P. Milan Bubák: Modlitba

P. Milan Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje otázke medlitby. V duchovnom živote sú isté piliere, bez ktorých sa duchovnom živote hovoriť nedá. Medzi nimi prvé a najdôležitejšie miesto zaujíma modlitba. Rozhodol som sa venovať jej naše nasledujúce tri stretnutia.
Spisovateľ Eugen Ionesco napísal hru s názvom The Bald Soprano. V jednej scéne hry sedia proti sebe muž a žena. Chvíľu sedia v tichu. Potom sa začnú na seba nesmelo usmievať. Nato muž začne slušne, no veľmi opatrne rozhovor. V ňom postupne prídu na to, že ich životy obklopuje neskutočné množstvo náhod, ktoré majú spoločné. Obaja pochádzajú z Manchestru. Obaja majú dvojročnú dcérku Alicu. Obaja žijú v Londýne na Bromfield Street. Obaja žijú na 5. poschodí toho istého obytného domu. A čo je už úplne nepochopiteľné: obaja žijú v byte číslo 8. Na svoje veľké prekvapenie zistia, že sú manželia.
Keď humor ustúpi, Ionescovo posolstvo vyletí do priestoru ako balón. Muž a žena, tak ako to je v mnohých iných manželstvách, aj napriek tomu, že sú manželmi sa v skutočnosti navzájom v hĺbke nepoznajú. Ich vzťah sa poväčšine rozvíja na povrchu. Na hlbšej úrovni nie sú vo vzájomnom kontakte.
Toto isté sa žiaľ môže odohrávať aj medzi Bohom a človekom. Navonok sa môže zdať, že sme mu oddaní. Môžeme chodiť do kostola, zachovávať prikázania, nosiť na krku krížik. Ba dokonca môžeme i čítať duchovnú literatúru, zúčastňovať sa na stretkách, či pristupovať k sviatostiam. No kdesi v hĺbke náš vzťah s Bohom nefunguje: my v skutočnosti nevieme, kto Boh je.
Prečo je tomu tak? Prečo Boha aj napriek tomu, že sme na vzťah s ním hrdí v skutočnosti nepoznáme? Prečo náš vzťah s ním nie je osobnejší? Jedným z dôvodov je, že sme sa v skutočnosti nikdy s Bohom nenaučili komunikovať. Nikdy sme sa nenaučili k Bohu modliť sa osobne.
Tento stav však väčšinu katolíkov neuspokojuje. Nedávno časopis U. S. Catholic priniesol výsledky zaujímavej ankety. Pýtal sa svojich čitateľov, o čom by chceli, aby sa v kostole viac kázalo. Najviac ľudí odpovedalo, že o modlitbe. V ľuďoch dneška je hlboká túžba naučiť sa opravdivo modliť.
Prečo táto túžba? Jedným z dôvodov je ten, ktorý uvádza samotné Písmo. Keď sa raz Ježiš vrátil z modlitby bol zrejme tak zmenený, že ho apoštoli naliehavo prosili, aby ich naučil modliť sa. Človek dneška cíti to, čo cítili apoštoli a vlastne ľudia každej doby: že totiž existuje súvis medzi modlitbou a vnútorným pokojom.
Ako sa ale naučiť správne modliť? Myslím, že najlepším spôsobom je vydať sa na cestu do evanjelií a skúmať, ako, kedy a prečo sa modlil samotný Ježiš.
Čo sa z týchto príkladov z evanjelia o Ježišovi dozvedáme? V prvom rade to, že Ježiš pokladal modlitbu za dôležitú. Bol na zemi na misii a
preto potreboval komunikovať s Tým, ktorý ho na túto misiu vyslal. Ďalej na modlitbu si vyhradil výlučný čas. Nemodlil sa popri čomsi inom. Aj keď možno i to. No popri modlitbe nepretržitej, sa modlil i výlučne. Ďalej modlitba ho menila. Vždy, keď prichádzal z nej, bol občerstvený, naplnený, pokojnejší, vyrovnanejší. Modlitba bola pre neho miestom, kde dostával svetlo vo svojich ťažkých rozhodovaniach. Bez modlitby neurobil žiadne významnejšie rozhodnutie. A v modlitbe zaiste preberal i zodpovednosť za všetky možné dôsledky svojich rozhodovaní.
Druhá vec, ktorej sa z evanjelií o Ježišovi dozvedáme v súvislosti s jeho modlitbou je tá, že Ježiš sa modlil nielen často, ale že sa modlil i
sám, v samote. Ježiš napriek svojej zamestnanosti ľuďmi i úzkou skupinou svojich učeníkov si nachádzal čas na samotu. Z toho vidíme, že Ježiš, ktorý bol bezpochyby veľmi zamestnaným človekom, pokladal za dôležité oddeliť sa od tejto svojej zamestnanosti, stratiť sa, a tam, mimo všetkého a všetkých sa modliť. Modlitba nebola pre neho strateným časom a tiež žiadne miesto, ktoré mu poskytovalo dobré podmienky na modlitbu nebolo pre neho nikdy príliš ďalekým.
Aké typy modlitby poznáme? Správna modlitba kresťana musí obsahovať štyri komponenty: chválu, vďaku, prosu, odprosenie. Nemusia byť prirodzene všetky štyri prítomné v každej modlitbe, no všetky štyri musia byť prítomné v modlitebnom živote každého kresťana.
Chcel by som zakončiť ešte jednou myšlienkou, ktorá môže byť v súvislosti s modlitbou dôležitá. Uvediem ju príkladom, ktorý uvádza filozof a spisovateľ David Thoreau. To, čo Thoreau tvrdí sa síce týka rôznych dimenzií vzťahov človeka vzťahov vo všeobecnosti, no my to môžeme uplatniť i na vzťahy v modlitbe. Thoreau sa kedysi dávno rozhodol pre jeden experiment. Vybudoval si vo Walden Pond, v štáte Massachusetts, na osamelom mieste, ďaleko od ľudí akúsi pustovňu. Žil v nej dva roky. O svojom experimente, ktorý nazval Walden, neskôr napísal knihu. Jej šesť kapitol obsahuje zaujímavé závery z jeho osobných pozorovaní. Ten najzaujímavejší zhrnul do vety: „V svojom domčeku som mal tri stoličky. Jednu na samotu. Druhú pre priateľstvo. A tretiu pre spoločenstvo.“ Thoreau chce týmto záverom povedať, že každý človek potrebuje k sebarozvoju tri dimenzie: on sám so sebou, on a niekto iný, a on a iní.
V modlitebnom živote to platí podobne. V modlitbe sa pozerám sám do seba. Budujem si teda vzťah k sebe. Aj keď to môže znieť čudne: nazvať modlitbou v podstate zahľadenosť do seba samého, v skutočnosti to čudné nie je. Ja predsa potrebujem hľadieť i do seba, poznávať sa, vedieť čo sa vo mne odohráva, aké sily sú vo mne v činnosti. Čudné by to bolo, keby to ostalo len na úrovni nejakej psychologickej roviny. No ak to robím pred tvárou Boha a v modlitebnom duchu, potom je to nielen dobré, ale i nutné. Druhá rovina podľa Thoreaua by sa mala odohrávať na úrovni ja a Boh: Boh môj Priateľ, Otec, Matka, Spoločník... Boh, s ktorým neustále komunikujem v samote. Komunikujem s ním či už spontánnym spôsobom, tichom, za pomoci jeho Slova, alebo i cez formálne modlitby: ako je Otčenáš, ruženec, a iné formulované modlitby Cirkvi. A tretia úroveň ja-Boh-iní, je obraz modlitby spoločnej s inými: s rodinou, stretkom a komunitou Cirkvi. Môže to byť tiež modlitba spontánna, ale i liturgická. A práve táto posledná má nezastupiteľné miesto v živote kresťanskej komunity.
Modlitba je jedným z najkrajších prejavov lásky k blížnym. Pri modlitbe nielen, že predkladáme Bohu iných ľudí – a to nielen tých, ktorých milujeme, ale často i tých, s ktorými nie sme práve v najlepšom vzťahu –, ale týchto ľudí nosíme i v svojej mysli. Veď ako by bolo možné sa za iných modliť a pritom na nich konkrétne nemyslieť? A
oboje je akt lásky.
No, predsa, najväčším aktom lásky je, keď sa my za pomoci modlitby meníme natoľko, že sa voči ľuďom okolo seba stávame láskavejšími. A to je poukaz na myšlienku, ktorú som už naznačil: ak sa človek správne modlí, potom to vidieť na jeho živote. Ak to nevidieť na jeho živote, potom sa buď nemodlí, alebo sa modlí nesprávne. Teda záver je úplne jednoznačný: človek modlitby rovná sa človek svätý. Človek „nesvätý“, zlý, prázdny, netrpezlivý, pyšný, povýšenecký, nesebakritický, urážlivý, depresívny, ... toto všetko je znakom toho, že sa buď nemodlí alebo modlí zle.
Milan Bubák, SVD
Rím, 6 februára 2011