Rubrika o troch blahoslavených, ktorí budú v októbri 2011 svätorečení
Dnes, 21. februára
o 12:00 hod., sa v Apoštolskom paláci vo Vatikáne konalo verejné konzistórium o svätorečení
troch blahoslavených zakladateľov rehoľných kongregácií. Sú nimi: parmský arcibiskup
Guido Maria Conforti, zakladateľ Spoločnosti svätého Františka Xaverského pre zahraničné
misie (Xaverskí misionári); don Luigi Guanella, zakladateľ Spoločnosti služobníkov
Božej lásky a Inštitútu dcér Panny Márie Božej Prozreteľnosti; a Bonifácia Rodríguez
de Castrová, pôvodom zo Španielska, panna, zakladateľka Kongregácie služobníčok sv.
Jozefa. Blahoslavený Guido Maria Conforti, zakladateľSpoločnosti
svätého Františka Xaverského pre zahraničné misiesa narodil 30. marca 1865
v diecéze Parma v Taliansku. Mal silnú vôľu, ale slabé zdravie. Pri vstupe do seminára
prekonal určité rodinné ťažkosti. Keď mal 23 rokov, bol vysvätený za kňaza. Už ako
28-ročný sa stal diecéznym vikárom diecézy Parma. Inšpirovaný Františkom Xaverským
sa túžil stať misionárom vo východných krajinách. No pre jeho chatrné zdravie ho žiaden
misijný inštitút nechcel prijať. Preto sa v roku 1895 rozhodol založiť vlastný inštitút
pre zahraničné misie, ktorý pomenoval „Kongregácia Svätého Františka Xaverského
pre zahraničné misie“. Tejto kongregácii bola zverená evanjelizácia hlavne
v Číne a už v roku 1896 tam poslal prvých dvoch misionárov. V roku 1902 bol menovaný
za arcibiskupa v Ravenne, avšak po krátkom čase sa tohto úradu zriekol zo zdravotných
dôvodov a venoval sa viac ním založenej kongregácii, hlavne formácii mladých misionárov.
Jeden z jeho dvoch misionárov v Číne bol zavraždený a druhého odvolal späť. Neskôr
sa Xaverskí misionári do Číny opäť vrátili. V roku v roku 1907 ho pápež Pius X. ustanovil
najskôr za koadjútora a neskôr za diecézneho biskupa v Parme. Túto diecézu viedol
celých 25 rokov. Napriek tomu, že bol priťahovaný ďalekými kontinentmi, dokázal byť
naplno pastierom svojej diecézy a pracovať pre obnovu evanjelizácie. Bol veľmi aktívny
v oblasti pastorácie hlavne mládeže a rodín – zapájal sa do ľudových misií. Zvláštnu
starostlivosť venoval formácii kňazov, ale aj laikov i jednotlivých katolíckych hnutí.
V roku 1912 podporil požiadavku adresovanú pápežovi, aby vyzval Cirkev v Taliansku
k podpore evanjelizácie vo svete. (V roku 1926 pápež Pius XI. ustanovil Svetový
deň misií.) V septembri roka 1928 bez ohľadu na svoje zdravie a svoj vek
Guido Maria Conforti navštívil svojich Xaverských misionárov v Číne, a tak sa splnila
jeho túžba: spoznať nových kresťanov, mladú Cirkev, ktorá vyrástla za ťažkých a tvrdých
podmienok. Tešil sa z realizácie a činnosti diela Františka Xaverského. Zomrel v roku
1931. V roku 1996 ho Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného. V súčasnosti Xaverskí
misionári pôsobia okrem Ázie aj v Európe, Amerike a Afrike. Blahoslavený Luigi
Guanella sa narodil 19. decembra 1842 ako deviaty z trinástich detí v horskej
talianskej dedinke Fraciscio, kde bol život ťažký a chudobný; bolo treba namáhavo
pracovať a starať sa o prežitie. Jeho kresťanský a kňazský život dozrieval uprostred
veriacich. Za kňaza bol vysvätený v roku 1866. Bol veľmi inšpirovaný apoštolátom Cottolenga
a Dona Bosca. V roku 1881 založil 2 kongregácie: mužskú - Spoločnosť
služobníkov Božej lásky a ženskú - Inštitút dcér Panny Márie Božej
Prozreteľnosti, s cieľom pomôcť tým najchudobnejším a trpiacim, chorým, opusteným,
osamoteným starým ľuďom, deťom, mládeži, emigrantom a psychicky postihnutým. Kongregácie
sa veľmi rýchlo rozšírili po celom Taliansku, Švajčiarsku, ale aj v Amerike a Afrike.
Blahoslavený Luigi Guanella sa vyznačoval vlastnosťami, ktoré nadobudol už v rodine
- obetavosťou, pracovitosťou, bol samostatný, trpezlivý, pevný v rozhodovaní a mal
veľkú vieru. Vždy sa snažil zachovať jednotu medzi myslením, vierou a konaním. Žil
prísnym asketickým životom modlitby, pokánia, pracoval a obetoval sa v službe lásky
a milosrdenstva s nádejou a radosťou. Ako kňaz bol podriadený biskupovi s hrdinskou
poslušnosťou. Oduševnene sa venoval pastoračnej činnosti. Jeho úmyslom bolo posilniť
náboženský, morálny a sociálny život svojich farníkov, mládeže i dospelých. Osobitnú
pozornosť venoval tým najchudobnejším. Pre svoju činnosť a knižné publikácie bol civilnou
autoritou označený za „nebezpečného“. V Traone otvoril kolégium podľa saleziánskeho
vzoru, ale aj tu sa stretol s prekážkami a nakoniec kolégium musel zatvoriť. Spiritualitu,
mystický a prorocký charakter budoval na biblickom hlásaní otcovstva Boha a odtiaľ
čerpal aj usmernenie pre svoje poslanie a cestu k svätosti. Boh je Otcom všetkých
a nezabúda na svoje deti. Založené domy zveril pod otcovskú ochranu Boha. Za blahoslaveného
ho vyhlásil pápež Pavol VI. 25. októbra 1965. Blahoslavená Bonifácia Rodríguez
Castrová sa narodila v španielskej Salamanke v 6. júna 1837 v remeselníckej
rodine, v ktorej bola výchova na prvom mieste. Už v pätnástich rokoch musela pracovať,
aby pomohla ovdovenej matke uživiť rodinu. Mala skúsenosť so zlými pracovnými podmienkami,
ktoré ženy v tej dobe zakusovali. Keď prekonala prvé finančné ťažkosti, založila si
vlastný obchod, kde sa zároveň vytvoril priestor na stretávanie dievčat, ktoré potrebovali
byť chránené pred mravným úpadkom tých čias. Tak vznikla Spoločnosť Nepoškvrneného
počatia a sv. Jozefa, ktorú neskôr nazývali Jozefínska spoločnosť. Z veľkej úcty
k Nepoškvrnenej vznikla v jej srdci túžba po zasvätenom živote v Konvente dominikánok
v Salamanke. Avšak toto nasmerovanie radikálne zmenilo stretnutie s jezuitom Franciscom
Butiñom. Ten mal veľký záujem o robotníkov a prinášal medzi nich evanjeliové posolstvo
o posväcovaní práce. To Bonifáciu oslovilo natoľko, že sa ním nechala duchovne viesť.
Keď sa mu zdôverila so svojím rozhodnutím stať sa dominikánkou, navrhol jej, aby spolu
s ním založila Kongregáciu služobníčok sv. Jozefa, s čím súhlasila. Bol to nový štýl
zasväteného života pre ženy, vnášajúc do sveta práce svetlo kontemplácie Svätej rodiny.
Založenie nového Inštitútu s radosťou podporil aj miestny biskup, ktorý 7. januára
1974 vydal Dekrét o vzniku Inštitútu. Avšak v priebehu roka obaja muži zo Salamanky
odišli, a tak ostala na vedenie Inštitútu sama. Noví direktori Inštitútu nerozvážne
zasievali medzi sestrami nezhody a opozíciu voči takémuto spôsobu zasväteného života.
Ale Bonifácia nedovolila, aby sa v charizme – definovanej Butiñom v Konštitúciách
– diali akékoľvek zmeny. Tento rozpor viedol k tomu, že v roku 1882 prestala byť
matkou predstavenou v rehoľnom dome v Salamanke. Túto krivdu prijala v tichosti a
pokore. Ako riešenie konfliktu navrhla biskupovi založenie novej komunity v Zamore.
S biskupovým dovolením odišla do Zamory, kde okolo nej vznikla nová komunita žien
a dievčat. Matka predstavená zo Salamanky, kde sa diali zmeny v spôsobe života, ju
ignorovala až do takej miery, že keď prišla do Salamanky s úmyslom osobne sa porozprávať
so sestrami o charaktere spoločenstva, tak jej po príchode oznámili, že majú príkaz
neprijať ju. Zlomená smútkom sa vrátila do Zamory, kde o tejto udalosti mlčala a sestry
sa o tom dozvedeli až po jej smrti. Napriek tomuto odmietnutiu bola plná dôvery v
Boha, verila mu, že ich môže opäť zjednotiť. Zomrela v Zamore 8. augusta 1905 v povesti
svätosti medzi miestnymi ľuďmi. 23. januára 1907 sa rehoľné komunity zjednotili. Svojím
životom v skrytosti zanechala veľké dedičstvo pre Cirkev: testament vernosti nasledovania
Ježiša v tajomstve skrytého života v Nazarete, život, ktorý je jasne evanjeliový a
spiritualitu, zameranú na posväcovanie práce v harmónii s modlitbou v jednoduchosti
každodenného života. Pripravil Peter Dufka