Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Peter Kanízius
Vatikán (9. februára, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním
v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý Otec vo svojej katechéze počas audiencie predstavil
sv. Petra Kanízia: Drahí bratia a sestry! Dnes by som vám chcel povedať o sv.
Petrovi Kanijsovi, alebo v jeho latinskej forme Kaníziovi, veľmi dôležitej postave
katolicizmu 16. storočia. Narodil sa 8. mája 1521 v Nijmegene, v Holandsku. Jeho otec
bol starostom mesta. Zatiaľ čo študoval na univerzite v Kolíne, navštevoval kartuziánskych
mníchov z Kartúzy sv. Barbory, čo bolo hnacím centrom katolíckeho života a iných zbožných
mužov, ktorí rozvíjali spiritualitu nazývanú devotio moderna. Vstúpil do Spoločnosti
Ježišovej 8. mája 1543 v Magonze (Renania – Palatinato), potom ako absolvoval duchovné
cvičenia pod vedením blahoslaveného Pierra Favrea (Peter Faber), jedného z prvých
spoločníkov sv. Ignáca z Loyoly. Za kňaza bol vysvätený v júni 1546 v Kolíne. Už nasledujúci
rok ako teológ biskupa Augusty, kardinála Otta Truchsess von Waldurga bol prítomný
na Tridentskom koncile, počas ktorého spolupracoval s dvoma spolubratmi, Diegom Laínezom
a Alfonsom Salmerónom.
V roku 1548 sv. Ignác ho nechal v Ríme dokončiť duchovnú
formáciu a potom ho poslal do Kolégia v Messine cvičiť sa v pokorných domácich službách.
V Bologni urobil doktorát z teológie 4. októbra 1549. Sv. Ignácom bol predurčený k
apoštolátu v Nemecku. Dňa 2. septembra 1549 navštívil pápeža Pavla III. v Castel Gandolfe
a potom išiel do Baziliky sv. Petra, aby prosil o požehnanie apoštolov Petra a Pavla
pre svoje poslanie. Do svojho denníka si zapísal: „Tam som pocítil, že veľká útecha
a plnosť milostí mi boli udelené skrze týchto prostredníkov. Potvrdzovali moje poslanie
v Nemecku a zdalo sa, že mi, ako apoštolovi Nemecka dávajú ich dobrozdanie. Ty vieš,
Pane, koľkými spôsobmi a koľkokrát v ten deň si mi zveril Nemecko, pre ktoré si ma
aj neskôr povzbudzoval a pre ktoré by som túžil žiť a zomrieť.“
Musíme
pamätať na to, že sa nachádzame sa v časoch luteránskej reformy, v okamihoch, keď
katolícka viera – v porovnaní s krásou reformy – akoby vyhasínala v nemecky hovoriacich
krajinách. Úloha – zverená Kaníziovi – obnoviť katolícku vieru v nich vyzerala takmer
nemožná. Bolo to možné iba silou modlitby a skrze hlboké a osobné priateľstvo s Ježišom.
Priateľstvo s Ježišom v jeho Tele, Cirkvi, ktorá je živená Eucharistiou, jeho reálnou
prítomnosťou.
Nasledujúc misiu, prijatú od Ignáca a pápeža Pavla III. Kanízius
odišiel do Nemecka a presnejšie do Bavorského vojvodstva, ktoré bolo niekoľko rokov
jeho pôsobiskom. Ako dekan, rektor a vicekancelár Univerzity v Ingolstadte, sa staral
o akademický život inštitútu a o náboženskú a morálnu reformu ľudu. Vo Viedni, kde
bol krátko administrátorom diecézy, vykonal veľké pastoračné dielo v nemocniciach
a väzniciach, v samotnom meste aj na vidieku a pripravil publikovanie svojho Katechizmu.
V roku 1556 založil Pražské kolégium a až do roku 1569 bol prvým predstaveným jezuitskej
provincie horného Nemecka.
V tomto úrade vytvoril v nemeckých krajinách hustú
sieť komunít svojho Rádu, obzvlášť Kolégií, ktoré boli východiskovým bodom pre katolícku
reformu a pre obnovenie katolíckej viery. V tom čase sa zúčastnil aj Wormských rozhovorov
s protestantskými predstavenými, medzi nimi aj s Filipom Melanchtonom (1557); bol
pápežským nunciom v Poľsku (1558); zúčastnil sa dvoch diet (pozn. prekladateľa: dieta
- v starom nemeckom práve stretnutia ľudu ohľadne mimoriadne dôležitých rozhodnutí)
v Auguste (1559 a 1565); sprevádzal kardinála Stanislava Hozjusza, legáta pápeža Pia
IV. u cisára Ferdinanda (1560); vystúpil na záverečnom zasadnutí Tridentského koncilu,
kde sa vyjadril o otázke prijímania pod oboma spôsobmi a Indexe zakázaných kníh (1562).
V
roku 1580 sa utiahol do Friburgu vo Švajčiarsku, odhodlaný venovať sa kázaniu a tvorbe
svojich diel. Tam zomrel 21. decembra 1597. Blahoslavený bol blahoslaveným Piom IX.
v roku 1864, v roku 1897 bol vyhlásený za druhého apoštola Nemecka pápežom Levom XIII.
Pápežom Piom XI. bol vyhlásený za svätého a za Učiteľa Cirkvi v roku 1925.
Sv.
Peter Kanízius prežil veľkú časť svojho života v kontakte so spoločensky najdôležitejšími
osobnosťami svojej doby a svojimi spismi dosiahol mimoriadny vplyv. Bol editorom kompletných
diel sv. Cyrila Alexandrijského a sv. Leva Veľkého, Listov sv. Hieronyma a Modlitieb
sv. Mikuláša z Flüe. Publikoval nábožné knihy v rozličných jazykoch, biografie niektorých
švajčiarskych svätcov a množstvo homiletických textov. No jeho najrozšírenejšími dielami
boli tri katechizmy vytvorené medzi rokmi 1555 a 1558. prvý katechizmus bol určený
študentom schopným pochopiť základné teologické pojmy; druhý mládeži z ľudu pre prvé
vyučovanie náboženstva, tretí pre mládež so školským vzdelaním na úrovni stredných
a vyšších škôl. Katolícka doktrína bola predložená formou otázok a odpovedí, krátko,
biblickými pojmami, veľmi jasno a bez polemických náznakov. Už počas jeho života vyšlo
200 edícii tohto Katechizmu. Stovky ďalších nasledovali až do 20. storočia. V Nemecku,
ešte za čias môjho otca, ľud nazýval tento Katechizmus jednoducho Canisio: je to skutočne
katechéta celých stáročí, formoval vieru ľudí celé stáročia.
Toto bola charakteristika
sv. Petra Kanízia: vedieť harmonicky spojiť vernosť dogmatickým princípom s rešpektom
voči každej osobe. Sv. Peter Kanízius rozlíšil „vedomú a vinnú apostáziu“ od „nevinnej
straty viery kvôli okolnostiam“ a vyhlásil, – opačne ako Rím – že veľká časť Nemcov,
ktorí prešli k protestantizmu bola bez viny. V historickom okamihu silných kontrastov
vo vierovyznaniach sa vyhýbal ostrosti a hnevlivej rétorike, čo bolo v tých časoch
veľmi zriedkavé a výnimočné v diskusiách medzi kresťanmi na oboch stranách a zameriaval
sa iba na predstavenie duchovných koreňov a oživenie viery v Cirkev. K tomu mu poslúžilo
široké a prenikavé poznanie Svätého písma a cirkevných otcov: to isté poznanie, ktoré
upevňovalo jeho osobný vzťah s Bohom a prísna spiritualita, ktorá vyplývala z devotiomoderna a rýnskej mystiky.
Spiritualitu sv. Petra Kanízia charakterizovalo
hlboké osobné priateľstvo s Ježišom. Píše, napríklad, 4. septembra 1549 vo svojom
denníku: „Ty, nakoniec, akoby si mi otvoril srdce Najsvätejšieho Tela, ktoré som akoby
videl pred sebou, prikázal si mi piť z toho prameňa, pozývajúc ma takpovediac načrieť
vodu mojej spásy z tvojich prameňov, môj Spasiteľ.“ A potom videl, že Spasiteľ mu
dal odev z troch častí, ktoré sa volali pokoj, láska a vytrvalosť. Týmto odevom vytvoreným
z pokoja, lásky a vytrvalosti Kanízius sa snažil o obnovu katolíckej viery. Toto jeho
priateľstvo s Ježišom – ktoré bolo centrom jeho osobnosti – živené láskou k Biblii,
láskou k Eucharistii, láskou k Otcom, toto priateľstvo bolo jasne zjednotené s vedomím,
že je v Cirkvi pokračovateľom poslania apoštolov. A toto nám pripomína, že každý autentický
ohlasovateľ evanjelia je vždy nástrojom zjednoteným – a preto účinným – s Ježišom
a jeho Cirkvou.
K priateľstvu s Ježišom bol sv. Peter Kanízius vyformovaný
v duchovnom prostredí Kolínskej kartúzy, v ktorej bol v blízkom kontakte s dvoma kartuziánskymi
mystikmi: Johannom Lanspergerom (latinsky Lanspergius) a Nicolasom van Hescheom (latinsky
Eschius), následne prehĺbil zážitok tohto priateľstva, familiaritas stupenda nimis,
kontempláciou mystérií Ježišovho života, ktoré tvoria veľkú časť duchovných cvičení
sv. Ignáca. Jeho intenzívna oddanosť k Pánovmu srdcu, ktoré vyvrcholilo v zasvätení
sa apoštolskej službe vo Vatikánskej bazilike, nachádza tu svoj základ.
V
kristocentrickej spiritualite sv. Petra Kanízia je zakorenené hlboké presvedčenie:
dušu nemožno zdokonaliť, ak nepraktizuje každý deň modlitbu, duchovné prosby, ktoré
sú riadnym spôsobom dovoľujúcim Ježišovmu učeníkovi žiť v blízkosti s božským učiteľom.
Preto v spisoch určených k duchovnej výchove ľudu náš svätec trvá na dôležitosti liturgie
s jeho komentármi k evanjeliám k sviatkom k obradom sv. omše a iných sviatostí, ale
– v tom istom čase – sa snaží ukázať veriacim potrebu a krásu, ktorú každodenná osobná
modlitba dodáva účasti na verejnom kulte.
Ide o povzbudenie a zároveň metódu,
ktoré si uchovali nedotknutú svoju hodnotu, obzvlášť po tom, ako boli znovu s vážnosťou
Druhého vatikánskeho koncilu v konštitúcii Sacrosanctum Concilium ponúknuté: kresťanský
život nerastie, ak nie je živený účasťou na liturgii, obzvlášť na nedeľnej sv. omši
a každodennou osobnou modlitbou. Aj uprostred tisícky aktivít a množstva podnetov,
ktoré nás obklopujú, je nevyhnutné nájsť si každý deň chvíle na rozjímanie pred Pánom,
počúvanie ho a rozprávanie sa s ním.
V tom istom čase je vždy aktuálny a hodnotný
príklad, ktorý nám sv. Peter Kanízius zanechal, nielen vo svojich dielach, ale predovšetkým
svojím životom. Učí nás s jasnosťou, že apoštolské poslanie je rozhodujúce a prináša
ovocie spásy v srdciach iba vtedy, ak ohlasovateľ je osobným svedkom Ježiša a dokáže
sa stať nástrojom v jeho rukách; je s ním úzko zjednotený vo viere v jeho evanjelium
a jeho Cirkev, so životom morálne koherentným a s neustálou modlitbou a láskou. A
toto platí pre každého kresťana, ktorý chce žiť s úsilím a vernosťou svoje priľnutie
ku Kristovi. Preklad: Ľubomír Rebek