Kardinál Jozef Tomko: Kto je zodpovedný za smrť Ježiša Krista?

Príhovor kardinála Jozefa Tomka:

Dňa 10. marca (2011), keď Katolícka cirkev začína veľký pôst na pamiatku umučenia a smrti Ježiša Krista, vyšla kniha Benedikta XVI., „Ježiš z Nazaretu. Od vstupu do Jeruzalema po vzkriesenie“. Je to ďalší diel široko založenej štúdie Jozefa Ratzingera-Benedikta XVI. o Ježišovi Kristovi, ktorú terajší pápež vydáva aj pod osobným menom ako teológ, otvorený prijať aj kritiku. Dielo vyšlo naraz po nemecky, anglicky, francúzsky, poľsky, portugalsky, španielsky a taliansky. V tej istej dobe vyšla v slovenskom preklade ešte len minulá kniha Svätého Otca, „Svetlo sveta“. Medzitým však on už pracuje na treťom diele životopisu Ježiša Krista.

Nová kniha vzbudila široký záujem vo svete napriek tomu, že sa ihneď ukazuje nie ako zbožná meditácia, ale ako dôkladná, prísne vedecká štúdia o histórii Zakladateľa kresťanského náboženstva. Pritom používa štýl ľahko zrozumiteľný aj pre priemerného čitateľa. So súhlasom u nekresťanov a u židov sa stretlo najmä vysvetlenie pápeža-teológa, že podľa evanjelia nie izraelský národ ako taký je zodpovedný za smrť Ježiša z Nazaretu. Autor ju do hĺbky študuje v siedmej hlave svojej knihy, keď pojednáva o Ježišovom procese. Otázka je bez pochyby zaujímavá a aktuálna aj pre slovenského poslucháča a čitateľa, ktorý čaká na preklad diela do našej reči.

Aký je teda dôvod smrti, pre ktorý bol Ježiš odsúdený? Autor skúma dopodrobna štyri správy, ktoré nám zanechali evanjelisti. Tvrdí o nich: „Štyri evanjelia v opise priebehu procesu súhlasia vo všetkých podstatných bodoch“. Potom však sa pýta: Kto boli žalobci Ježiša z Nazaretu? „Kto nástojil na tom, aby Ježiš bol odsúdený na smrť? V odpovediach evanjelií sú rozličnosti, nad ktorými treba uvažovať“. Podľa Jána sú to jednoducho „Židia“. Tento výraz v Jánovi neznačí izraelský národ ako taký, a ešte menej má význam „rasistický“...U Jána má tento výraz presný a rigorózne vymedzený význam: on ním tak označuje chrámovú aristokraciu, ale aj tú nie bez výnimky, ako to vidieť zo zmienky o Nikodémovi“. O Nikodémovi je známe, že obdivoval Ježiša a skôr schladil náruživých kolegov (por. Jn 7,51). „U Marka, keď ide o veľkonočnú amnestiu (Barabáš alebo Ježiš?), sa kruh žalobcov ukazuje rozšírený: objaví sa „zástup“ (po grécky ochlos) a vyberie si Barabáša...Zástup značí jednoducho isté množstvo ľudí akoby „masu“. Nezriedka má negatívnu príchuť ako „zberba“. Každopádne tým sa neoznačuje „národ“ ako taký, ale skupina prívržencov Barabáša, ktorá stojí popri vysoko postavenými kruhmi kňazov“. Evanjelista Matúš síce referuje, že váhajúcemu Pilátovi „všetok ľud odpovedal: „Jeho (to je Ježišova) krv na nás a na naše deti“ (Mt 27,25), ale ani takto „Matúš dozaista neopisuje historickú skutočnosť: veď ako by mohol byť v tom momente prítomný celý národ a žiadať Ježišovu smrť?“ Okrem toho v tom zástupe pred Pilátom, ktorý Matúš označuje ako „všetok ľud“, boli aj prívrženci Ježiša Krista, ktorí ale mlčali. Ozajstnými žalobcami teda ostávajú vlastne tí, ktorých presnejšie označil Ján a Marek a s nimi aj Lukáš: „chrámová aristokracia“, alebo ináč „veľkňazi a zákoníci“, ale s výnimkami. Tým pomohli spojenci Barabáša.

Kto však bol v Ježišovom procese sudca? Hovoríme o sudcovi, ktorý mohol vyniesť rozsudok, a to aj ortieľ smrti: o rímskom správcovi krajiny, Pontskom Pilátovi. Ježiša už predtým vypočúvala židovská veľrada, synedrium. Na jej zasadaní veľkňaz Kaifáš zaprisahal Ježiša, aby povedal, či je Mesiáš, Boží Syn. Ježiš to otvorene vyznal a pridal: „Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch“ (por. Mt 26, 59-66). Nato ho veľrada uznala za vinného z bohorúhania, pre ktoré platil trest smrti. Lenže trest smrti patril pod právomoc Rimanov. Ako píše autor našej knihy, „Ježiš sa prehlásil za Mesiáša, nárokoval si teda kráľovskú hodnosť, aj keď na zvláštny spôsob. Nárokovať si na mesiášsku hodnosť bol politický prečin, ktorý mal byť potrestaný rímskou spravodlivosťou“. Preto sa Ježiš ocitol na súde pred Pilátom. Ako sa teda zachoval sudca Pilát v Ježišovom procese?

Piláta ihneď zaujímalo iba to, či Ježiš nejako politicky ohrozoval moc Ríma. Ježišovi nepriatelia to dobre vedeli, preto rímskemu prokurátorovi predniesli ťažkú obžalobu, že mladý rabín sa robí kráľom; tým chceli naznačiť, že je nebezpečný pre rímsku moc. Pilát sa teda chcel presvedčiť, či obžalovaný je iba náboženský zanietený fanatik, ktorý však nevzbudil okolo seba nijaké revolučné hnutie, preto najprv zamýšľal ho prepustiť. Ale prebití členovia veľrady poznali aj Pilátovu obavu o vlastnú kariéru a pridali ešte osobnú hrozbu: „ Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára“ (Jn 19,12). Prokurátor začal teda bližšie vyšetrovať, či a za akého kráľa sa vyhlasoval Ježiš. Položí mu teda priamu otázku, či je židovský kráľ a dostane nielen potvrdenie, ale aj nečakané vysvetlenie: Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, on nemá prívržencov, ktorí by sa za neho bili, nemá svetskú, vojenskú moc. On prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde. Na takú čudnú odpoveď má pragmatický prokurátor iba pochybovačnú otázku: „Čo je pravda?“ (Jn 18,38).

Autor knihy sa venuje zaujímavej úvahe o tejto otázke. Zacitujem len krátku stať: „Je to otázka, ktorú kladie aj moderné učenie o štáte: môže politika zobrať pravdu ako kategóriu do svojej štruktúry? Alebo musí nechať pravdu ako nedostupnú hodnotu pre subjektívne pole a hľadať utvoriť mier a spravodlivosť len prostriedkami, ktoré sú po ruke v oblasti moci?...Ale z druhej strany, čo sa stane, keď pravda nič neznačí? Aká spravodlivosť bude možná?...Čo je pravda? – to je veľmi vážna otázka, od ktorej závisí osud ľudstva“.

Zdá sa, že Piláta sa zmocnil nielen strach o kariéru, ale aj obava pred čímsi tajuplným, božským, čo vyžarovalo z mladého učiteľa z Nazareta a čo vycítila aj Pilátova žena. V rozpakoch si umyje ruky na znak, že sa necíti zodpovedný za rozsudok smrti, ktorý vynesie nad Ježišom.

Ako vidieť už z tejto krátkej ukážky, aj tento zväzok je mimoriadne zaujímavý, prehĺbený a obohatený aktuálnymi úvahami. Nie je to nejaké románové vyprávanie, ale výskumná vedecká práca o živote a smrti historickej osoby Ježiša z Nazareta. Pritom však autor, pápež a teológ, nezabúda, že je to Boh, ktorý sa stal z lásky k ľuďom človekom.