Zamyslenie na 4. pôstnu nedeľu

Pripravil Ľubomír Rebek, kňaz Nitrianskej diecézy, doktorand na Pápežskej Gregorovej univerzite v odbore masmediálna komunikácia:

„Slepý od narodenia”
(Jn 9, 1-41)
Úryvky z evanjelií, ktoré nám Cirkev predkladá v pôstnom období sú naplnené krstnými symbolmi. Minulú nedeľu to bola voda. V evanjeliu 4. pôstnej nedele nám je ponúknutý iný krstný symbol: svetlo. Svetlo vždy evokuje dôležité udalosti: ako napríklad svetlo, ktoré sa ráno vlieva do našej izby a prebúdza nás k novému životu. Svetlo vždy označuje niečo pozitívne.
Evanjelista Ján nám v dnešnom úryvku ponúka rôzne postavy: Ježiša, slepca, farizejov, slepcových rodičov, zástup ľudí i mnohých zvedavcov. Ježiš sa len na chvíľu zjaví na začiatku úryvku: uzdraví slepca a to dokonca bez toho, aby ho ten o to nejako špeciálne poprosil. Ježiš tým dáva ľuďom jasné posolstvo: slepota nie je ovocím hriechu. Nakoniec sa Ježiš zjaví úplne v závere úryvku, stretáva sa opäť so slepcom – už vidiacim a odkazuje farizejom, že slepota spočíva v odmietnutí Boha.

Uprostred svetla našich dní my všetci hľadáme iné svetlo. Tak ako slepý od narodenia, ktorý postupne objavuje pravdu o Ježišovi: je to najskôr iba človek, potom Prorok, Syn človeka, Pán. Ako on, my všetci potrebujeme vieru viditeľnú a mocnú. Vieru, ktorá sa môže stať pokrmom našich dní a novým pohľadom na veci.
Ježiš, po úvodnom geste plnom symbolov i nežnosti, zmizne, stratí sa. Prenechá celú scénu dialektike ostatných ľudí, ktorí zrazu začnú obraňovať seba, obviňovať ostatných, hovoriť bez toho, aby sa na chvíľku zastavili, popremýšľali a úprimne sa zaradovali. Nie je medzi nimi nikto, kto by vyjadril zármutok nad prázdnymi očami slepca, či naopak radosť a entuziazmus kvôli očiam naplneným novým svetlom.
Ježiš tu nie je uprostred nich, akoby s nimi nemal nič spoločné; nič, o čo by sa podelil s týmto svetom plným slov a teórií. Jeho meno je „Súcit“ a nie „Vysvetlenie“. A to je presne to, čo hľadá nemá nádej slepca: hľadá ruky, ktoré by sa ho dotkli; hľadá niekoho, kto mu do očí vloží niečo svoje vlastné, ako sa aj udialo v tej malej liturgii rúk, blata, starostlivosti i slín, ktorú Ježiš celebruje. Hľadá účasť, nie vysvetlenie. Farizeji naopak vytvorili celý svet slov a sofizmov, ktorý však nedokáže začuť a zachytiť život.

Ako často sa aj mne stane, že i ja – ako oni – chcem uväzniť živého a trpiaceho človeka do nejakej náboženskej teórie alebo etickej normy („stalo sa mu to, lebo je hriešnik; zhrešili jeho rodičia; Boh to tak chce; Boh ho skúša; a v tom najhoršom prípade si povieme: Boh ho pre niečo trestá). No v takých chvíľach sa ja stávam slepcom. Každý, kto takto zareaguje je slepcom, i napriek tomu, že si o sebe myslí, že je múdry. Každý takýto farizej je slepcom a hlupákom, pretože už viac nedokáže hovoriť o nádeji. Nedokáže darovať nádej a vniesť ju do tohto sveta, ktorý je uväznený v byrokracii pravidiel a analfabetizme sŕdc.
Keď si pozorne prečítame slová farizejov, najčastejšie slovíčko, ktoré sa v nich nachádza je „hriech“: vieme, že tento človek je hriešnik, celý si sa v hriechoch narodil a náš poúčaš?, kto zhrešil, on alebo jeho rodičia?
Ich náboženstvo je zredukované iba na otázku hriechu. A hriech je napokon pozdvihnutý na teóriu, vysvetľujúcu zmysel a existenciu celého sveta a interpretujúcu všetky skutočnosti. A to dokonca aj konanie a zmýšľanie samého Boha.
No hriech nie je zdrojom osvietenia, a už tobôž nie Božieho zjavenia. Hriech oslepuje. Oslepuje človeka pred blížnym a tiež pred Bohom. Ježiš kompletne zavrhuje túto farizejskú mentalitu: u Ježiša človek bol jednoznačne rozlíšený od jeho hriechov. Základom Ježišovho učenia bolo vždy: odsúdiť hriech, milovať hriešnika. Pretože Boh nehľadí na zlo, ktoré sme spáchali, ale na dobro, ktoré ešte dokážeme vykonať. Vskutku, Ježiš nikdy nehovoril o hriechu. A keď, tak jedine vo chvíľach, keď ich odpúšťal. Ubezpečoval ľudí, že Boh nepremrhá svoju večnosť trestaním ľudstva. A že Boh nemôže byť znížený do teórie nášho smiešneho moralizovania.
Boh je súcit, je budúcnosťou; je rukou plnou života, ktorá sa dotýka môjho srdca a otvára ho, vnáša doň svetlo a spôsobuje jeho znovuzrodenie. On žije pre mňa. Z jeho rúk prúdi život do mňa. Život Ním prežiarený, radostný, nezadržateľný a večný.

Ľubomír Rebek