Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv.Ján z Kríža
Vatikán (16. februára, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. sa dnes konala
v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Vo svojej katechéze sa Svätý Otec zameral na život a
učenie sv. Jána z Kríža:
Drahí bratia a sestry! Pred dvomi týždňami som
hovoril o významnej osobnosti španielskej mystiky - Terézii Ježišovej. Dnes by som
chcel predstaviť ďalšieho dôležitého svätca z tejto krajiny, duchovného priateľa sv.
Terézie, a tiež reformátora – spolu s ňou –karmelitánskej rodiny: sv. Jána z Kríža,
vyhláseného za Učiteľa Cirkvi pápežom Piom XI. v roku 1926 a podľa tradície nazývaného
aj Doctor mysticus, „Mystický učiteľ“.
Ján z Kríža sa narodil v roku
1542 v malej dedinke Fontiveros, neďaleko Avily, v Starej Kastílii, Gonzalovi de Yepes
a Cataline Alvarezovej. Rodina bola chudobná, jeho otec pracoval ako prostý tkáč hodvábnych
látok. Hoci pochádzal z jedného z toledských šľachtických rodov, rodičia ho vyhnali
a vydedili, pretože sa oženil s Catalinou. Ján prišiel o otca ako deväťročný, žil
s jeho matkou a bratom Franciscom v Medine del Campo, neďaleko obchodného a kultúrneho
centra Valladolid. Tu navštevoval „Colegio de los Doctrinos“ a zároveň vypomáhal
s jednoduchými prácami u mníšok z kláštora a kostola Magdalény. Potom, vďaka jeho
vlastnostiam a výsledkom v jeho štúdiách, bol najskôr prijatý ako ošetrovateľ v Nemocnici
nepoškvrneného počatia, potom do Kolégia jezuitov, ktoré bolo práve založené v Medine
del Campo: Ján sem prišiel ako osemnásťročný a tri roky tu študoval humanitné vedy,
rétoriku a klasické jazyky. Na konci formácie si bol istý, že jeho povolaním má byť
rehoľný život a cítil, že – spomedzi viacerých kláštorov v Medine – je povolaný do
Karmelu.
V lete roka 1563 začal noviciát u miestnych karmelitánov prijímajúc
rehoľné meno Matej. V nasledujúcom roku bol prijatý na prestížnu Univerzitu v Salamanke,
kde študoval tri roky umenia a filozofiu. V roku 1567 bol vysvätený na kňaza a vrátil
sa do Mediny del Campo celebrovať svoju primičnú svätú omšu, obklopený náklonnosťou
členov svojej rodiny. Práve tu došlo k prvému stretnutiu medzi Jánom a Teréziou Ježišovou.
Stretnutie bolo rozhodujúcim pre oboch: Terézia mu predostrela svoj plán reformy Karmelitánskeho
rádu a aj mužskej vetvy a Jánovi dokonca navrhla, aby sa k nej pridal „na väčšiu Božiu
slávu“; mladý kňaz bol fascinovaný myšlienkami Terézie a stal sa veľkým podporovateľom
jej plánu. Obaja pracovali spolu niekoľko mesiacov, zdieľali svoje nápady a návrhy,
ako otvoriť prvý konvent bosých karmelitánov tak rýchlo, ako je možné: to sa udialo
28. decembra 1568 v Duruele, na opustenom mieste v provincii Avila. S Jánom vytvorili
túto prvú zreformovanú komunitu ďalší traja spolubratia. Pri obnovovaní svojich rehoľných
sľubov podľa Pôvodnej regule, všetci štyria prijali nové mená: Ján si vybral prívlastok
„z Kríža“, a tak bude aj neskôr všeobecne známy. Na konci roka 1572, na žiadosť sv.
Terézie, sa stal spovedníkom a vikárom Kláštora Vtelenia v Avile, v ktorom svätica
bola predstavenou. Boli to roky úzkej spolupráce a duchovného priateľstva, ktoré obohatili
oboch. Z tohto obdobia pochádzajú aj najdôležitejšie diela Terézie a prvé spisy Jána.
Priľnutie
ku karmelitánskej reforme nebolo jednoduché a stálo Jána veľké ťažkosti. Najtraumatickejšou
epizódou bol – v roku 1577 – jeho únos a uväznenie v Konvente karmelitánov prastarej
poslušnosti v Tolede kvôli nespravodlivému obvineniu. Svätec zostal niekoľko mesiacov
uväznený, podrobený fyzickému i psychickému strádaniu. Tu vytvoril – spolu s inými
básňami – slávny Duchovný spev. Nakoniec sa mu – v noci zo 16. na 17. augusta
1578 – podarilo utiecť veľmi dobrodružným spôsobom a utiahnuť sa nakoniec do kláštora
bosých karmelitánok. Sv. Terézia a zreformovaní spoločníci s veľkou radosťou oslavovali
jeho oslobodenie. Po krátkom čase zotavenia Ján odišiel do Andalúzie, kde prežil 10
rokov v rôznych kláštoroch, predovšetkým v Granade. Prijímal stále dôležitejšie úlohy
v ráde, až sa stal vikárom provincie. Zároveň dokončil písanie svojich duchovných
traktátov. Potom sa vrátil do rodnej zeme a ako člen generálnej rady tereziánskej
rehoľnej rodiny požíval plnú jurisdikčnú autonómiu. V roku 1591 bol zbavený všetkých
povinností a pripravoval sa na založenie novej provincie v Mexiku. Kým sa pripravoval
na dlhú cestu s desiatimi spolubratmi, utiahol sa do opusteného konventu blízko Jaén,
kde vážne ochorel. Ján čelil enormnému utrpeniu s príkladným pokojom a trpezlivosťou.
Zomrel v noci z 13. na 14. decembra 1591, zatiaľ čo sa jeho spolubratia modlili ranné
chvály. Rozlúčil sa s nimi slovami: „Dnes idem spievať liturgiu hodín do neba“. Jeho
telesné pozostatky boli prenesené do Segovie. Bol blahorečený Klementom X. v roku
1675 a svätorečený Benediktom XIII. v roku 1726.
Ján je považovaný za jedného
z najdôležitejších lyrických básnikov španielskej literatúry. Jeho najvýznamnejšie
diela sú tieto štyri: Výstup na horu Karmel, Temná noc, Duchovný spev a Živý plameň
lásky. V Duchovnom speve sv. Ján predstavuje cestu očisťovania duše,
čiže postupné radostné uchopenie Boha, zatiaľ čo duša pociťuje, že miluje Boha tou
istou láskou, ktorou je ona Ním milovaná. Živý plameň lásky napreduje v tejto
perspektíve bližšie opisujúc stav jednoty s Bohom, ktorý postupne pretvára dušu. Obraz
používaný Jánom je vždy oheň: ako oheň – ktorý čím viac horí a stravuje drevo a tým
sa stáva žiarivým, ba dokonca plameňom – tak Duch Svätý, ktorý počas temnej noci očisťuje
a obmýva dušu, postupom času ju prežaruje a ohrieva, ako by bol plameňom. Život duše
je neustálym sviatkom Ducha Svätého, ktorý dovoľuje uvidieť slávu zjednotenia s Bohom
vo večnosti.
Výstup na horu Karmel predstavuje duchovnú cestu s ohľadom
na postupné očisťovanie duše, ktoré je potrebné k dosiahnutiu vrcholu kresťanskej
dokonalosti, symbolizovanej vrcholom hory Karmel. Toto očisťovanie je ponúknuté ako
cesta, ktorú človek má prejsť spolupracujúc s Božím konaním, aby mohla byť duša oslobodená
od každého priľnutia alebo citu, ktoré by boli v protiklade s Božou vôľou. Očistenie,
ktoré k dosiahnutiu jednoty lásky s Bohom musí byť totálne, začína očisťovaním zmyslov
a pokračuje troma teologálnymi čnosťami: vierou, nádejou a láskou, ktoré očisťujú
zmýšľanie, pamäť a vôľu. Temná noc opisuje pasívny aspekt tohto procesu očisťovania
duše, spočívajúci v Božom zásahu. Ľudské úsilie je vskutku neschopné samo dosiahnuť
až ku najhlbším koreňom zlých náklonností a zvykov osoby: môže ich iba zmierniť, ale
nie úplne ich vykoreniť. K tomu je nevyhnutný mimoriadny Boží zásah, ktorý radikálne
očisťuje ducha a pripravuje ho k jednote lásky s Ním. Sv. Ján definuje toto očisťovanie
ako „pasívne“, pretože – hoci dušou prijaté – je realizované mysterióznym konaním
Ducha Svätého, ktorý ako ohnivý plameň strávi každú nečistotu. V tomto stave je duša
podrobená všetkým druhom skúšok, akoby sa nachádzala práve v temnej noci.
Tieto
myšlienky z najvýznamnejších svätcových diel nám pomáhajú priblížiť sa k vrcholom
jeho rozsiahleho a hlbokého mystického učenia, ktorého cieľom je opísať bezpečnú cestu,
ako dosiahnuť svätosť, stav dokonalosti, ku ktorému Boh povoláva všetkých nás. Podľa
Jána z Kríža všetko to, čo existuje, všetko, čo vytvoril Boh, je dobré. Skrze stvorenstvo
môžeme dospieť k objaveniu Toho, ktorý v ňom zanechal svoju stopu. Viera však je jediným
zdrojom darovaným človeku k spoznaniu Boha takého, aký on je sám v sebe ako Boh jediný
a zároveň v troch osobách. Všetko to, čo Boh chcel zjaviť človeku, povedal v Ježišovi
Kristovi, vo svojom Slove, ktoré sa stalo telom. Ježiš Kristus je jedinou a definitívnou
cestou k Otcovi (porov. Jn 14,6). Akákoľvek stvorená vec je ničím v porovnaní s
Bohom a bez neho nemá žiadnu cenu: v dôsledku toho, k dosiahnutiu Božej dokonalej
lásky sa každá iná láska musí v Kristovi pretvoriť na Božiu lásku. Odtiaľto pochádza
nástojčivosť sv. Jána z Kríža o nevyhnutnosti očisťovania a vnútorného vyprázdnenia
pre pretvorenie sa v Boha, čo je jediným cieľom dokonalosti. Toto očisťovanie nespočíva
v jednoduchom fyzickom zrieknutí sa vecí alebo ich používania; to, čo robí dušu čistou
a slobodnou, je odstránenie akejkoľvek nesprávnej závislosti na veciach. Všetko musí
byť usporiadané s Bohom ako centrom a cieľom života. Dlhý a namáhavý proces očisťovania
samozrejme vyžaduje osobné úsilie, no skutočným protagonistom je Boh: všetko to, čo
človek môže urobiť je „pripraviť sa“, byť otvoreným Božiemu konaniu a neklásť mu prekážky.
Žijúc teologálne čnosti sa človek pozdvihuje a dáva hodnotu svojmu úsiliu. Rytmus
rastu viery, nádeje a lásky napreduje ruka v ruke s dielom očisťovania a postupným
zjednotením sa s Bohom až k pretvoreniu sa v Neho. Keď sa dospeje k tomuto cieľu,
duša sa ponorí do samotného trojičného života. Sv. Ján hovorí, že duša dospeje k milovaniu
Boha tou istou láskou, akou On ju miluje, pretože ju miluje v Duchu Svätom. Hľa, prečo
Doctor mysticus tvrdí, že neexistuje skutočná jednota lásky s Bohom, ktorá
nevyvrcholí v trojičnej jednote. V tomto najvyššom stave svätá duša poznáva všetko
v Bohu a nemusí už ďalej prechádzať skrze stvorené veci, aby sa dostala ku Nemu. Duša
sa cíti zaplavená Božou láskou a úplne sa z nej teší.
Drahí bratia a sestry,
na koniec zostáva ešte otázka: tento svätý – s jeho vysokou mystikou, s touto cestou
k vrcholom dokonalosti – má čo povedať aj nám normálnym kresťanom, ktorí žijú v okolnostiach
dnešného sveta, alebo je príkladom a modelom iba pre niekoľko pár vyvolených duší,
ktoré sú reálne schopné viesť takýto život očisťovania a mystického výstupu? Pre nájdenie
odpovede musíme predovšetkým pamätať na to, že život sv. Jána z Kríža nebol „lietaním
v mystických oblakoch“, ale bol to veľmi tvrdý život – praktický a konkrétny. Či už
bol reformátorom rádu, keďže sa stretol s množstvom odporu, alebo ako predstaveným
provincie, alebo uväznený svojimi spolubratmi a podrobený neuveriteľným osočovaniam
a fyzickým trestom. Bol to ťažký život, no práve počas mesiacov strávených vo väzení
napísal svoje najkrajšie diela. A tak môžeme pochopiť, že cesta s Kristom nie je ďalšou
ťažkosťou na už dosť ťažkom jarme našich životov. Nie je niečím, čo by urobilo ešte
ťažším toto jarmo, ale je to niečo úplne odlišné, je to svetlo a sila, ktorá nám pomáha
niesť toto jarmo. Ak človek nájde v sebe veľkú lásku, táto mu dáva akoby krídla a
oveľa jednoduchšie znáša všetky ťažkosti života, pretože nesie v sebe toto veľké svetlo;
toto je viera: byť milovaný Bohom a nechať sa milovať Bohom v Kristovi Ježišovi. Toto
„nechať sa milovať“ je svetlom, ktoré nám pomáha niesť jarmo každého dňa. A svätosť
nie je naším dielom, ktoré by bolo veľmi zložité. Spočíva práve v tomto otvorení sa:
otvoriť okná našej duše, aby Božie svetlo mohlo vstúpiť, nezabudnúť na Boha, pretože
práve v otvorení sa jeho svetlu nájdeme silu a radosť vykúpených. Modlime sa k Pánovi,
aby nám pomáhal dosiahnuť túto svätosť, nechať sa milovať Bohom, čo je povolaním nás
všetkých a skutočným vykúpením.