Druhá pôstna kázeň vo Vatikáne: Boh je láska

V piatok, 1. apríla, predniesol P. Raniero Cantalamessa druhú pôstnu kázeň v kaplnke Redemptoris Mater za účasti Svätého Otca a pracovníkov Rímskej kúrie. Pápežský kazateľ tentokrát rozjímal na tému «Boh je Láska»:

„Výraz «Božia láska» – podotkol – má dva veľmi odlišné významy. V jednom je Boh predmetom a v druhom podmetom; jeden hovorí o našej láske k Bohu a druhý o Božej láske k nám.“
„Človek prirodzene inklinuje skôr k aktivite než k pasivite, byť radšej veriteľom ako dlžníkom. Uprednostňuje prvý význam, teda to, čo robíme my vo vzťahu k Bohu. Avšak biblické zjavenie dáva prednosť druhému významu, teda Božej láske k nám.“
Aristoteles zhrnul grécke chápanie Boha, keď vo svojej Metafyzike (XII, 7, 1072b) napísal, že „boh hýbe svetom, pretože je milovaný, to znamená, preto, že je predmetom lásky, účelovou príčinou každého stvorenia“. Sväté písmo však hovorí opak. Boh stvoril svet a hýbe ním, pretože ho miluje. „Láska je v tom – píše sv. apoštol Ján – „že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás“ (1Jn 4,10). „My milujeme, pretože on prvý miloval nás (1Jn 4,19).“
„Ján je mužom veľkého rozletu. Ostatní sa pri rekonštrukcii dejín Krista zastavili pri jeho narodení z Panny Márie, on však urobil veľké skoky späť z času do večnosti, keď píše: «Na počiatku bolo Slovo». To isté robí vo vzťahu k láske. Všetci, vrátane Pavla, hovorili o Božej láske zjavenej v dejinách a vrcholiacej v Kristovej smrti, on však nazrel za hranice dejín. Nepredstavuje nám iba Boha, ktorý miluje, ale Boha, ktorý je Láska. «Na počiatku bola Láska, Láska bola u Boha a Boh bol Láska» – tak by sme mohli rozvinúť Jánovo tvrdenie, že «Boh je Láska» (1Jn 4, 10).“
„Donekonečna sa diskutuje a nie iba dnes, či existuje Boh, ale ja si myslím“ – povedal pápežský kazateľ – „že oveľa dôležitejšie je vedieť nie to, či existuje Boh, ale či Boh je Láska“. Keby totiž existoval, ale nebol by Láskou, bola by jeho existencia skôr obavou než útechou, ako to chápali mnohé národy a civilizácie. Kresťanská viera nás uisťuje o tom, že Boh existuje a že je Láska! Východiskom nášho putovania je Trojica. Prečo kresťania veria v Trojicu?
„Pretože veria, že Boh je Láska. Kde je Boh vnímaný ako najvyšší Zákon alebo ako zvrchovaná Moc, tam evidentne nie je potrebná rozmanitosť osôb, a preto nie je pochopená Trojica. Právo a Moc totiž môžu byť uplatňované iba v jednotnom čísle, Láska nie.
Kresťanské zjavenie, ktoré Cirkev prijala od Krista, je vyjadrené vo Vyznaní viery. Boh je Láska v sebe samom, ešte pred začiatkom času, pretože od večnosti má v sebe Syna - Slovo milujúce nekonečnou láskou, ktorou je Duch Svätý.“
Ďalej P. Cantalamessa prešiel k rozjímaniu o tom, ako sa Božia láska prejavuje v stvorení. Najprv pripomenul klasickú katechizmovú otázku: «Prečo nás Boh stvoril?» a odpoveď znie: «Aby sme ho poznali, milovali, slúžili mu a dosiahli večný život».
„Odpoveď je správna, ale neúplná. Odpovedá na otázku o účelovej príčine, ale nie o účinnej príčine, totiž na otázku «Čo ho viedlo k tomu, že nás stvoril?» A na túto otázku nemožno odpovedať «aby sme ho milovali», ale «pretože nás miloval».“
Kresťanská vízia o pôvode vesmíru je v tomto bode veľmi vzdialená vedeckému ateizmu. Jedno z najväčších trápení pre mladého človeka je domnienka, že sa na svete ocitol zbytočne, náhodou, nechcene, možno chybou rodičov. Určitý typ vedeckého ateizmu akoby sa snažil toto trápenie uvaliť na celé ľudstvo. Skutočnosť, že sme boli stvorení z lásky, nám ukazuje sv. Katarína Sienská vo svojej modlitbe k Najsvätejšej Trojici:

„Ako si Pane stvoril toto svoje stvorenie? ... Oheň ťa donútil. Nevýslovná láska. Hoci si vo svojom svetle videl všetky neprávosti, ktoré tvoje stvorenie napácha proti tvojej nekonečnej dobrote, robil si sa, že nevidíš a uprel si pohľad na krásu svojho stvorenia, ktoré si si – akoby bláznivý a opojený láskou – zamiloval a z lásky priťahuješ k sebe tým, že mu dávaš bytie na svoj obraz a podobu. Ty večná pravda, prehlásil si ma za svoju pravdu, to znamená, že láska ťa donútila stvoriť ma.“
Táto láska – odvodil P. Cantalamessa zo slov sv. Kataríny Sienskej – nie je iba agapé, čiže milosrdná, darujúca sa láska, ale tiež eros vo svojej priezračnosti. Je to príťažlivosť k predmetu vlastnej lásky, obdiv jeho očarujúcej krásy.
Pápežský kazateľ potom poukázal na to, čo hovorí o láske Zjavenie. Pre Písmo Sväté je charakteristické, že ukazuje lásku Boha k človeku, k vyvolenému národu a vlastne k celému ľudstvu ako snúbeneckú lásku.
„Všetky fázy a požiadavky snúbeneckej lásky sú pripomínané a používané práve pre vyjadrenie Božej lásky: očarovanie v počiatočnom štádiu snúbeneckého vzťahu (porov. Jer 2,2); plnosť radosti svadobného dňa (porov. Iz 62,5); dráma rozchodu (porov. Oz 2,4). Snúbenecká láska je v podstate láska túžby a voľby. Ak je pravda, že človek túži po Bohu, je tiež pravda, že Boh túži po človeku, chce a váži si jeho lásku, raduje sa z nej «ako sa raduje ženích zo svojej nevesty» (Iz 62.5). Snúbenecký obraz, ktorý sa nachádza takmer v celom Svätom písme a je základom «zmluvy» – ako podotýka Svätý Otec Benedikt XVI. v encyklike «Deus Caritas est» – je najlepším dôkazom toho, že láska Boha k nám je «eros» a «agapé», je obdarovávaním i túžbou zároveň. Pretože kto netúži, aby mu bola láska opätovaná, vôbec mu nezáleží na milovanej osobe. «Eros» je preto nutný k plnosti Božej lásky.“
Najvyšším dôkazom Božej lásky k človeku je Kristus, pokračoval ďalej P. Cantalamessa analýzou udalosti Vtelenia: a to nie len v zmysle objektívnom, podľa nejakej neživej záruky, ktorá sa niekomu dáva, ale v zmysle subjektívnom. Inými slovami, nie je iba dôkazom Božej lásky, ale je to Božia láska, ktorá prijala ľudskú podobu, aby mohla milovať a byť milovaná zvnútra našej situácie.
„Nechuť mnohých exegétov a teológov, prijať Kristovu smrť ako chcenú Otcom a slobodne prijatú Synom, je daná tým, že vychádzajú zo všetkých možných a predstaviteľných aspektov s výnimkou jediného, čo nám ponúka Sväté písmo, že Boh je Láska a všetko čo robí, vrátane prijatia smrti svojho Syna, je láska.“
Na záver sa pápežský kazateľ opýtal: „Čo máme robiť, drahí otcovia, bratia a sestry, keď počujeme ako nás Boh má rád?“ Prvá odpoveď znie: opätovať Bohu lásku. A nie je to prvé a najväčšie prikázanie zákona? Áno, ale prichádza až potom. Ďalšou možnou odpoveďou je: mať sa navzájom radi tak, ako nás Boh má rád! Nehovorí predsa evanjelista Ján, že „keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“ (1Jn 4,11)?
„Predtým je treba však ešte niečo urobiť: veriť v Božiu lásku! Evanjelista Ján potom, čo povedal, že «Boh je Láska», pokračuje zvolaním: «My, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám» (1Jn 4,16). Teda viera, mimoriadna: viera úžasu; viera paradoxná ale pravá; viera, ktorá hoci verí, nevie sa uistiť v tom, v čo verí.“
Zdalo by sa, že je ľahké veriť v Božiu lásku ale naopak, je to najťažšie na svete, povedal pápežský kazateľ v závere druhej pôstnej kázne. Zapríčiňuje to šíriaci sa cynizmus, ale tiež presvedčenie o vlastnej nehodnosti. Božia ponuka nám pripadá nevyvážená. Neveríme do všetkých dôsledkov, pretože keby sme naozaj verili, že Boh nás miluje prvý – nezávisle na tom, čo robíme alebo nerobíme, že nás miluje milosrdnou láskou a túžbou – život by sa hneď zmenil na raj. –pd–