Benedikt XVI. seminaristom Veľkého rímskeho seminára

Vatikán (4. marca, RV) – Benedikt XVI. včera večer o 18.00 hod. navštívil Veľký rímsky seminár. Na programe tohto stretnutia, ktoré sa konalo v predvečer sviatku Panny Márie Matky dôvery - patrónky seminára, bola okrem iného meditácia Lectio Divina, ktorú Svätý Otec adresoval všetkým seminaristom Rímskej diecézy. V meditácii pápež vychádzal z úryvku z Listu sv. Pavla Efezanom.

„V jednote Ducha“ - je téma, ktorá sprevádza vaše úvahy počas tohto akademického roka. Je to výraz, ktorý sa nachádza v úryvku z Listu Efezanom a ktorým svätý Pavol povzbudzuje členov spoločenstva v Efeze, aby „zachovávali jednotu ducha“.
Slovo, ktoré sa tu nachádza a ktoré sa nás tiež osobitne dotýka, je slovo „povolanie“. Svätý Pavol píše: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo“ (Ef 4,1). A krátko potom dodáva: „...ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania“ (Ef 4,4). Tu, v tomto prípade, ide o spoločné povolanie všetkých kresťanov, teda o krstné povolanie, povolanie žiť v Kristovi. Vo vnútri toto slovo zaznieva ozvenou skúsenosti prvých učeníkov, ktorú poznáme z evanjelií, kedy Ježiš chodil po brehu Galilejského jazera, a povolával apoštola Šimona a Ondreja, potom Jakuba a Jána (Mk 10, 16-20). A predtým, pri rieke Jordán, po jeho krste, keď si všimol, že Ondrej a iný učeník ho nasledujú, povedal: „Poďte a uvidíte“ (Jn 1,39). Kresťanský život začína volaním a až do konca zostane vždy odpoveďou. A to v rozmere viery i konania.
V tomto texte nám neskôr svätý Pavol poukazuje na túto odpoveď štyrmi slovami: „pokora, trpezlivosť, veľkodušnosť a znášajúc sa navzájom v láske“. Všimnime si každé z nich.
„Pokora“ - grécke slovo „tapenosofrene“ - je to isté slovo, ktoré sv. Pavol používa vo svojom Liste Filipanom, keď hovorí o Pánovi, ktorý je Bohom, ktorý sa uponížil, stal sa človekom a bol poslušný až na smrť na kríži. Pokora potom nie je hocijaké slovo, nie je len akýsi prejav skromnosti, ale je to kristologické slovo. Ide o napodobovanie Boha, ktorý prichádza ku mne, ktorý je tak veľký, že sa stáva mojím priateľom, trpí za mňa, zomiera za mňa. To je pokora, ktorej sa nám treba učiť od samotného Boha. Chce nám povedať, že ju musíme vidieť vždy vo svetle Božom, len tak môžeme v tom istom čase spoznávať veľkosť toho, že sme Bohom milovaní. Ale spoznávať aj našu malosť, našu chudobu a tak si správne počínať, nie ako majstri, ale ako služobníci. Ako povedal svätý Pavol: „Nie sme pánmi vašej viery, ale sluhovia vašej radosti.“ Byť kňazom, ešte viac ako byť kresťanom, by malo znamenať mať pokoru.
Ďalším slovom je „sladkosť“. V gréckom texte sa tu používa to isté slovo, ktoré sa objavuje v blahoslavenstvách: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ V knihe Numeri, v štvrtej knihe Mojžišovej, sa hovorí o tom, že Mojžiš bol najmiernejším človekom na svete. A v tomto zmysle bol predzvesťou Krista, Ježiša, ktorý o sebe hovorí: „Som tichý a pokorný srdcom.“ I toto slovo „miernosť“, „sladkosť“ je kristologickým slovom a zahrňuje nasledovanie Krista. Pretože v krste sme potvrdení v Kristovi, musíme sa pripodobňovať Kristovi, nachádzať ducha miernosti, bez násilia, presviedčať láskou a dobrotou.
„Šľachetnosť“ znamená štedrosť srdca, nie ako minimalisti, ktorí dajú iba vtedy, keď je to nevyhnutné. Ak dáme to, čo môžeme, šľachetnosť v nás vzrastie.
„Znášajúc sa navzájom v láske“ je každodennou úlohou znášať sa navzájom vo svojej rozdielnosti. A práve znášaním sa navzájom sa učíme pravej láske. –pd-