedeľu sa na Námestí sv. Petra zišlo okolo 50 000 veriacich. Námestie dýchalo zeleňou olivových a palmových ratolestí, ktoré boli tento rok privezené z oblasti Puglie a Ligurie. Liturgia sa začala pri obelisku, kde pápež Benedikt XVI. požehnal palmové a olivové ratolesti. Po tomto úvodnom obrade sa dlhý sprievod s ratolesťami presunul k oltáru pred Bazilikou sv. Petra, kde pokračovala liturgia. Po spievaných pašiách nasledovala homília Svätého Otca v ktorej povedal:

Drahí bratia a sestry,
drahí mladí!

Každý rok na Kvetnú nedeľu nás opakovane dojíma, keď spolu s Ježišom vystupujeme na posvätný vrch a sprevádzame ho na ceste nahor. V tento deň mu po celej zemi v priebehu všetkých stáročí mladí a ľudia každého veku prevolávajú na slávu volajúc: „Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!”

Ale čo v skutočnosti robíme, keď sa zaradíme do tejto procesie – do zástupu tých, ktorí spoločne s Ježišom vystupujú do Jeruzalema a vzývajú ho ako kráľa Izraela? Je to niečo viac ako len nejaká ceremónia alebo pekná tradícia? Má to vari čo dočinenia s pravou realitou nášho života, nášho sveta? Aby sme našli odpoveď, musíme si predovšetkým vyjasniť, čo samotný Ježiš v skutočnosti chcel a čo urobil. Po vyznaní viery, ktoré urobil Peter v Cézarey Filipovej, na úplnom severe Svätej zeme, sa Ježiš ako pútnik vybral smerom do Jeruzalema na slávnosti Veľkej noci. Putuje do chrámu vo Svätom meste; na to miesto, ktoré Izraelu osobitným spôsobom garantovalo blízkosť Boha jeho ľudu. Putuje na spoločnú oslavu Veľkej noci, pamiatky vyslobodenia z Egypta a znak nádeje definitívneho oslobodenia. Vie, že ho čaká nová Veľká noc a sám prevezme miesto obetných baránkov obetujúc seba samého na kríži. Vie, že v tajomných daroch chleba a vína sa navždy daruje svojim, otvorí im bránu k novej ceste vyslobodenia, k spoločenstvu so živým Bohom. Putuje k výšinám kríža, k momentu lásky, ktorá sa daruje. Koncom jeho púte je výšina samotného Boha, na ktorú chce pozdvihnúť ľudskú bytosť.

Naša dnešná procesia teda chce byť obrazom niečoho hlbšieho, obrazom skutočnosti, že spolu s Ježišom vykročíme na púť, na veľkú cestu k živému Bohu. O tento výstup tu ide. To je cesta, na ktorú nás pozýva Ježiš. Ale ako môžeme držať krok na tomto výstupe? Nebude azda nad naše sily? Áno, je nad naše osobné možnosti. Odjakživa boli ľudia naplnení, a dnes viac ako inokedy, túžbou „byť ako Boh“. Oni sami chceli dosiahnuť výsosť Boha. Každý vynález ľudského ducha v konečnom dôsledku hľadá možnosť dostať krídla, ktorými by sa tak mohol vyzdvihnúť do výsosti bytia a
stať sa nezávislým a úplne slobodným, ako je Boh. Ľudstvo dokázalo zrealizovať mnoho vecí; vieme lietať. Môžeme sa vidieť, počuť a rozprávať z jedného konca sveta na druhý. A napriek tomu sila tiaže, ktorá nás ťahá dole, je mocná. Spolu s našimi schopnosťami nenarástlo iba dobro. Vzrástli aj možnosti zla a doliehajú na históriu ako hrozivé búrky. Zostali i naše obmedzenia. Stačí si spomenúť na katastrofy, ktoré nás v týchto mesiacoch zasiahli a naďalej sužujú ľudstvo.

(Cirkevní) otcovia povedali, že človek sa nachádza v priesečníku dvoch oblastí príťažlivosti. Predovšetkým je to sila tiaže, ktorá ťahá dole – k egoizmu, ku klamstvám a k zlu; tiaž, ktorá nás strháva dole a vzďaľuje nás od výsosti Boha. Na druhej strane je to sila tiaže Božej lásky fakt, že sme milovaní Bohom a odpoveď našej lásky nás priťahujú hore, k výsosti. Človek sa nachádza medzi touto dvojitou silou tiaže a všetko závisí od jeho úteku z príťažlivosti zla a od toho, aby sme sa úplne slobodne nechali pritiahnuť silou príťažlivosti Boha, ktorá nás robí pravdivými, pozdvihuje nás, daruje nám skutočnú slobodu.

Po liturgii slova, na začiatku eucharistickej modlitby, počas ktorej Pán vstupuje medzi nás, nám Cirkev adresuje pozvanie: „Sursum corda – Hore srdcia!“ V biblickom chápaní a podľa vízie (cirkevných) otcov je srdce centrum človeka, v ktorom sa zjednocuje rozum, vôľa a cit, telo a duša. To centrum, v ktorom sa duch stane telom a telo sa stane duchom; v ktorom sa vôľa, cit a rozum zjednocujú v poznaní Boha a v láske k nemu. Toto „srdce“ musí byť pozdvihnuté. Ale ešte raz: my sami sme príliš slabí na to, aby sme pozdvihli naše srdce až k výšinám Boha. Nie sme toho schopní. Práve pýcha, že to môžeme urobiť sami, nás ťahá dole a
vzďaľuje nás od Boha. Boh sám nás musí ťahať do výšin a je to práve to, čo Kristus začal na kríži. On zostúpil až do extrémnej nízkosti ľudskej existencie, aby nás vytiahol do výšin k sebe, k živému Bohu. On sa stal pokorným, hovorí nám druhé čítanie. Iba tak mohla byť naša pýcha porazená: pokora Boha je extrémnou formou jeho lásky a táto pokorná láska priťahuje k výšinám.

Procesiový Žalm číslo 24, ktorý nám Cirkev ponúka ako „spev k výstupu“ pre dnešnú liturgiu, poukazuje na niektoré konkrétne prvky patriace k nášmu výstupu, bez ktorých nemôžeme byť pozdvihnutí k výšinám: nevinné ruky, čisté srdce, odmietnutie klamstva, hľadanie Božej tváre. Veľké technické výdobytky nás robia slobodnými a sú prvkami pokroku ľudstva, iba ak sú zjednotené s týmito postojmi – ak sa naše ruky stanú nevinnými a naše srdce čistým, ak hľadáme pravdu, Boha samého a ak sa necháme dotknúť a osloviť jeho láskou. Všetky tieto prvky výstupu sú účinné, iba ak v pokore rozpoznáme, že musíme byť pritiahnutí k výšinám; ak opustíme pýchu chcieť byť ako Boh. Potrebujeme ho. On nás ťahá hore, v existencii podopieranej jeho rukami – teda vierou – nám dáva správnu orientáciu a vnútornú silu, ktorá nás pozdvihuje k výšinám. Potrebujeme pokoru viery, ktorá hľadá Božiu tvár a zveruje sa pravde jeho lásky.

Otázka, ako môže prísť človek hore, stať sa úplne sebou samým a
skutočne podobným Bohu, odjakživa zamestnávala ľudstvo. Bola zanietene diskutovaná platónskymi filozofmi 3. a 4. storočia. Ich ústrednou otázkou bolo, kde nájsť prostriedky očistenia, ktoré by mohli človeka oslobodiť od obrovskej tiaže, ktorá ho ťahá dole a vystúpiť k výsostiam svojej pravej existencie, k výsostiam božstva. Svätý Augustín pri svojom hľadaní správnej cesty určitý čas hľadal oporu u týchto filozofov. Nakoniec však musel uznať, že ich odpoveď je nedostatočná a že za pomoci ich metód by v skutočnosti nedosiahol Boha. Povedal teda ich predstaviteľom: Uznajte teda, že sila človeka a všetkých jeho očistení nestačí k tomu, aby ho priviedli naozaj k výšinám božstva, k výšinám, ktoré mu zodpovedajú. A povedal, že by bol zo seba samého a z ľudskej existencie zúfalý, keby nenašiel toho, ktorý robí, čo my sami urobiť nemôžeme; toho, ktorý nás pozdvihuje k výsosti Boha, napriek akejkoľvek našej biede: Ježiš Kristus, ktorý zostúpil od Boha k nám a vo svojom ukrižovanom srdci nás berie za ruku a vedie hore.

Putujeme spolu s Pánom hore. Hľadáme čisté srdce a nevinné ruky, hľadáme pravdu, túžime vidieť Božiu tvár. Ukážme Pánovi našu túžbu stať sa spravodlivými a prosme ho: Pritiahni nás hore! Urob nás čistými! Urob, aby sa na nás splnilo slovo, o ktorom spievame v procesiovom žalme; aby sme mohli patriť k pokoleniu, ktoré hľadá Boha, k tým, „ktorí hľadajú tvár Boha Jakubovho“ (Ž 24,6). Amen.