Homília Svätého Otca zo sobotňajšej biskupskej vysviacky v Bazilike sv. Petra

Vatikán (7. februára, RV) – V sobotu dopoludnia sa vo Vatikánskej bazilike konala biskupská vysviacka. Piati noví biskupi prijali biskupskú vysviacku z rúk Svätého Otca. Spolusvätiteľmi boli kardináli Angelo Sodano e Tarcisio Bertone. Svätý Otec počas homílie povedal:

Drahí bratia a sestry!
„Žatva je veľká – aj dnes, a hlavne dnes! Môže sa síce zdať, že veľké územia moderného sveta a množstvo ľudí dneška sa obrátilo chrbtom k Bohu a považujú vieru za vec, patriacu minulosti, predsa len existuje túžba po tom, aby boli konečne nastolené spravodlivosť, láska a pokoj, aby chudoba a utrpenie boli prekonané a aby ľudia našli radosť. Všetky tieto túžby napĺňajú svet dneška, túžby po tom, čo je veľké a dobré. Je to nostalgia po Vykupiteľovi, a to aj tam, kde býva negovaný.“ Svätý Otec ďalej upozornil: „Dajme si vždy záležať na tom, aby bola viera vyjadrovaná vždy s láskou a v spravodlivosti k blížnym, a aby naša sociálna prax bola inšpirovaná vierou; aby bola viera vždy prežívaná v láske.“

Po tomto úvode sa pápež Benedikt XVI. zameral na liturgické čítania: „Liturgia dnešného dňa nám ponúka dve definície vášho biskupského poslania, ako kňazov Ježiša Krista: byť robotníkmi na žatve dejín sveta s úlohou uzdravovať ho, otvárajúc brány sveta Božiemu kraľovaniu, aby sa Božia vôľa zrealizovala na zemi, ako aj na nebi. A potom, naša služba je opísaná ako spolupráca na poslaní Ježiša Krista, s účasťou na dare Ducha Svätého, daného Jemu ako Mesiášovi, Synovi pomazanému Otcom. List Židom – v dnešnom druhom čítaní – toto dopĺňa obrazom veľkňaza Melchizedecha, ktorý je mysterióznym odkazom na Krista, skutočného Veľkňaza, Kráľa pokoja a spravodlivosti.“

Benedikt XVI. ďalej poukázal na podstatné prvky kresťanskej existencie v spoločenstve Cirkvi. Urobil tak s použitím úryvku zo Skutkov apoštolov, ktorý bol v tomto roku nosnou myšlienkou Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42). Podľa slov Svätého Otca: „V týchto štyroch nosných elementoch podstaty Cirkvi je zároveň aj opísaná základná úloha jej pastierov. Tieto štyri elementy sú spojené príslovkou: „vytrvalo“ (lat. „erant perseverantes“). Latinská Biblia takto prekladá grécke vyjadrenie προσκαρτερέω: vytrvalosť, stálosť, ktorá patrí k podstate kresťanského bytia a je fundamentálnou pre úlohu pastierov, robotníkov na Pánovej žatve.“

Podľa slov Svätého Otca, Pastier nesmie byť trstinou, zmietanou vo vetre, ktorá sa ohýba tak, ako fúka vietor, nesmie byť sluhom časnosti, ale naopak musí byť ako pevný strom s hlbokými koreňmi: „Nezlomný duch a odvaha postaviť sa chvíľkovým módam patria esenciálnym spôsobom k úlohe pastiera. To však neznamená nejakú rigidnosť a nepružnosť. Kardinál Newman – ktorého cesta bola poznačená tromi životnými konverziami – hovorí, že žiť znamená meniť sa. No i napriek tomu jeho tri konverzie a následné zmeny v živote sú predsa len jedinou ucelenou cestou: cestou poslušnosti k pravde, k Bohu. Cestou pravej kontinuity, ktorá práve preto dovoľuje napredovať.“

Potom pápež poukázal na dôležitý prvok existencie Cirkvi, ktorým je spoločenstvo: „Obsah tohto slova môžeme pochopiť v kontexte Nového zákona a apoštolskej tradície. Jednu z veľkých definícii communia podal svätý Ján na začiatku svojho prvého listu: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme:... Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“. ( 1 Jn 1,1-4)”

Pápež Benedikt XVI. ďalej pokračoval: „A tak sme sa dostali k ďalšiemu základnému prvku existencie Cirkvi, o ktorej sa zmienil svätý Lukáš: lámanie chleba. Evanjelista sa v tomto bode vracia k emauzským učeníkom, ktorí spoznajú Pána pri lámaní chleba. A odtiaľ sa pohľad vracia ešte viac dozadu, k hodine Poslednej večere, keď Ježiš v lámaní chleba rozdáva seba samého, stáva sa chlebom pre nás a anticipuje svoju smrť a vzkriesenie. Lámanie chleba – svätá Eucharistia je stredobodom Cirkvi, musí byť i stredobodom nášho kresťanského a nášho kňazského života. Pán sa nám dáva. Vzkriesený vstupuje do môjho vnútra a chce ma premeniť, aby mi umožnil vstúpiť do hlbokého spoločenstva s ním. Takto ma otvára i pre všetkých ostatných: „My mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17), hovorí svätý Pavol. Lámanie chleba – týmto je vyjadrené aj zdieľanie, odovzdávanie našej lásky iným. Sociálny rozmer, delenie sa nie je morálny dodatok, ktorý je pridaný k Eucharistii, ale je jeho súčasťou. Jasne to vyplýva z verša Skutkov apoštolov. „veriaci ... mali všetko spoločné". Buďme pozorní na to, aby sa naša viera vyjadrovala vždy v láske, v spravodlivosti jedných voči druhým a aby naša spoločenská prax bol inšpirovaná presvedčením; že viera žije v láske.

Ako posledný pilier existencie Cirkvi Lukáš zmieňuje "modlitby". Hovorí o nej v množnom čísle: modlitby. Čo tým chce povedať? Pravdepodobne myslí na účasť prvej komunity v Jeruzaleme na modlitbách v chráme, na zriadenie spoločných modlitieb. Tak sa kladie dôraz na dôležitú vec. Modlitba, na jednej strane, musí byť veľmi osobná, má ma zjednotiť v najväčšej hĺbke s Bohom. Musí to byť môj boj s ním, moje hľadanie jeho, moja vďaka jemu a moja radosť v ňom. Nejde nikdy o moju súkromnú záležitosť, o moje individuálne „ja“, bez vzťahu k iným. Modliť sa je vždy v podstatnej miere modlitbou „nás" Božích detí. Iba v tomto "my" sme deti nášho Otca, ktorého nás Pán naučil prosiť. Len toto "my" nám otvorí prístup k Otcovi. Na jednej strane, naša modlitba sa musí stávať stále viac osobnejšou, dotýkať sa a prenikať stále hlbšie jadro nášho „ja“. Na druhej strane musí byť vždy živená modlitbou spoločenstva, jednotou tela Kristovho, aby ma skutočne pretvorila obšťastňujúca láska Boha.

Takto modlitba, nakoniec, nie je jednou z iných aktivít, istá úloha v priebehu istého času. Modliť sa je odpoveď na imperatív, ktorý je na začiatku Kánonu v eucharistickej slávnosti: Sursum Corda – hore srdcia! Je to výstup z môjho života do výšky Boha. Gregor Veľký má jedno pekné vyjadrenie tejto skutočnosti. Poukazuje na to, že Ježiš nazýva Jána Krstiteľa „lampou, ktorá horí a svieti“ (Jn 5,35) a pokračuje: vrúcna túžba po nebi žiari prostredníctvom slova. A tak, aby sa zachovala pravdivosť ohlasovania, musí byť zachovaná hodnota života "(Hom. v Ez. 1,11,7 CCL 142, 134). Hodnotu, vysokú mieru života, ktorá je dnes tak dôležitá pre svedectvo o Ježišovi Kristovi, môžeme nájsť v modlitbe iba vtedy, keď sa ním necháme neustále priťahovať smerom k jeho výšinám.

Duc in altum (Lk 5, 4) – „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov.“ Toto hovorí Ježiš Petrovi a jeho spoločníkom vtedy, keď ich volá, aby sa stali „rybármi ľudí“. Duc in altum - Pápež Ján Pavol II. vo svojich posledných rokoch života znovu vzal toto slovo a ohlasoval ho mocným hlasom Pánovým učeníkom dneška. Duc in altum - vám v túto hodinu hovorí Pán, drahí priatelia. Boli ste povolaní k úlohám, ktoré sa týkajú všeobecnej Cirkvi. Ste povolaní hodiť siete evanjelia do rozbúreno mora týchto čias, aby ste získali ľudí pre Krista; ťahať ich von, takpovediac, zo slaných vôd smrti a tmy, kam nebeské lúče neprenikajú. Musíte ich viesť po ceste života v spoločenstve s Ježišom Kristom.

V jednom úseku prvej knihy svojho diela Najsvätejšia Trojica sv. Hilár z Poitiers prejde neočakávane do modlitby: Za toto sa modlím, "aby si sa ty oprel do roztiahnutých plachiet našej viery a nášho povolania s vánkom tvojho Ducha a poháňal ma dopredu na plavbe môjho povolania“ (I 37 CCL 62, 35s). Áno, v túto hodinu sa modlíme za vás, milí priatelia. Roztiahnite si teda plachty vašich duší, plachty viery, nádeje, lásky, aby sa Duch Svätý mohol do nich oprieť a dopriať požehnanú cestu rybárom ľudí v oceáne našich čias. Amen.“

Preklad: Peter Dufka, Ľubomír Rebek