Komentár Jozefa Kováčika: Obyčajní ľudia

Štvrtkový komentár pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS:

„Žasol a tešil som sa zároveň“, napísal raz známy taliansky novinár Vittorio Messori. Dostal totiž list od starenky, ktorá pravidelne počúva kresťanské rádio. V jednom rozhovore si Messori posťažoval, že by potreboval, aby sa niekto modlil za ľudí, ktorých pri svojej práci stretáva. O niekoľko dní dostal spomínaný list. „Napriek tomu, že som katolíkom, nenarodil som sa v takom prostredí. Som konvertitom. A táto skúsenosť mi ukázala, že moja voľba bola správna. Kde inde nájdete človeka, ktorý je ochotný spolu s vami prežívať vaše problémy s takou intenzitou, ako táto jednoduchá žena?“.
Novinár prináša aj ďalšie svedectvá „obyčajných ľudí“, ktorých pri svojej práci stretol. V jednom kostole videl po svätej omši starú zhrbenú ženu, ktorá sa priblížila k oltáru a tam trpezlivo čakala na kňaza. Ten vyšiel zo zákristie a podal jej obálku. Ako zvedavý novinár sa Messori na túto epizódku kňaza opýtal. „Je to naša zmluva“- zaznela odpoveď. Vždy v nedeľu jej kňaz podal zoznam ľudí, na každý deň jeden človek, za ktorých sa starenka modlí. Každý deň tok modlitieb za konkrétneho človeka.
Počas návštevy kláštora rehoľných sestier v Strednom Taliansku sa Messori stretol s komunitou klauzúrnych sestier. Všetky boli v pokročilom veku. „Boli veselé a z ich tváre žiarila spokojnosť“. Pri rozhovore o budúcnosti kláštora mu predstavená povedala: „Už roky nemáme žiadnu novicku. Ale príliš sa tým neznepokojujeme. Ak má Boh s nami ešte ďalšie plány, novicky nám pošle. Ako by mohol nepočuť naše modlitby?“- dodala predstavená s úsmevom a pokojom, bez náznaku akejkoľvek zatrpknutosti. A tak pre novicky, ktoré v kláštore ešte nie sú, vyhradili izby, ktoré denne upratujú... Dokonca im dali namontovať nové radiátory. „V našich izbách nám stačia aj staré. My sme zvyknuté na trochu zimy, ale dievčatá, ktoré prídu, sú už z iného cesta. Nech majú na izbách teplo. Keď už prídu, aby nám hneď neochoreli!“ Nuž, tomu sa hovorí modlitba s vierou...
Ako novinár prišiel Messori aj do dedinky, kde sa v noci zrútila stará veža kostola. Akoby symbolicky, v noci, aby nikomu neublížila. Pri ruinách našiel plakať staručkého kňaza. Snažil sa ho so svojim kolegom upokojiť: „Naša reportáž možno pomôže zorganizovať zbierku na novú vežu...“ Odpoveď kňaza ich prekvapila. „Neplačem z obavy, že kostol nebude mať vežu. Je mi ľúto všetkých starých ľudí z farnosti, pre ktorých bola táto veža symbolom ich životného rytmu. Podľa zvonov vstávali, na obed sa modlili a večer si líhali. Stratili niečo, čo im bude veľmi chýbať.“
Messori venoval veľa článkov otázkam smrti. Ako však tvrdí, ani jeden sa nevyrovná skúsenosti, ktorú mu rozprával jeho priateľ. Keď ležal jeho otec na smrteľnej posteli, nechal si zavolať naraz všetky deti. Postavil si ich ku svojej posteli. Bol medzi nimi kňaz, tri rehoľné sestry a otcovia a matky rodín. Pozrel sa na nich a povedal: „Som spokojný“... Boli to jeho posledné slová. Po nich položil hlavu nabok a zomrel. „Je krajší okamih smrti, ako zomierať spokojný?“- pýta sa Messori.
Zopár príbehov, ktoré Vittorio Messori nazval Príbehmi obyčajných ľudí. Médiá nám ich neprinášajú a možno práve preto sa cítime byť takými chudobnými.
V halde a záplave negativistických udalostí padnú dobre príbehy, ktoré sú svedectvom, že človek ešte nevymrel. Homo sapiens je tvorom, ktorý dokáže vedome ublížiť i vedome konať dobro. Denne sa rozhodujeme, zvažujeme, konáme. A keďže práve formát príbehu je pre médiá najzaujímavejším, je dobré, ak je niekto, kto tieto príbehy ponúka. Nie pre to, aby sa na nich zarábalo, aby to umelo dvíhalo sledovanosť. Sú potrebné, pretože človek potrebuje vzor, za ktorým kráčať. Vedia o tom deti, pre ktorých je ocko tým najlepším a najdokonalejším, hoci má i svoje chyby. Vedia to mladí teenageri, ktorí majú svoje izby oblepené plagátmi svojich idolov. Vedia to aj zaľúbení, ktorí v okamihu zaľúbenia i tie najväčšie problémy vnímajú ako malinu. A vedia to i starkí a dokonca i zomierajúci, ktorí dokázali na sklonku života bez zatrpknutosti prijať, že sa blížia k tomu najväčšiemu vzoru vzorov.
Pozitívny príklad nie je o zbožstvovaní človeka. Je na to, aby priniesol kúsok radosti a istoty, že život je možné žiť dobre a užitočne. A pôst, ktorý prežívame, drahí poslucháči, je i príležitosťou na túto cestu. Nielen o zriekaní, ale i o rozdávaní. Ak poznáte dobrý, povzbudívý príbeh, podeľte sa oň. Vlejte nádej klesajúcim.