Komentár Mons. Mariána Gavendu: Virtuálne zrkadlá

Pravidelný štvrtkový komentár na tému „Virtuálne zrkadlá“ pripravil Mons. Marián Gavenda:



Najradšej chodím nakupovať do malej večierky. Popri chlebe, mlieku, zelenine a mäsových výrobkoch leží na pulte aj paleta najkupovanejších novín a časopisov. Ľudia sa poznajú, tak tu je vždy živá debata. Je to vzácne laboratórium. Môžem si prelistovať, čo noviny píšu a najmä čo na to ľudia hovoria. Ak by som to mal zhrnúť obrazne, celá situácia mi pripomína jeden žartík zo študentských čias. Na priváte sme sa s kamarátom striedali, kto pripraví večeru. On chodil z domu lepšie zásobený. Aby som v hanbe nezostal, bolo treba nasadiť psychologický trik. K obyčajnému čaju a topinkám či ovseným vločkám som uprostred stola roztvoril niektorú dvojstranu farebne ilustrovanej „Medzinárodnej kuchárky“, zapálil sviečku a pustil peknú hudbu. Oči pozerali na vyberané jedlá a žalúdok sa uspokojil aj s opekaným chlebom. Brali sme to samozrejme ako žart, netušiac, že takýto trik sa práve stáva hybnou silou svetových médií.

S prudkým rozvojom technológií, digitálnej televízie so stovkami kanálov, internetu a konkurenciou ohrozených novín a časopisov nastáva prudký posun aj v ich obsahu a vplyve. Informácia sa chápe ako tovar. Prílišná pozornosť médií nemusí znamenať vždy dobrú informáciu. Za prelomovú udalosť považujú teoretici médií smrť princeznej Diany. Jej pohreb sledovalo 2,5 miliardy divákov a celá udalosť vytvorila z ľudí celoplanetárne spoločenstvo. Ako po roku napísal Le Monde, „smrť princeznej bola príležitosťou preliať všetky ťažko zadržiavané slzy. Nebolo dôležité, čo by na to povedala princezná. Bolo to dostupné nešťastie, ktoré nám umožnilo zbaviť sa celej našej tiesne.“ Vyplavujú sa tu aj ďalšie motívy. Práve s touto tragédiou vystupuje do popredia práca paparazzov. Ich úlohou je urobiť súkromie verejným, a to najmä také súkromie, ktoré by malo zostať súkromím. Človek, čoraz viac uzavretý do seba, prahne po zdieľaní svojho intímneho sveta. Blízkeho človeka mu nahrádza odhalené súkromie na obrazovke. Jeho hlboká ľudská túžba sa mení na tovar. Philippe Marion si všíma aj slovník, opisujúci prácu paparazzov: „Hojne čerpá z loveckého alebo vojenského žargónu. Paparazzovia ostreľujú, strieľajú. Prenasledujú, lovia, štvú. Stávajú sa oportunistickými supmi. Číhajú v skrýšach, tvoria svorku, vypustenú za pozlátenou zverou“.

V tom istom čase sa rýchlo šíry žáner people žurnálov. Jeho úspešnosť výstižne odhaľuje sociológ Fréderic Antoine: „Zamerali sa na spôsob, ako súčasné hviezdy prežívajú svoje vášne, radosti a dramatické chvíle, ktoré by mohol zakúšať aj čitateľ či divák. Prostredníctvom people žurnálov umožňujú verejné osobnosti, kráľovské rodiny a hviezdy čitateľovi vstúpiť do sveta, ktorý je bežných ľudí úplne iný, ale v istých bodoch zároveň intímne blízky ich svetu“. Inými slovami: ak má významná osobnosť chyby ako ja, aj ja som ako významná osobnosť. Je to podvedomé likvidovanie výčitiek. Výčitka je sila, podnecujúca človeka stať sa lepším. Aby si ušetril námahu, výčitku odstráni odstránením vzoru. Za takúto službu človek médiám rád zaplatí. Investigatívna žurnalistika, hľadajúca príčiny, sa tak mení na nový žáner: „obnažujúce novinárstvo“.

Keďže správa sa stala tovarom, balenie získalo prevahu nad obsahom. Stavia na skúsenosti, že emócie sú silnejšie ako argumenty. Dlho bola správa dobrá vtedy, ak bola pravdivá. Dnes je dôležité, aby bola zaujímavá. Hlavné je vyvolať emocionálny šok, ktorý vyvolá skôr smrť, ako narodenie, skôr plač ako smiech. Preto sa spravodajstvo mení na čiernu kroniku. Či sa dojímame alebo rozhorčujeme, nemáme čas klásť si otázky o hlbších príčinách. Keď sa koná svetový sumit, dozvieme sa všetko o zrážkach extrémistov a policajtov ale nič z toho, aké dôsledky budú mať jeho rozhodnutia na osudy miliónov ľudí.

S novým tisícročím nastupuje na scénu aj reality show. Loft story, uvedená v apríli 2001 zaznamenala neslýchanú sledovanosť. Le Mond sa na margo vyjadril, že sa tu „s mladými ľuďmi zachádza ako s morčatami nejakého šialeného vedca, ktorý natlačí niekoľko myší a potkanov do krabice od topánok bez toho, aby sa staral, čo to s nim spraví“. Čo tu vlastne diváka tak priťahuje? Je to interakcia, postupná likvidácia účastníka za spolupráce samotných hráčov a prostredníctvom voľby televíznych divákov. Divák má pocit, že zasahuje do deja a ovplyvňuje ho. Annie Le Brun hovorí o procese „globalizujúcej sa kretenizácie, zjednocujúcom svojich vyznavačov nielen zo všetkých krajín, ale aj všetkých tried a každého veku“. Divák nadobúda pocit dominácie, ovládania (typické sú časté zábery z výšky), prípadne sa cíti ako milosrdný protektor. Okrem toho sa tu stavia na ľudskej túžbe špehovať súkromie a predvádzať sa na verejnosti, voyerstvo a exhibicionizmus.

Ďalšie „vývojové“ štádium je bulvarizácia. Tento druh presne nalinkovaných relácií beží už celé desaťročie. Ich cieľ je vraj „ukázať reálny život“. Po celom svete sú však do relácií vyberané presne rovnaké typy predstaviteľov tohto reálneho života: „cool chlapec, sexi dievča, mladý gay, mladá dedinčanka, niekto posadnutý sexom“ – ako uvádza už pred ôsmymi rokmi Ignazio Ramonet. Družstevníci, farmári a princezné teda nie sú žiaden novoročný objav. Bezvýznamný človek sa stáva celebritou, aj keď celebritou len na jedno použitie. Aby sa vulgárny človek necítil ako primitív, spraví sa z vulgárnosti kritérium slávy, a na svete je ďalší lacný sebaklam.

„Za všetkým sú peniaze“, konštatujú znechutení ľudia. „Za všetkým je človek“, treba upresniť. Keď je hladný, zaplatí za jedlo, keď je chorý, dá všetko za lieky. Keď je prázdny, platí si draho lacné médiá. Rozhorčuje sa nad drzým vystatovaním sa rýchlozbohatlíkov, ale miesto dobrej šunky si zo skromnej penzie kúpi drahý časopis, v ktorom sa mu márnivé elity vysmievajú, ako si žijú z jeho daní a hlúposti.

Ako sme mohli naznačiť, v podstate si človek platí klamanie svojich najhlbších túžob. Ak má istý druh médií taký úspech, je to dôkaz, že tieto túžby našťastie v človeku ešte stále sú. Nestačí sa pýtať, čo prinášajú, ale prečo to človeka zaujíma. Sú ako virtuálne zrkadlá, ktoré odhaľujú, ponižujú a speňažujú jeho hlboké túžby. Tie však nemožno oklamať. Celá situácia je hlasným, zúfalým volaním po novej evanjelizácii.