Rozhovor s P. Milanom Žustom SJ

Činnosť Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov vám priblížime prostredníctvom rozhovoru s P. Milanom Žustom SJ, ktorý je sekretárom oddelenia pre východné pravoslávne cirkvi tohto dikastéria


Mohli by ste nám priblížiť okolnosti vzniku Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov?

Pred 50 rokmi bol založený sekretariát pre prípravu koncilu, predovšetkým pre organizovanie pozvania nekatolíckych cirkví. Pápež Ján XXIII. chcel, aby boli prítomní na koncile i kresťania nekatolíci. Tento sekretariát sa zaoberal pozvaním predstaviteľov týchto cirkví, potom počas II. vatikánskeho koncilu udržiavaním kontaktov s nimi a taktiež prípravou spoločných dokumentov. Základným dokumentom pre oblasť ekumenizmu je dokument Unitatis redintegratio, ktorý bol publikovaný v roku 1964. Po II. vatikánskom koncile sa tento sekretariát stal jedným zo stálych dikastérií Svätej stolice. Neskôr sa zmenil i jeho názov a stal sa Pápežskou radou pre napomáhanie jednoty kresťanov. Táto pokračovala i naďalej v udržiavaní a rozvíjaní vzťahov s kresťanmi – nekatolíkmi, čo vykonáva dodnes. Prvý predseda Pápežskej rady bol P. Augustín Bea SJ, potom nasledovali ďalší. Najznámejší z nich bol kardinál Walter Kasper, ktorého v júli minulého roku nahradil arcibiskup Kurt Koch, ktorý sa práve nedávno stal kardinálom.

Ako je organizovaná činnosť vášho dikastéria?
Pápežská rada má dve oddelenia. Jedno je východné oddelenie, ktoré sa zaoberá vzťahmi s
pravoslávnymi cirkvami byzantskej tradície a inými ortodoxnými cirkvami, ako je cirkev arménska, koptská, etiópska a sýrska. Potom má západné oddelenie, zaoberajúce sa všetkými cirkvami, ktoré vznikli po reforme, ako je anglikánska cirkev, metodisti, reformovaní, luteráni, evanjelická cirkev a potom i nové cirkevné komunity, ako sú letničiari a ďalšie evanjelické komunity, ktoré vznikli v Amerike, v Afrike alebo v Ázii. Snažíme sa komunikovať so všetkými cirkvami, ale celkom isto pravoslávne a ortodoxné cirkvi sú nám z teologického hľadiska najbližšie. Nie je medzi nami veľa vážnych teologických rozdielov, avšak je medzi nami dosť veľký odstup, spôsobený mnohými rokmi rozdelenia, ktoré u niektorých trvá už viac ako 1000 rokov. Preto sme kultúrne vzdialení. Toto je podstatný rozdiel oproti cirkvám, ktoré vznikli na západe po reformácii a ku ktorým sme pomerne blízko z hľadiska kultúry, avšak teologické rozdiely sú oveľa väčšie. Rozdiely sa týkajú organizácie cirkvi, práva, disciplíny a etiky - predovšetkým v posledných časoch.

Okrem práce v oblasti ekumenizmu je úlohou dikastéria i oboznamovať katolíkov s ekumenizmom?
Naša základná činnosť spočíva v tom, aby sme sa navzájom čo najviac priblížili k iným cirkvám, s cieľom vytvoriť čo najväčšiu jednotu - v nádeji na plnú jednotu. Pracujeme na rôznych úrovniach a s použitím rôznych metód. Usilujeme sa napomáhať rast ekumenického ducha medzi katolíkmi i prostredníctvom úradných návštev Ad limina biskupov, ktorí pricestujú do Ríma. Obyčajne navštívia i naše dikastérium, stretnú sa s nami a hovoríme o všeobecných i špecifických problémoch v ich krajine. Potom nás navštevujú rôzne skupiny, ktoré sa chcú dozvedieť niečo viac o ekumenickom dialógu.

Ako prebieha komunikácia s inými cirkvami?
Veľmi dôležité sú osobné stretnutia, predovšetkým s predstavenými jednotlivých cirkví. Potom jestvujú teologické rozhovory – napr. s ortodoxnými cirkvami byzantskej tradície – so všetkými štrnástimi autokefálnymi cirkvami spolu a potom s pravoslávnymi východnými cirkvami, ktoré budú mať práve tento týždeň plenárne zasadanie tu v Ríme, a potom s cirkvami reformovanými. Podobne sa odvíjajú samostatné rozhovory s anglikánmi, s metodistami, s luteránmi, s reformovanými a ďalšími. Ďalší dôležitý aspekt je kontakt s Ekumenickou radou cirkví, ktorej Katolícka cirkev nie je členom, ako iné cirkvi, avšak participuje na niektorých jej iniciatívach.

Ktoré boli najdôležitejšie udalosti počas existencie dikastéria, ktoré ho viac zviditeľnili navonok a posilnili jeho identitu?
Nepochybne jednou z najväčších udalostí nášho dikastéria bolo prvé stretnutie medzi rímskym pápežom Pavlom VI. a ekumenickým patriarchom Atenagorom v roku 1964 teda ešte počas II. vatikánskeho koncilu a potom o rok neskôr vzájomné anulovanie exkomunikácií. Toto boli veľmi dôležité udalosti. Následné bol veľmi dôležitý začiatok teologických rozhovorov s ortodoxnými cirkvami v roku 1980, ktoré trvá dodnes, a s niektorými protestantskými cirkvami.

Ktoré sú spoločné body pre vytváranie dialógu?
S pravoslávnymi cirkvami máme veľmi veľa spoločného. Predovšetkým sedem sviatostí, ktoré majú apoštolskú postupnosť. Jediná z rozdielností je jednota s biskupom Ríma. I s reformovanými cirkvami jestvuje živý dialóg. Ide hlavne o štyri z nich: anglikánsku, reformovanú, luteránsku, metodistickú. Vznikli i rôzne spoločné dokumenty. I keď možno konštatovať veľký progres v teologickej oblasti, pohľady v tejto oblasti sú stále veľmi rozdielne. V posledných rokoch sme sa vzdialili hlavne v etickej a disciplinárnej oblasti, čo v istom zmysle zasahuje i teologickú oblasť. Ide hlavne o anglikánsku a luteránsku cirkev v oblasti vysviacky žien, nielen na úrovni kňazskej, ale i biskupskej. Toto je z našej strany neakceptovateľné, a toto samozrejme prináša nové ťažkosti do ekumenického dialógu.

Spoločným nebezpečenstvom pre všetky kresťanské cirkvi je sekularizmus a konzumizmus. Môžu nepriamo prispieť k jednote medzi týmito cirkvami?
V istom zmysle áno, pretože ak je jeden spoločný nepriateľ, to môže pomôcť ku vzájomnému zblíženiu sa. Ale súčasne treba povedať, že nestačí podnet zvonka, aby sme urobili skutočný krok k zblíženiu. Jednota závisí od toho, ako si každá cirkev uvedomí ochudobnenie ducha, ktoré je spôsobené rozdelením. Hlavný dôvod rozdelenia bol hriech, bez toho, že by sme hovorili z čej strany. Za každým rozdelením je zloba a hriech. Je to vzdialenie sa od Boha, ktoré následne spôsobuje i vzdialenie sa od druhých. Myslím, že len prehĺbenie osobnej a spoločnej viery cirkví môže pomôcť v ekumenickom procese. Čím viac sa každý z nás priblíži ku Kristovi, tým ľahšie dokáže odpustiť a ľahšie sa vytvorí jednota. –pd-