Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. k 97. Svetovému dňu migrantov a utečencov
Vatikán (16. januára, RV) - K 97. Svetovému dňu migrantov a utečencov, ktorého
témou je „Jediná ľudská rodina“, Svätý Otec vydal Posolstvo, ktoré vám ponúkame v
plnom znení:
Drahí bratia a sestry,
Svetový deň migrantov a utečencov
ponúka príležitosť, aby sa celá Cirkev zamyslela nad témou súvisiacou s rozširujúcim
sa javom migrácie a modlila sa za otvorenie sŕdc pre kresťanskú pohostinnosť, a tiež
aby sa usilovala o vzrast spravodlivosti a lásky, ktoré sú piliermi pre budovanie
autentického a trvalého pokoja vo svete. „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako
som ja miloval vás“ (Jn 13, 34) – to je výzva, s ktorou sa Pán na nás zakaždým obracia
s novou naliehavosťou: ak nás Pán pozýva, aby sme boli jeho milovanými deťmi v jeho
milovanom Synovi, pozýva nás tiež, aby sme sa všetci medzi sebou považovali za bratov
a sestry v Kristovi.
Z tohto hlbokého vzťahu medzi všetkými ľudskými bytosťami
vyviera téma, ktorú som vybral toho roku na naše zamyslenie: Jediná ľudská rodina.
Ide o jednu rodinu bratov a sestier v spoločnostiach, ktoré sú čoraz viac multietnické
a interkultúrne a v ktorých sú ľudia rôznych náboženstiev pobádaní podieľať sa na
dialógu s cieľom zaistiť pokojné a plodné spolunažívanie pri súčasnom rešpektovaní
legitímnych rozdielov. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že „všetky národy tvoria
jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo
povrch zeme, a majú aj jeden konečný cieľ – Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo
dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých“ (deklarácia Nostra aetate, 1).
Takto „nežijeme jedni vedľa druhých náhodou; ako ľudia ideme všetci tou istou cestou,
a preto ňou ideme ako bratia a sestry“ (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2008, 6).
Cesta
je rovnaká – je ňou život –, no situácie, ktorými počas tohto putovania prechádzame,
sú odlišné. Mnohí musia čeliť zložitej skúsenosti migrácie v jej rôznych podobách:
internej či externej, trvalej alebo dočasnej, ekonomickej alebo politickej, dobrovoľnej
alebo vynútenej. V mnohých prípadoch je odchod z vlastnej krajiny podnietený rôznymi
formami prenasledovania, takže je útek nevyhnutý. A tiež samotný fenomén globalizácie
charakterizujúci našu dobu nie je len spoločensko-ekonomickým procesom, ale v dôsledku
prekračovania geografických a kultúrnych hraníc zahŕňa aj „čoraz viac globalizované
ľudstvo”. S týmto zámerom Cirkev neprestáva pripomínať, že najhlbší zmysel tohto prebiehajúceho
procesu a jeho základné etické kritériá sú dané práve jednotou ľudskej rodiny a jej
dobrom (porov. Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 42). Všetci tvoria súčasť
tejto jednej rodiny – migranti i miestna populácia, ktorá ich prijíma – a všetci majú
rovnaké právo užívať pozemské dobrá, ktoré majú podľa sociálnej náuky Cirkvi všeobecné
určenie. V tom spočívajú základy solidarity a vzájomného delenia sa.
„V globalizujúcej
sa spoločnosti by spoločné dobro a úsilie oň malo nevyhnutne nadobúdať dimenzie celej
ľudskej rodiny, teda spoločenstva národov, aby sa dala ľudskému mestu forma jednoty
a pokoja a stalo sa istým spôsobom anticipáciou a predobrazom Božieho mesta bez hraníc“
(Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 7). Toto je perspektíva, s ktorou treba
hľadieť aj na skutočnosť migrácií. Totiž, ako už skôr konštatoval Boží služobník Pavol
VI. „nedostatok bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi“ (encyklika Populorum progressio,
66) je najhlbšou príčinou zaostalosti a môžeme dodať, že má hlavný vplyv na fenomén
migrácií. Ľudské bratstvo je – často prekvapujúcou – skúsenosťou vzťahu, ktorý spája,
hlbokého zväzku s druhým, odlišným odo mňa, ktorý je založený na jednoduchom fakte,
že sme ľudské bytosti. Keď sa tento fakt prijme a zodpovedne prežíva, posilňuje život
spoločenstva i spoločné prežívanie, zvlášť s migrantmi; podporuje tiež sebadarovanie
sa druhým, ich dobru, dobru všetkých v rámci miestneho, národného i svetového politického
spoločenstva.
Ctihodný Ján Pavol II. tiež pri príležitosti Svetového dňa pokoja
v roku 2001 zdôraznil, že „[všeobecné spoločné dobro] objíma celú rodinu národov,
prekonávajúc akýkoľvek národný egoizmus. A v tomto kontexte treba uvažovať aj o práve
na emigráciu. Cirkev ho priznáva každému človeku, a to v dvojakom ohľade: ako možnosť
odísť zo svojej krajiny a možnosť vstúpiť do inej krajiny s cieľom nájsť lepšie podmienky
pre život” (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2001, 3; porov. Ján XXIII., encyklika
Mater et magistra, 30; Pavol VI., encyklika Octogesima adveniens, 17). Zároveň majú
štáty právo regulovať migračné toky a brániť si vlastné hranice, pri súčasnom zaistení
náležitého rešpektu voči dôstojnosti každej ľudskej osoby. Imigranti majú zasa povinnosť
integrovať sa do hostiteľskej krajiny, rešpektujúc jej zákony a národnú identitu.
„Ide o to, spojiť prijatie, ktoré prináleží všetkým ľudským bytostiam, osobitne tým
núdznym, s posúdením podmienok nevyhnutných na dôstojný a pokojný život pre pôvodných
obyvateľov i pre prisťahovalcov” (Ján Pavol II., Posolstvo k Svetovému dňu pokoja
2001, 13).
V tomto kontexte je prítomnosť Cirkvi ako Božieho ľudu, putujúceho
dejinami uprostred ostatných národov, zdrojom nádeje a dôvery. Cirkev je totiž „v
Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty
celého ľudstva“ (Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1);
a vďaka pôsobeniu Ducha Svätého „snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna.“
(pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 38). Zvlášť svätá Eucharistia predstavuje
v srdci Cirkvi nevyčerpateľný zdroj spoločenstva pre celé ľudstvo. Vďaka nej Boží
ľud objíma „všetky národy, kmene, plemená a jazyky“ (porov. Zjv 7, 9) nie nejakým
druhom svätej nadvlády, ale vyvýšenou službou lásky. V skutočnosti je praktizovanie
lásky – zvlášť voči tým najchudobnejším a najslabším – kritériom, ktoré svedčí o pravosti
eucharistického slávenia (porov. Ján Pavol II., apoštolský list Mane nobiscum Domine,
28).
Vo svetle témy Jediná ľudská rodina uvažujeme zvlášť o situácii utečencov
a migrantov z donútenia, ktorí sú dôležitou súčasťou migračného fenoménu. Medzinárodné
spoločenstvo už prijalo konkrétne záväzky ohľadne týchto osôb, ktoré utekajú pred
násilím a prenasledovaním. Rešpektovanie ich práv, ale aj oprávnená starosť o bezpečnosť
a spoločenskú súdržnosť, podporuje stabilné a harmonické spolužitie.
Aj v prípade
migrantov z donútenia sa solidarita živí zo zdroja lásky, ktorá pramení z toho, že
sa považujeme za jedinú ľudskú rodinu a ako veriaci kresťania za údy Kristovho mystického
tela: tak sa považujeme za navzájom závislých a spoločne zodpovedných za našich bratov
a sestry v ľudskej prirodzenosti a ako veriaci aj vo viere. Už raz som mal možnosť
zdôrazniť, že „pre všetkých je povinnosťou ľudskej solidarity prijať migrantov a prejaviť
im pohostinnosť, aby sa necítili izolovaní v dôsledku netolerancie či nezáujmu“ (generálna
audiencia 20. júna 2007: Insegnamenti II,1/2007, 1158). To značí, že tým, ktorí boli
prinútení opustiť svoje domovy alebo svoju krajinu, treba pomôcť nájsť miesto, kde
budú žiť v pokoji a bezpečí, kde budú pracovať a osvoja si práva a povinnosti hostiteľskej
krajiny, prispievajúc tak k spoločnému dobru, nezabúdajúc ani na náboženský rozmer
života.
Nakoniec by som chcel venovať osobitnú myšlienku – vždy spojenú s modlitbou
– zahraničným a medzinárodným študentom, ktorí tvoria v rámci migračného fenoménu
čoraz početnejšiu skupinu. Táto kategória je z perspektívy ich návratu do vlasti aj
spoločensky významná, keďže v budúcnosti budú títo študenti zastávať zodpovedné pozície.
Zároveň vytvárajú kultúrne a ekonomické mosty medzi svojimi rodnými a hostiteľskými
krajinami, a to všetko v duchu formovania jedinej ľudskej rodiny. Práve toto presvedčenie
má podporiť angažovanie sa v prospech zahraničných študentov, sprevádzané pozornosťou
voči ich konkrétnym problémom, ako sú ekonomické obmedzenia či nepríjemný pocit osamotenosti
zoči-voči úplne inému spoločenskému a univerzitnému prostrediu a ťažkostiam spojeným
so začlenením sa doň. V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že „patriť k istému
univerzitnému spoločenstvu... značí stáť na križovatke kultúr, ktoré formovali moderný
svet“ (Ján Pavol II., Príhovor k biskupom z provincií Chicago, Indianapolis a Milwaukee
v USA počas návštevy ad limina, 30. mája 1998, 6: Insegnamenti XXI,1 [1998], 1116).
V školách a na univerzitách sa formuje kultúra nových generácií: od týchto inštitúcií
preto do veľkej miery závisí ich schopnosť hľadieť na ľudstvo ako na jednu rodinu,
povolanú k jednote v rozdielnosti.
Drahí bratia a sestry, svet migrantov je
rozsiahly a rozmanitý. Možno v ňom nájsť obdivuhodné a mnohosľubné skúsenosti, ale,
žiaľ, aj mnohé iné, tragické skúsenosti, nehodné človeka a spoločnosti, ktorá sa nazýva
občianskou. Pre Cirkev je táto skutočnosť výrečným znakom našich čias, ktorý jasne
poukazuje na povolanie ľudstva vytvárať jednu rodinu, no zároveň poukazuje aj na ťažkosti,
ktoré ju rozdeľujú a trhajú, namiesto toho, aby ju spájali. Nestrácame však nádej
a modlíme sa spoločne k Bohu, Otcovi všetkých, aby nám pomohol, každému zvlášť, stať
sa mužmi či ženami schopnými bratských vzťahov; a na spoločenskej, politickej a inštitucionálnej
úrovni nech vzrastá vzájomné pochopenie a úcta medzi národmi a kultúrami. S týmito
želaniami a prosiac o príhovor Panny Márie, Hviezdy morskej, udeľujem všetkým apoštolské
požehnanie, zvlášť migrantom a utečencom, ako aj tým, ktorí pracujú v tejto dôležitej
oblasti.