Pripravil Marek Haratim, vicerektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda: Drahí
poslucháci!Na miestach kam bežne chodíme stretávame rôznych ludí. Mnohí, ktorých spoznáme
sú veriaci ako my, prijímajú sviatosti, slávia cirkevné sviatky, vo viere vychovávajú
aj svoje deti. Ale kolkí z vášho okolia sú neveriaci? Kolkí odmietajú akúkolvek
co i len myšlienku, týkajúcu sa viery, vecnosti ci nebodaj Cirkvi. Veru, ani v našich
podmienkach, nechýbajú ludia na rôznych miestach a v rozlicných životných situáciách,
ktorí nedostali dar viery. Títo ludia hladajú rôzne argumenty, casto sú velmi kritickí,
mnohokrát sa búria, ked im co i len spomenieme Božie meno. Predsa však, aj toto sú
ludia, ktorí túžia po dobre, láske, štastí. Aj o nich píše ctihodný pápež Ján
Pavol II. v prvej encyklike svojho pontifikátu – Redemptor Hominis: „Clovek nemôže
žit bez lásky. Clovek ostáva sám sebe nepochopitelnou bytostou a jeho životu chýba
zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju urcitým
spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú úcast. Práve preto Kristus Vykupitel,(…) v
plnej miere zjavuje cloveka clovekovi samému. A to je - ak možno tak povedat - ludský
rozmer tajomstva vykúpenia. V nom clovek nachádza svoju velkost, dôstojnost a hodnotu
svojej ludskosti.“ (RH 10). Evanjelium tretej pôstnej nedele je velkým rozsahom,
ale aj myšlienkovým bohatstvom. Pána Ježiša nachádzame v Samárii, takpovediac na
horúcej pôde, ktorú obývajú ludia, s ktorými zbožný Hebrej obycajne ani nerozpráva.
Samaritáni sú totiž považovaní za neveriacich. K studni pri ktorej Ježiš odpocíva
prichádza žena – Samaritánka. A tú zacína ten velký dialóg svätého Božieho Syna s
hriešnym clovekom. Obdivuhodné je, akým spôsobom Pán Ježiš nadväzuje rozhovor – prosí
o vodu. On, ktorý krmi tisícové zástupy žiada o vodu. Jemu však ide o nieco iné. Chce
sa priblížit k cloveku. Cloveku, ktorý úprimne túži po láske, túži po trvalých hodnotách.
Rozoberme si tento dialóg a urobme si z neho model rozhovoru s clovekom, ktorý nepozná,
ale chce spoznat, neverí, ale chce verit, hladá a nenachádza. Takí ludia predsa žijú
medzi nami – v susednom dome, v tom istom vchode, pracujú s vami v tom istom úrade. Pán
Ježiš je ústretový. Zacína rozhovor, prihovorí sa. Robí nieco, co láme predsudky ba
porušuje aj zaužívané konvencie. Prihovára sa žene – Samaritánke, hoci tá nie je veriaca,
alebo v zmysle viery Izraela praktizujúca a jej život nie je príkladný. Hoci vyvolá
údiv apoštolov, predsa nenamietajú, ale rešpektujú jeho rozhodnutie. Pán Ježiš
je pravdivý. Rozhodne nie je ten, co sa tvári, že je všetko v poriadku. Jemne naznací
žene jej situáciu a jej predchádzajúci, mierne povedané, nie príliš cnostný život. Pán
Ježiš ponúka. Žene hovorí: “Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žíznit naveky“
( Jn 4,14). To co ponúka On je viac, ako akékolvek bohatstvo vody – teda viac ako
akékolvek vlastníctvo hodnôt tohto sveta. Toto je príklad, drahí poslucháci, ktorý
si môžeme odniest z bohatstva nedelného evanjelia. Priblížit sa k clovekovi v jeho
životnej situácii, vediet si nájst cas, prihovorit sa. Toto je spôsob, ktorý dokáže
otvorit srdce. Niekedy pri tom treba porušit zaužívané konvencie ci ocakávat kritiku
okolia. Toto riziko nám však za to stojí, ak takýmto spôsobom nehladáme vlastné záujmy,
ale záujem Ježiša Krista – Spasitela a jeho královstva. Tento záujem nám prikazuje
v pravde a v láske ukázat svojim hladajúcim bratom ich životnú situáciu a ponúknut
živú vodu. Vodu, ktorá hasí smäd po pravde, dobre a kráse. Po hodnotách, ktoré naplnujú
srdce cloveka navždy, nie iba na pár chvíl. Vtedy, v tej chvíli, je aj na nás, aby
sme sa stali služobníkmi Slova, ktoré má moc spasit duše. V takejto situácii netreba
zahmlievat, nevidiet evidentné, alebo prijat neprijatelné. Tak ako v rozhovore so
Samaritánkou Pán Ježiš v príhodnom momente údivu, až úžasu takpovediac pretvára srdce
ženy, ktorá sa o niekolko chvíl stáva tou ktorá vydáva svedectvo o Mesiášovi, a s
nadšením cloveka, ktorý našiel pravé štastie, ohlasuje iným posolstvo spásy. Ak
sa znova zacítame v encyklike Redemptor Hominis, nájdeme tu potvrdenie uvedenej skutocnosti:
„Clovek, ktorý chce dôkladne pochopit sám seba - a to nie iba podla bezprostredných,
ciastocných, casto povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia - musí
sa priblížit ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabostou a
hriešnostou, so svojím životom a smrtou. Musí, aby sme tak povedali, do neho vojst
celou svojou bytostou, musí si "prisvojit", asimilovat celú skutocnost vtelenia a
vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ak sa v nom uskutocní tento hlboký proces, prinesie
ovocie nielen klanania sa Bohu, ale aj hlbokého úžasu nad sebou samým. Akú velkú cenu
musí mat clovek v ociach Stvoritela, ked si zaslúžil "takého vznešeného Vykupitela",
ked Boh "dal svojho jednorodeného Syna", aby clovek "nezahynul ... ale aby mal život
vecný"?“ (RH 10). Drahí bratia a sestry! Už od cias prvých krestanov v Antiochii
nás veriacich v Ježiša Krista volajú krestanmi. Toto meno je výsadou, ale aj neustálou
výzvou a úlohou. V tomto máme a musíme nasledovat Krista v našich osobných stretaniach
sa so „samaritánkami“ dnešných cias. Pripomenme si ešte raz a naposledy slová prvej
encykliky Jána Pavla II.: „Je teda prvoradou úlohou Cirkvi v každej dobe, ale najmä
za našich cias, usmernovat mysel cloveka, usmernovat svedomie a skúsenost celého ludstva
k tajomstvo Krista a pomáhat všetkým ludom vnikat do hlbky vykúpenia, ktoré sa uskutocnuje
v Ježišovi Kristovi. Tým sa však dotýkame najvnútronejšiej oblasti cloveka: ludských
srdc, ludských svedomí a ludských osudov“ (RV 10). V tomto úsilí Vám prajem vela
ochoty, trpezlivosti a Božieho požehnania!Marek Haratim