Slávnosť v Pápežskom slovenskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda

Rubrika venovaná včerajšej slávnosti v Pápežskom slovenskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme

Včera, v predvečer sviatku sv. Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, sa v Pápežskom slovenskom kolégiu stretla početná a pestrá komunita Slovákov. Hlavným celebrantom eucharistickej slávnosti bol kardinál Jozef Tomko, koncelebroval arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre Východné cirkvi, vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparcha a desiatky kňazov. Čo nám vlastne priniesli naši vierozvestovia a v čom spočíva ich dedičstvo a odkaz? – na túto otázku dal kardinál Tomko odpoveď vo svojej homílii:
Dnes sme sa stretli tu v Ríme v kaplnke Pápežského kolégia sv. Cyrila a Metoda, ako keby na púti, na „odpuste“, lebo zajtra 14. februára si ich celá katolícka Cirkev uctieva ako spolupatrónov Európy. Na Slovensku slávime ich sviatok v lete dňa 5.júla, keď sa zväčša z Ríma vytratíme. Dnešná liturgia na tomto mieste, zasvätenom sv. Cyrilovi a Metodovi, má ešte iný dôležitý cieľ: chceme sa totiž zapojiť do celoslovenskej prípravy na tisícsto päťdesiate výročie príchodu týchto vierozvestov k naším praotcom, ktoré oslávime roku 2013. Také význačné jubileum si však vyžaduje dôkladnú prípravu, aby preniklo do konkrétneho života našich ľudí. Katolícki biskupi Slovenska nedávno vydali na prvú adventnú nedeľu pastiersky list, ktorým naplánovali a začali túto prípravu. Ako píšu v liste, „obdobie pred rokom 2013 i samotný jubilejný rok, budú na Slovensku sprevádzať mnohé aktivity,...ako putovanie relikvií svätého Cyrila Konštantína po diecézach Slovenska, viaceré náboženské a kultúrne podujatia, a nádejame sa, že aj pastoračná návšteva najvyššieho pastiera Cirkvi - Svätého Otca; predovšetkým však prijmime kresťanské hodnoty ako súčasť svojho každodenného života“.
Pred rokom a pol som bol v Grécku ako vyslanec Svätého Otca Benedikta XVI. na zakončenie Roku sv. Pavla. V Tesalonikách, - alebo Solúne, ako my voláme miesto narodenia našich vierozvestov-, som navštívil krásny pravoslávny chrám, zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Tamojší kňaz mi s veľkou radosťou priniesol v bohato vyzdobenom relikviári pozostatky sv. Cyrila, ktoré rímsky pápež im daroval z tých, ktoré sa počas Druhého vatikánskeho koncilu našli v mestečku Recanati, pri Jadranskom mori. Spolu s biskupom Andrejom Grutkom a prelátom Štefanom Náhalkom, prvým rektorom Ústavu sv. Cyrila a Metoda, sme ich roku 1964 previezli do Ríma a pápež Pavol VI. ich umiestil do oltára v kaplnke apoštolov Slovanov v bazilike sv. Klementa, za účasti veľkého zástupu biskupov, koncilových otcov z celého sveta. Čiastku z tých relikvií sme dali uložiť do oltára tejto našej kaplnky. My sa teda dnes duchovne spájame s jubilejnými prípravami v našej vlasti a vykonávame púť k relikviám, ktoré máme pred sebou. Aj tieto zážitky poukazujú na veľkú úctu, ktorú majú svätí Cyril a Metod v katolíckej Cirkvi a dokonca aj u Grékov. Ako vieme Ján Pavol II. ich 31. decembra 1980 vyhlásil za spolupatrónov Európy a roku 1985 napísal o nich pre všetkých veriacich okružný list, encykliku „Apoštoli Slovanov“. Veruže, ako hovorí Písmo, „o ich múdrosti rozprávajú národy“!
Aj náš národ ich uctieva a rozpráva o nich. Nazývame ich dokonca našimi „otcami vo viere“ a ich odkaz označujeme ako „dedičstvo otcov“. Ústava Slovenskej republiky slávnostne vyhlasuje už v samom úvode -preambule- úmysel vytvárať zákony „v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva“. Ich sviatok sa slávi na celom Slovensku ako cirkevný aj ako štátny sviatok a odznievajú kázne i civilné prejavy o „cyrilometodskej tradícii“.
Preto je ešte stále dôležité, aby sme bližšie poznali históriu sv. Cyrila a Metoda a hlbšie si osvojili obsah „duchovného dedičstva otcov“. Aby sme vedeli nielen „rozprávať“ o múdrosti našich otcov, ale aj žiť ich odkaz konkrétne v súkromnom i verejnom živote. Čo nám vlastne priniesli naši vierozvestovia a v čom spočíva ich dedičstvo a odkaz? Veľmi zhustene by sa to dalo zhrnúť do dvoch skutočností: 1. Božie Slovo, čiže viera a 2. Boží zákon ako kultúra ducha.
1. Božie Slovo – dar viery.
Historické pramene nám jasne vykresľujú postavy a poslanie sv. Cyrila a Metoda k našim praotcom. Boli to osobnosti, ktoré venovali svoj život Bohu a hlásaniu jeho slova, jeho pravdy. Ich poslanie bolo bez najmenšej pochyby podstatne náboženské. Hlásali však vieru, ktorá sa mala prejaviť nielen súkromne v ľudských srdciach, ale mala sa prejaviť aj v živote spoločnosti, v ktorej žili. Nemožno z nich spraviť iba diplomatov a politických vyslancov mocných tohto sveta. Oni boli ozajstní misionári Božieho slova a Kristovej blahozvesti. Ich túžbou nebola svetská sláva a moc, ani vysoké civilné úrady, ktoré sa im núkali. Obaja túžili po kláštornom živote modlitby a rozjímania na „svätom vrchu“. Prijali však misijné povolanie tak u Chazarov na Kryme ako aj u našich predkov. Boli vysoko inteligentní, keď si vybrali ako účinnú metódu práve cestu reči zrozumiteľnej ľudu, ako si to žiadal Rastislav. Práve takých učiteľov si výslovne žiadal tento panovník, keď talianski, germánski ba aj grécki misionári mali predtým pre neznalosť reči slabé úspechy pri hlásaní evanjelia. Rastislav hľadal takých pastierov neúspešne najprv u pápeža a až potom u byzantského cisára Michala III., ktorý vybral na tento cieľ práve bratov zo Solúna, lebo ich otec bol archontom, čiže akýmsi správcom v tejto oblasti, obývanej aj mnohými Slovanmi. Hodili sa teda veľmi dobre na misiu medzi našimi predkami.
Preto k nám sv. Cyril a Metod došli vyzbrojení Božím slovom, ktoré mohlo obrátiť nielen pozornosť, ale aj srdcia našich predkov. Sv. Cyril preložil štyri evanjelia do staroslovienčiny a keď niektoré zvuky tejto reči sa nedali prepísať do gréckej abecedy, vytvoril aj nové, tak zvané hlaholské písmo. Takto naši otcovia dostali dvojnásobný dar: vlastné písmo a v ňom prepísaný preklad evanjelia, a to práve evanjelia sv. Jána, ktoré Cyril preložil ako prvé. Tu sa udialo čosi, čo je výsostne zaujímavé, ba pre veriacich ľudí až nábožensky,mysticky, dojímavé: toto evanjelium sa začína slávnostným vyznaním viery v Ježiša Krista – Božie Slovo: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Boh“ – Izprva bie Slovo, i Slovo bie u Boga a Bog bie Slovo“. Veru takto sa začína jeden z prvých písomných dokumentov našej histórie, ktorým sme vystúpili na kultúrne javisko Európy. My sme sa kultúrne zrodili prijatím Božieho Slova a krstu. Na samom začiatku nášho kultúrneho jestvovania my nemáme ani rozprávanie o vlčici, ktorá nadájala Romula a Réma, ako je to u Rimanov, ani správy o ľudských obetách u Aztékov, ani mytologické historky iných národov; my tu nachádzame slovo o Božom Slove! Tak hlboko zasahuje evanjelium do našej histórie a kultúry. Možno teda povedať, že sv. Cyril a Metod nám zaštepili podstatu kresťanskej viery akoby do genetického kódu našej kultúry.
Dar Božieho Slova značí dar kresťanskej viery s jej vieroučným i mravoučným obsahom. Živá viera je predovšetkým svetlom pre životnú cestu: vierou nás Boh Otec „znovu zrodil pre životnú nádej vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych“, ako nás učí sv. Peter (1 Pt 1, 3). Viera dáva zmysel životu, lebo nám dáva odpoveď na najzákladnejšie otázky bytia: odkiaľ som, kam idem, načo žijem? Iba viera nám dáva posilňujúcu istotu, že pochádzame z lásky nebeského Otca a že žijeme večne a pre večnosť; iba viera nám odkrýva tajomstvo smrti a toho, čo je za hranicou nášho zmyslami dostupného života; iba viera nás učí vidieť až poza hranice smrti, kam už ani prirodzené poznanie ba ani veda nemôžu dosiahnuť. Viera nás vedie k tomu, aby sme si ocenili večnú hodnotu každého človeka a každého ľudského života. – Okrem svetla viera nám dáva aj duchovnú silu. Pomáha nám utvoriť si ucelený svetonázor a utvrdzuje v nás presvedčenie, ktoré nám dáva vnútornú istotu. Táto istota je potrebná jednotlivcom, rodinám i národu, najmä keď sa treba vyrovnať s nešťastím a utrpením a keď doliehajú vonkajšie i vnútorné útoky. V dejinách slovenského ľudu, ktoré sú preplnené utrpením a protivenstvami, značila a ešte aj dnes značí táto sila viery veľmi mnoho.
Živá viera, ktorú nám naši apoštoli priniesli, zahrňuje aj celé mravné konanie človeka, ktoré sa má riadiť podľa desatora a príkazu lásky. Viera musí takto vrásť do života jednotlivcov i národov. Zjavené Božie slovo potrebuje sa zvýrazniť v hovorenom a písanom slove, stať sa „slovesnosťou“, písomníctvom a kultúrnym javom. Ako to pekne vyjadril náš veľký básnik Milan Rúfus, v tomto „Slove“, v tejto „soli slovenského chleba...po prvý raz sme zrkadlili seba“, svoj spôsob života, svoju kultúru. Viera sa tak vteľuje, inkarnuje, aj do povahy a do životných foriem človeka i národa. To je inkulturácia viery.
Táto zhustená úvaha nás kladie pred osobné otázky: aká je naša viera? Ako ju žijeme? Ako sa prejavuje v našom živote: v každodennej modlitbe, v práci, v škole, v
rečiach, v rodine? Aké miesto dávame Bohu a jeho slovu? Poznáme vôbec evanjelium? Ako uplatňujeme svoju vieru na verejnosti, ako ovplyvňuje naše spoločenské názory a kroky, ako nás usmerňuje v kultúrnom a politickom zápolení?

2. Boží zákon ako „dedičstvo otcov“
Sv. Cyril a Metod doniesli našim predkom aj vyššiu civilizáciu a kultúru ducha. Starí Slovania mali povesť ľudí tvrdých, málo vzdelaných. Podľa kronikára mali, podobne ako iné také národy, pohanské chovanie: boli ukrutní, nemilosrdní a neľudskí najmä v trestaní, vierolomní a nemravní. Grécka kultúra bola oveľa vyššia a byzantské zákony už boli hodne ovplyvnené kresťanským duchom. Viera, ktorú nám solúnski bratia priniesli, pomohla našim otcom odkryť to, čo mali hodnotné v povahe, zošľachtiť ich charakter, očistiť a povzniesť kladné a pekné vlastnosti a pridať ešte nové hodnoty. Naši vierozvestovia napomohli tento proces zakladaním škôl, najmä pre výchovu kňazov, do ktorých však zaviedli aj filozofiu, „gramatiku“, matematiku, hudbu a podobné predmety. Na požiadanie panovníka preložili zbierku gréckych civilných a náboženských zákonov „Nomokánon“ a pripravili aj trestný zákonník, „Zakon sudnyj ljudem“. Tak nahradili často neľudské zvykové právo kresťanským duchom preniknutými písanými zákonmi. To bola dobre premyslená evanjelizácia a poľudštenie mravov. Takto mohli naši apoštoli v krátkom čase povzniesť našich otcov a zasiať kultúru ducha do ich verejného života. Kresťanstvo sa znovu ukázalo ako súhrn vzácnych hodnôt, ktoré dvíhajú jednotlivcov, ale aj celú spoločnosť. Dá sa povedať, že je súčasťou „dedičstva otcov“ hlásať a vnášať tieto duchovné hodnoty do našej spoločnosti a vytvoriť predpoklady pre uplatnenie a rešpektovanie prirodzeného zákona vo verejnom živote, na osoh všetkých obyvateľov našej vlasti.
Lebo desatoro a všeobecný príkaz lásky, ktoré sú mravným dedičstvom otcov, sú vlastne základy prirodzeného zákona, ktoré Boh vpísal do každého ľudského srdca. Ako tvrdí sv. Pavol (porov. Rim 2, 15), to je ten vnútorný hlas, ktorý nás nabáda konať dobro a vyhýbať sa zlu. To je hlas „svedomia“, ktorý máme vždy poslúchať, lebo je nad všetky civilné predpisy: „Boha treba viac počúvať ako ľudí“ (Sk 5, 29), to máme aj my hlásať, ako to robili apoštoli pred židovskou vrchnosťou. Naši otcovia vo viere nás naučili žiť slobodne, hájiť si náboženskú slobodu a uplatňovať svoje presvedčenie aj vo verejnom živote. Aj tam a najmä tam, kde sa hovorí a rozhoduje o rodine, o manželstve ako spoločenstve muža a ženy, o hodnosti človeka a jeho života od počatia až po prirodzenú smrť, o bioetike, o mravnosti a spravodlivosti na sociálnom, hospodárskom a politickom poli.
Cyrilometodské „duchovné dedičstvo otcov“ značí takúto mravnú kultúru. Kto by dnes chcel upierať veriacim právo uplatňovať tieto hodnoty vo verejnom živote, a nazývať také právo nemiestnym zasahovaním náboženstva do politiky, staval by sa nerozumne proti našej Ústave. Aj štát potrebuje opierať sa o etiku, o mravnosť, ku ktorej účinne vychováva náboženstvo a viera.
Drahí priatelia, my sme takú mravnú kultúru dostali do daru ako vzácne „dedičstvo otcov“. Solúnski bratia nám priniesli Božie slovo i Boží zákon –priniesli nám evanjelium i Nomokánon. Tak prispeli na poľudštenie – humanizáciu našich predkov, ale aj dnešnej spoločnosti. Naša budúcnosť nie je v tom, že svetská moc bude bojovať proti Bohu a jeho zákonom, ani proti prirodzenému zákonu, zapísanému v srdciach a vo svedomí všetkých ľudí. Všetci, veriaci i neveriaci, by sme sa mali v duchu nášho základného ústavného zákona snažiť vždy žiť v duchovnej zhode s hlbokým zmyslom odkazu sv. Cyrila a Metoda.
Dnes teda ďakujme Trojjedinému Bohu za tento dar a snažme sa uviesť ho do každodenného života! „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“
Na svätej omši boli prítomní aj účastníci 2. ročníka púte slovenských kresťanských hnutí a združení, pod duchovným vedením Mons. Petra Rusnáka, ktorého sme sa na pôde kolégia opýtali na súvislosť medzi touto inštitúciou, ktorá mala v minulosti nezastupiteľnú úlohu duchovného a kultúrneho stánku a dnešnými kresťanskými inštitúciami a tiež na cieľ púte.
Púť k hrobu sv. Cyrila vyvrcholila dnešnou svätou omšou v Bazilike sv. Klimenta, ktorej predsedal kardinál Miloslav Vlk, pražský emeritný arcibiskup. Po skončení bohoslužby biskupi zostúpia do spodnej baziliky a spoločne sa pomodlili priamo na mieste, kde sú uložené pozostatky sv. Cyrila. –jk-