Rubrika venovaná pôstnemu posolstvu Svätého Otca

Rubrika venovaná Posolstvu pápeža Benedikta XVI. na Pôstne obdobie 2011, do ktorého vstúpime zajtrajšou Popolcovou stredou

S Kristom ste pochovaní v krste, s ním ste aj vzkriesení (porov. Kol 2, 12)

S týmto posolstvom sa na nás, vážení poslucháči, obracia Svätý Otec, aby sme Pôstne obdobie - do ktorého zajtra vstúpime - prežívali s náležitou vážnosťou, ako duchovnú očistu, aby sme tak viac načerpali z tajomstva vykúpenia.
Čo by nám mohlo lepšie poslúžiť na to, aby sme sa vážne podujali na cestu k Veľkej noci a pripravili sa sláviť Pánovo zmŕtvychvstanie – najradostnejší a najslávnostnejší sviatok celého liturgického roku – než nechať sa viesť Božím slovom? Táto otázka Svätého Otca je akýmsi nasmerovaním na cestu, ktorú v Posolstve na Pôstne obdobie 2011 naznačuje na základe čítaní jednotlivých pôstnych nedieľ:
Prvá nedeľa pôstnej cesty poukazuje na situáciu človeka na tejto zemi. Víťazný boj proti pokušeniam, ktorým začal Ježiš svoje poslanie, je pozvaním, aby sme si uvedomili vlastnú slabosť a mohli prijať milosť, ktorá oslobodzuje. Je to zreteľná výzva pamätať na to, že kresťanská viera požaduje, aby sme zápasili „s vládcami tohto temného sveta“ (Ef 6, 12), v ktorom pôsobí diabol a ani dnes neprestáva pokúšať človeka.
Keď evanjelium Druhej pôstnej nedele hovorí o „premenení“ Pána, ukazuje nám Kristovu slávu, ktorá anticipuje jeho vzkriesenie. Svätý Otec nám pripomína, že aj my – podobne ako apoštoli Peter, Jakub a Ján – sme vedení „do samoty“. Ide o výzvu vzdialiť sa od každodenného hluku a ponoriť sa do Božej prítomnosti. On nám chce každý deň odovzdávať Slovo, ktoré preniká do hĺbky nášho ducha – tam, kde sa rozlišuje dobro od zla (porov. Hebr 4, 12) – a tým posilňuje našu vôľu nasledovať Pána.
Ježišova požiadavka na Samaritánku: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4, 7), ktorú nám predkladá liturgia tretej nedele, vyjadruje Božiu vášnivú lásku ku každému človeku a má vyvolať v našom srdci túžbu po dare „vody prúdiacej do večného života“ (v. 14): je to dar Ducha Svätého, ktorý z kresťanov robí „pravých ctiteľov“, aby sa mohli modliť k Otcovi „v Duchu a pravde“ (v. 23). Iba táto voda môže utíšiť náš smäd po dobre, pravde a kráse! Iba táto voda, ktorú nám dal Boží Syn, zavlažuje púšť duše, ktorá je nepokojná a nespokojná, „pokým nespočinie v Bohu“, ako v známom citáte hovorí svätý Augustín.
Štvrtá pôstna nedeľa - nedeľa „slepého od narodenia“ - predstavuje Krista ako svetlo sveta. Evanjelium vyzýva každého z nás: „Ty, veríš v Syna človeka?“. „Verím, Pane“ (Jn 9, 35.38), s radosťou potvrdzuje slepý od narodenia a stáva sa tak hlasom každého veriaceho. Zázrak uzdravenia je znamením, ktorým chce Kristus zároveň s vonkajším zrakom otvoriť aj náš vnútorný zrak, aby sa naša viera stávala čoraz hlbšou a aby sme v ňom mohli spoznať nášho jediného Spasiteľa. On osvetľuje všetky temnoty života a vedie človeka k tomu, aby žil ako „syn svetla“.
Keď sa nám piata nedeľa ohlasuje Lazárovo vzkriesenie, stavia nás to zoči-voči poslednému tajomstvu nášho života: „Ja som vzkriesenie a život... Veríš tomu?“ (Jn 11, 25 – 26). Pre kresťanské spoločenstvo je to chvíľa, keď spolu s Martou úprimne vloží celú svoju nádej do Ježiša z Nazareta: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (v. 27). Spoločenstvo s Kristom nás v tomto živote pripravuje na prekonanie hranice smrti, aby sme s ním mohli viesť život bez konca. Viera vo vzkriesenie z mŕtvych a nádej na večný život nás upriamuje na posledný zmysel našej existencie: Boh stvoril človeka pre vzkriesenie a pre život. A táto pravda dáva definitívny rozmer ľudským dejinám, ľudskému osobnému i spoločenskému životu, kultúre, politike, ekonómii. Bez svetla viery ostane celý svet uzavretý v hrobe bez budúcnosti, bez nádeje.
Cesta Pôstnym obdobím dosahuje svoj vrchol vo Veľkonočnom trojdní, osobitne počas vigílie Bielej soboty: obnovujúc si krstné sľuby potvrdzujeme, že Kristus je Pánom nášho života a zároveň potvrdzujeme náš trvalý záväzok spolupracovať s Božou milosťou.

Pôst, almužna a modlitba nás učí prežívať Kristovu lásku čoraz radikálnejšie. Pôst, ktorý môže byť motivovaný rôzne, nadobúda pre kresťana hlboko náboženský zmysel: chudobnejšou stravou sa učíme prekonávať egoizmus a žiť podľa logiky darovania a lásky; zrieknutím sa niečoho – a nielen nadbytočného – sa učíme odvrátiť svoj pohľad od vlastného „ja“, aby sme objavili niekoho vedľa nás a spoznali Boha v tvárach mnohých našich bratov. Pre kresťana nemá pôst nič spoločné s egocentrizmom, ale otvára ho väčšmi Bohu a potrebám ľudí, zaisťuje, že sa láska k Bohu stáva aj láskou k blížnemu (porov. Mk 12, 31).

Na našej ceste sa stretáme aj s pokušením chcieť vlastniť, ktoré ohrozuje prvenstvo Boha v našom živote. Nezriadená túžba vlastniť vyvoláva násilie, zneužívanie a smrť; preto Cirkev, zvlášť v pôstnej dobe pripomína zvyk dávať almužnu, teda deliť sa. Modloslužobnícky postoj k majetku, naopak, nielenže človeka vzďaľuje od druhého, ale ho ochudobňuje, robí nešťastným, klame ho, vzbudzuje falošné nádeje, ktoré nemôžu byť zrealizované.

V celom Pôstnom období nám Cirkev zvlášť hojne ponúka Božie slovo. Keď o ňom meditujeme a vnútorne si ho osvojíme, aby sme ho mohli denne prežívať, učíme sa cennej a nenahraditeľnej forme modlitby. Pozorné počúvanie Boha, ktorý neustále hovorí k nášmu srdcu, totiž sýti našu vieru na ceste, na ktorú sme sa vydali v deň krstu. V modlitbe nachádzame čas pre Boha, aby sme poznali „jeho slová, ktoré nepominú“ (porov. Mk 13, 31), aby sme mohli vstúpiť do toho intímneho spoločenstva s ním, ktoré nám „nik nevezme“ (porov. Jn 16, 22) a ktoré nás otvára nádeji na večný život, ktorá neklame.

Prijmime v tomto Pôstnom období opätovne milosť, ktorú nám Boh daroval vo chvíli krstu, aby on ožiaril a viedol všetky naše skutky. To, čo táto sviatosť znamená a uskutočňuje, máme prežívať každý deň v čoraz úprimnejšom a autentickejšom nasledovaní Krista.