Tretia pôstna kázeň vo Vatikáne: Láska bez pretvárky

Pápežský kazateľ P. Raniero Cantalamessa predniesol v piatok, 8. apríla, v Apoštolskom paláci tretiu zo série kázní, ktoré sa konajú každoročne v pôstnom období za účasti Svätého Otca a jeho spolupracovníkov z Rímskej kúrie.

Tento raz pápežský kazateľ rozvíjal tému lásky z praktického hľadiska. Začal opisom známej prírodnej anomálie, ktorú môžeme vidieť vo Svätej Zemi, totiž fenomén dvoch diametrálne odlišných morí, ktoré spája tá istá rieka – Jordán: Galilejské more a Mŕtve more. Kým Galilejské more priam prekypuje životom a oživuje aj svoje okolie, v tom druhom a jeho okolí niet po
živote ani stopy. Galilejské more, obrazne povedané, si nenecháva vodu pre seba, ale zavlažuje svoje okolie. Z Mŕtveho mora nevyteká ani kvapka.
„Je to symbol. More, ktoré vodu prijíma, ale ju nedáva, stáva sa mŕtvym. Nemôžeme sa obmedziť len na prijímanie lásky, musíme ju aj darovať. Božia láska sa má v nás stať „prameňom prúdiacej vody“ (Jn 4, 14). Po tom, čo sme rozjímali o Božej láske ako o dare, nadišla chvíľa rozjímať aj o povinnosti milovať, predovšetkým o povinnosti lásky k blížnemu. Spojenie medzi Božou láskou a láskou k blížnemu je vyjadrené programovým vyhlásením Božieho slova: „keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.“ (1Jn 4, 11)
„Starozákonné prikázanie »Miluj svojho blížneho ako seba samého«, napísané v Mojžišovom zákone (Lv 19, 18), ako také cituje aj Ježiš“ (Lk 10, 27) - pokračoval pápežský kazateľ. „Ako to, že Ježiš ho nazýva »svojím« a »novým« prikázaním?“
Odpoveď znie: Ježiš zmenil jeho predmet aj
subjekt. Predmet, či adresát lásky už nie je iba člen toho istého národa, ale každý človek, vrátane cudzincov, ba aj nepriateľov. Tiež bol premenený subjekt lásky, to znamená význam slova blížny.
„Blížny už nie je ten druhý, ale ja sám. A nie ten, čo je nablízku, ale ten, kto sa k druhému sám približuje. Podobenstvo o samaritánovi nám hovorí, že netreba čakať pasívne, kedy sa blížny ukáže na ceste. Blížny si ty, to znamená ten, kým sa ty môžeš stať.“
„Tiež sa zmenilo kritérium, alebo miera lásky k blížnemu,“ povedal ďalej páter Cantalamessa. Relatívnym bodom vzájomnej lásky v Starom zákone bolo pasívne »miluj blížneho ako seba samého«. Človek veľmi dobre vie, čo znamená mať sa rád vždy a za každých okolností. Dánsky filozof Kierkegaard poznamenáva, že je to akési zrkadlo, ktoré má človek stále pred sebou a ktoré mu neumožňuje žiaden únik, výhovorku.
„Podľa mňa určitý únik, výhovorka ostáva. A preto Ježiš nahradzuje toto staré kritérium iným. »Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás« (Jn 15,12). Teda nie ako vy milujete seba. Človek totiž môže milovať seba samého zle, to znamená, priať si zlo a nie dobro, obľúbiť si neresť a nie čnosť. Avšak ak takýto človek – hriešnik – miluje druhého „ako seba samého“ a chce pre iných to, čo sám pre seba, potom ten, kto je takto milovaný je ochudobňovaný. Vieme však, kam vedie Ježišova láska: k pravde, k dobru, k Otcovi. Kto ho nasleduje, nekráča vo tme. »On nás miloval, obetoval za nás svoj život, keď sme boli hriešnici, teda nepriatelia« (Rim 5, 6n).“
„Prikázanie lásky,“ pokračoval pápežský kazateľ, „podľa sv. Jána je súčasne staré a nové (porov. 1Jn 2,7-8). Je staré ako litera, ale nové duchom, novosťou evanjelia.“ Svätý Otec Benedikt XVI. to komentuje v druhom diele knihy: Ježiš Nazaretský (tal. vyd. str. 76) slovami: Je nové, pretože už nie je iba zákonom, ale aj – a ešte predtým – milosťou. Je založené na spoločenstve s Kristom umožnené darom Ducha.
„Ostáva odpovedať na základnú otázku. Aký je zmysel toho zvláštneho vychýlenia lásky od Boha k blížnemu? Nebolo by logickejšie očakávať: »Milujte mňa, ako som ja miloval vás«? Tu je rozdiel medzi láskou, ktorá je iba eros a láskou, ktorá je zároveň eros a
agapé. Láska čistého erosu je uzatvorený kruh, ako to poznáme napr. z Verdiho Traviaty, kde Violetta spieva: »Miluj ma Alfredo, ako ja teba«. Láska ako agapé je otvorený kruh. Prichádza od Boha a vracia sa k nemu, ale prechádza cez blížneho. Tento nový druh lásky začal sám Ježiš: »Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás« (Jn 15,9).
„Po všeobecných úvahách o prikázaní lásky,“ pokračoval páter Cantalamessa, „je treba sa zamyslieť nad tým, aké kvality by mala mať zmienená láska. V zásade sú dve: musí to byť láska úprimná a
činorodá, láska srdca a láska takpovediac hmatateľná.“
V ďalšej časti pápežský kazateľ rozoberal prvú kvalitu lásky úprimnosť opierajúc sa o slová sv. Pavla z listu Rimanom, ktorými hovorí o vzájomnej láske v kresťanskej komunite.
„Sv. Pavol chce, aby kresťania boli »zakorenení v láske« (Ef 3, 17), to znamená, aby láska bola koreňom a základom všetkého. Milovať úprimne znamená milovať v tejto hĺbke, (...), pred zrkadlom svojho svedomia, pred pohľadom Boha.“
„Aby bola láska opravdivá, úprimná, musí vychádzať zvnútra, zo srdca. Nejde však iba o jednoduché zvnútornenie lásky. Kresťan,“ hovorí sv. Peter, „je ten, kto miluje „opravdivým srdcom,“ so srdcom novým a novým duchom, ktorého prijal v krste. Kto miluje srdcom, vie, že má nové srdce, nového ducha a keď týmto srdcom miluje, potom je Boh tým, kto miluje skrze neho a on sám sa jednoducho stáva akýmsi prieplavom agapé – Božej lásky. Vtedy dochádza k tomu, o čom píše sv. Pavol: »Boh nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás« (2 Kor 1,4).“
Pápežský kazateľ potom pripomenul, že v apoštolských spisoch sa nikdy nehovorí o láske abstraktne, všeobecne, ale vždy v súvislosti s vytváraním kresťanského spoločenstva. „Inými slovami,“ dodal, „prvou oblasťou kde sa uplatňuje láska, má byť Cirkev.“
„Istý čas v staroveku sa označovala slovom láska – agapé – nie len hostina, spoločné stolovanie, ale tiež Cirkev ako taká. Mučeník sv. Ignác z Antiochie pozdravuje Rímsku cirkev ako tú, ktorá predsedá láske (agapé), teda kresťanskému spoločenstvu. To neoznačuje iba fakt rímskeho primátu, ale tiež jeho povahu, alebo spôsob jeho vykonávania. Vetu možno preložiť dvoma spôsobmi: Rímska cirkev predsedá láske, alebo predsedá v láske, s láskou.“
Páter Cantalamessa sa v závere tretej pôstnej kázne odvolal na slová Pavla VI. z roku 1972 (gen. audiencia 29.11.1927): «Cirkev potrebuje zakúsiť vo všetkých svojich ľudských schopnostiach príval lásky, vlnu lásky nazvanej caritas, ktorú do našich sŕdc vlieva Duch Svätý« a zdôraznil, že práve dnes Cirkev naliehavo potrebuje tento plameň lásky, ktorým by boli uzdravené zranenia. –pd-