Komentár Mons. Mariána Gavendu: Dobre si to uvedomte...!

Pravidelný štvrtkový komentár s názvom „Dobre si to uvedomte“ pripravil Mons. Marián Gavenda:
Nezabudnem na ten októbrový večer, keď teta dobehla so slzami radosti, vybiehali sme na ulicu a z tranzistorového prijímača sme s obrovským nadšením počúvali opakovanú správu: „Habemus papam“, Karola Wojtylu. Na stolec samého Petra v pre nás ďalekom Ríme zasadol jeden z nás, ktorý pred nedávnom chodil po tých istých Tatrách, žil v absurdite toho istého režimu, poriadal výlety ako my a dával tu mladým duchovné obnovy, z jeho života vyžaroval ten istý Duch, ktorý vtedy oživoval aj cirkev u nás.
Nezabudnem, ako sme sa nevedeli nasýtiť toho, že Kristov vikár na zemi hovorí aj po slovensky a opakovane sme počúvali jeho pozdravy našim pútnikom... Zvykli sme si, neuveriteľné sa stalo čímsi skoro každodenným.
Teraz úžas naberá novú gradáciu. Ten, ktorého sme počas dlhého pontifikátu mohli toľkí osobne vidieť, sledovať v priamych prenosoch, považovať za súčasť nášho života, patrí medzi blahoslavených. Len pred nedávno bol tu medzi nami, teraz je tam, kam sme zvyknutí pozerať s úctou voči čomusi nebesky ďalekému. Spája tak zem s nebom i nebo so zemou. Svojim životom i orodovaním.
Ešte na jednu vec nezabudnem. Keď na sklonku života tretí krát navštívil našu krajinu, zhodou okolností som zostal sám stáť na schodíkoch pri vstupe do trnavskej katedrály. Pápež prišiel papamobilom bočnými cestami až z Bratislavy, aby aj na smrť vyčrpaný mohol čím viacerých osobne pozdraviť a požehnať. Auto, ktoré zastalo pred katedrálou, obstali vysokí ochrankári. V tej chvíli som mal pocit Kalvárie. Pápež nemohol vstať z vyvýšenej sedačky. Rukami sa kŕčovite držal pootvoreného okna, padal do mdlôb a opakovane sa pokúšal vymrštiť. Slabosť sa miešala s hlasnými výkrikmi hroznej bolesti. Zápas trval niekoľko minút. Stál som tam sám, asi na dva metre a pápež úpenlivo upieral na mňa svoj zrak, akoby sa chcel aspoň o čosi zachytiť. Prenikla ma posvätná hrôza. Za svätosť sa platí ozaj drahé výkupné!
Milí poslucháči, neide o osobné zážitky. Skôr o svedectvo. Hlasné bolestné výkriky sú veľkými výkričníkmi za pápežovým testamentom, ktorý postupne zanechával Slovensku a jeho obyvateľom. Svojou poslednou návštevou ho prišiel podčiarknuť, dať mu váhu svojím osobným utrpením. Teraz mu dáva účinnosť svojím neustálym žehnaním. To si môžeme byť istí, veď nám to výslovne sľúbil.
Čo vlastne tvorí tento testament Jána Pavla II. Slovensku? Je to nespočetné množstvo pozdravov a povzbudení našim pútnikom v Ríme. Je to jeho homília pri biskupskej vysviacke kardinála Tomka a pri návšteve Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme v prvých rokoch pontifikátu, keď tu hovoril k celému Slovensku, vtedy uzavretému za železnou oponou. Sú to programové príhovory našim biskupom pri návštevách ad limina. Jeho príhovory na osobitných audienciách ako napríklad pri ďakovných púťach po jeho troch návštevách Slovenska, pri odovzdávaní vianočného stromčeka, v širšom kontexte aj jeho encyklika Slavorum apostoli. Výsostným spôsobom adresné sú všetky jeho prejavy počas troch návštev Slovenska. Okrem reagovania na momentálnu situáciu sa vo všetkých týchto pozdravoch, prejavoch a homíliách nachádza bohaté nadčasové jadro.
Pri istej príležitosti sa Ján Pavol II. na adresu Slovákov vyjadril, že naša láska k pápežovi nemá byť len „afektívna“, ale aj „efektívna“. Nadšenie vie povzbudiť ale aj vyprchať. Dôležité je ovocie. Ono je aj mierou skutočnej úcty k pápežovmu dedičstvu.
V pápežových posolstvách sa nápadne opakuje niekoľko tématických okruhov. Veľmi často dával najavo a oceňoval lásku Slovákov k Petrovmu nástupcovi ale aj jeho lásku k nám, ďakoval za vernosť, čo je aj povzbudením do vernosti. „Podporujte bratstvo a svornosť v spoločnosti, dbajte viac o to, čo spája, ako o to, čo rozdeľuje a čoraz usilovnejšie hľadajte pravdu“, odkázal nám pri rozlúčke na popradskom letisku. Keď priletel v roku 2003 do Bratislavy, uistil nás: „Rád by som sa stretol a rozprával s každým z vás, navštívil každú rodinu, precestoval vaše krásne kraje, prišiel do každého cirkevného spoločenstva tohto milovaného národa. Vedzte, drahí moji, že pápež myslí na každého z vás a za všetkých sa modlí“.
Ďalšou veľkou oblasťou je ocenenie cyrilometodského dedičstva a výzvy aby sme ho neustále rozvíjali v novej evanjelizácii všetkých oblastní života v našej krajine. „Buďte hrdí na túto pradávnu tradíciu, uchovajte si jednotu medzi sebou a chráňte ju pred každým zárodkom nesvornosti a rozdelenia. Vašou silou je duchovná jednota, ktorá sa prejavuje v svornom konaní“, povedal Ján Pavol II. v Prešove. Viac krát poukázal na silu svedectva a utrpenia v nedávnom prenasledovaní, na ktorej teraz treba stavať.
Výzvu „nehanbite sa za evanjelium“ sprevádzajú aj mnohé iné povzbudenia, najmä mladým, ktorých v Nitre vyzval: „Necúvajte pred radikálnymi požiadavkami evanjelia! Pamätajte, že Boží Duch, ktorý je vo vás, je mocnejší, ako duch sveta“. Pápež nás opakovane odovzdal do materinskej ochrany Panny Márie, ktorej zasvätil našu krajinu.
Osobitný nádych prorockého testamentu má jeho známy príhovor k slovenským pútnikom v Bazilike sv. Petra 9. novembra 1996: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia: dobre si to uvedomte! Svojimi tradíciami a svojou kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznavačmi, živými silami svojich nových generácií je povolané ponúknuť veľmi významný príspevok do skutočného pokroku tohto kontinentu. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svoje úcty k Panne Márii. Práve jej znova zverujem váš národ a udeľujem celému slovenskému národu moje osobitné apoštolské požehnanie“.
Súčasťou tohoto odkazu sú aj slová „dobre si to uvedomte!“ Ján Pavol II. ich vyslovil častejšie so svojím príslovečným dôrazom. Blízke blahorečenie znova oživí našu afektívnu lásku k Jánovi Pavlovi II. Mala by v nej pokračovať aj naša efektívna láska - uvažovaním o jednotlivých témach pápežovho odkazu a jeho uvádzanie do života. To je ten najhodnotnejší pamätník, ktorý môžeme novému blahoslavenému postaviť.