Zamyslenie na 5. pôstnu nedeľu

Pripravil Rudolf Uher, kňaz zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý študuje na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme.

„Evanjeliové príbehy neboli napísané iba preto, aby sme ich čítali, ale aj kvôli tomu, aby sme ich opäť nanovo prežívali“, pripomína pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa. V evanjeliu nastávajúcej piatej pôstnej nedele nám apoštol Ján vyrozpráva udalosť zázračného vzkriesenia Lazára. Príbeh Lazára bol napísaný, aby nám tlmočil takéto posolstvo: existuje vzkriesenie tela a existuje vzkriesenie srdca; kým ku vzkrieseniu tela príde „v posledný deň“, vzkriesenie srdca sa odohráva alebo sa môže odohrať každý deň .
Toto je význam a zmysel vzkriesenia Lazára, ktorý chcela liturgia zdôrazni výberom úryvku Ezechielovho proroctva nad suchými kosami v prvom èítaní. Prorok má videnie: V Pánovom duchu vidí pred sebou obrovské údolie plné zoschnutých kostí. Uvedomuje si, že toto je obraz morálneho rozpoloženia národa, ktorý je na dne. ¼udia si hovoria: „Naša nádej pohasla, sme stratení“. A práve im je adresované Božie pris¾úbenie: „¼ud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov ... Vložím do vás svojho ducha a ožijete“. Ani v tomto prípade sa nejedná o koneèné vzkriesenie tela, ale o aktuálne vzkriesenie sàdc v nádeji. Tie màtvoly, píše sa v Knihe proroka Ezechiela, ožili, postavili sa na nohy a bolo z nich „vojsko nadmieru ve¾ké“. Bol to ¾ud Izraela, ktorý povstával v nádeji po exile.
V tomto všetkom nachádzame jednu skutoènos, ktorú poznáme aj z vlastnej skúsenosti. A síce, že môžeme by màtvi, ešte skôr, než zomrieme ... kým ešte žijeme tento náš pozemský život. A nemusíme pritom hovori len o duchovnej smrti zapríèinenej hriechom. Môžeme tu myslie tiež na stav totálneho nedostatku energie, nádeje, chuti zápasi a ži, èo nemôžeme vyjadri vhodnejším spôsobom než: smr srdca.
Všetkým tým, ktorí z rôznych dôvodov, či už kvôli stroskotanému manželstvu, zrade manžela, manželky, či kvôli vykročeniu na zlé cesty alebo kvôli chorobe vlastného dieťaťa, kvôli nečakanému finančnému zvratu, depresívnej kríze, či neschopnosti oslobodiť sa zo závislosti na alkohole alebo na droge, sú v tejto situácii, príbeh o Lazárovi by mal zaznieť ako hlahol zvonov vo veľkonočné ráno.
Od koho môžeme oèakáva toto vzkriesenie srdca? Ve¾mi dobre vieme, že na isté choroby a bolesti neexistuje žiadny liek, ktorý by ¾udstvo vlastnilo. Slová povzbudenia v takýchto prípadoch nenachádzajú ozvenu. Aj do domu Marty a Márie prišlo ve¾a Židov poteši ich v žiali za bratom, ale ich prítomnosou sa niè nezmenilo. Je potrebné posla odkaz Ježišovi tak, ako to urobili sestry Lazára. Úpenlivo vola a prosi, ako to robia ¾udia pochovaní pod lavínou alebo pod troskami zemetrasenia, ktorí svojím stonaním privolávajú pozornos záchranárov.
Èasto krát ¾udia, ktorí sú v tejto situácii, nie sú schopní sami niè robi, ani sa modli. Sú ako Lazár v hrobe. Je nevyhnutné, aby ostatní urobili nieèo pre nich. Ježiš raz vyriekol svojim uèeníkom takýto príkaz: „Chorých uzdravujte, màtvych krieste“ (Mt 10, 8). Ako to Ježiš myslel: že máme aj telesne kriesi màtvych? Ak by tomu bolo tak, potom možno na prstoch jednej ruky spoèíta svätých, ktorý splnili tento Ježišov príkaz. Nie, Ježiš myslel aj a predovšetkým na màtvych srdcom, na duchovne màtvych. Spomeòme si len na podobenstvo o márnotratnom synovi, kde otec hovorí: „Bol màtvy, a ožil“ (Lk 15, 32). A urèite tu nešlo o fyzickú smr, keïže sa vrátil domov.
Onen príkaz: „Màtvych krieste“ sa teda týka všetkých Kristových učeníkov. Dokonca aj nás! Medzi skutky milosrdenstva, ktoré sme sa naučili ako deti, patrí: „pochovávať mŕtvych“. A teraz vieme, že tu je aj „kriesiť mŕtvych“.