Vatikán (30. januára, RV) – Na dnešnú nedeľu pripadá Svetový deň chorých na
malomocenstvo, ktorého vznik podnietil v 50. rokoch minulého storočia Raoul Follereau
a bol oficiálne uznaný OSN. Na Námestí sv. Petra sa pri tejto príležitosti zišla i
asociácia priateľov Raoula Follereau. Okrem nich tu boli i chlapci a dievčatá Katolíckej
akcie z Rímskej diecézy. Dvaja mladí z tejto organizácie na záver v mene všetkých
Svätého Otca osobitne pozdravili. Pápež Benedikt XVI. pred pravidelnou poludňajšou
modlitbou Anjel Pána povedal:
„Drahí bratia a sestry! Evanjelium tejto
štvrtej nedele v Cezročnom období nám predstavuje prvú významnú reč, ktorou sa Pán
obracia k ľuďom na malebných vŕškoch okolo Galilejského jazera. „Keď Ježiš videl
veľké zástupy,“ píše svätý Matúš, „vystúpil na vrch. A keď sa posadil,
pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich“ (Mt. 5, 1-2). Ježiš sa
ako nový Mojžiš ujíma „katedry“ na vrchoch (Gesù si Nazaret,Milano 2007, p.
88) a prehlasuje „blahoslavených“ chudobných v duchu, plačúcich, milosrdných, túžiacich
po spravodlivosti, čistého srdca a prenasledovaných (porov. Mt 5, 3-10). Nejedná sa
o novú ideológiu, ale o učenie, ktoré pochádza zhora, a dotýka sa situácie ľudstva,
práve tej, ktorú Pán svojím vtelením vzal na seba, aby ju zachránil. Preto je „Reč
na vrchu adresovaná celému svetu, teraz i v budúcnosti ... a tá môže byť pochopená
a žitá iba nasledovaním Ježiša, na spoločnej ceste s ním“ (Gesù di Nazaret, p. 92).
Blahoslavenstvá sú novým programom života pre zbavenie sa falošných hodnôt sveta a
pre otvorenie sa skutočným prítomným a budúcim dobrám. Skutočne, keď Boh utešuje,
nasycuje hlad po spravodlivosti, suší slzy zarmútených; znamená to, že okrem toho,
že sa každému citlivo odmení, otvorí mu nebeské kráľovstvo. „Blahoslavenstvá sú prenesením
kríža a zmŕtvychvstania do každodennej existencie učeníkov“ (tamtiež, p. 97). Oni
odrážajú život Božieho Syna, ktorý nechá, aby ho prenasledovali, aby ním pohŕdali
až po odsúdenie na smrť, aby bola ľuďom darovaná spása. Istý staroveký pustovník
hovorí: „Blahoslavenstvá sú Božími darmi, a my ich musíme považovať za mimoriadne,
pre ne samotné a pre odmeny, ktoré z nich vyplývajú, teda: nebeské kráľovstvo v budúcich
vekoch, terajšia útecha, plnosť všetkých dobier a milosrdenstva zo strany Boha...
vtedy, keď sa staneme obrazom Krista na zemi“ (Piero di Damasco, in Filocalia, vol.
3 Teoino 1985, p. 79). Evanjelium o blahoslavenstvách je potvrdené samotnými dejinami
Cirkvi, ktoré sú dejinami kresťanskej svätosti, pretože – ako píše sv. Pavol – „to,
čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych,
a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných;čo je svetu
neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo
je“ (1Kor 1, 27-28). Preto sa Cirkev nebojí chudoby, pohŕdania, prenasledovania
zo strany spoločnosti, ktorá je často priťahovaná materiálnym bohatstvom a svetskou
mocou. Sv. Augustín nám pripomína, že „nemá cenu iba pretrpieť tieto
zlá, ale znášať ich v Ježišovom mene nielen s pokojom, ale dokonca
s radosťou“ (De sermone Domini in monte, I, 5,13: CCL 35,13). Drahí
bratia a sestry, vzývajme Pannu Máriu, blahoslavenú par excellance, prosiac
ju o silu hľadať Pána (porov. Sof 2,3) a vždy ho s radosťou nasledovať na ceste blahoslavenstiev.“