Homília pápeža Benedikta XVI. na slávnosť Zjavenia Pána

Vatikán (6. januára, RV) – Eucharistická slávnosť Zjavenia Pána, ktorú dnes celebroval pápež Benedikt XVI. v Bazilike sv. Petra, sa začala o 10.00 hod. slávnostným vstupom za spevu antifóny: Hľa, prichádza Pán, náš Kráľ, v jeho rukách je kráľovstvo, moc a sláva. V kontemplácii tohto mystéria pokračoval Svätý Otec aj vo svojej homílii:



Drahí bratia a sestry!
Na slávnosť Zjavenia Pána Cirkev pokračuje v kontemplovaní a slávení tajomstva narodenia Ježiša, Spasiteľa. Dnešná príležitosť nám zvlášť pripomína univerzálne určenie a význam tohto narodenia. Tým, že sa stal človekom v lone Panny Márie, Boží Syn neprišiel len pre izraelský ľud, predstavovaný betlehemskými pastiermi, ale aj pre celé ľudstvo, ktoré predstavovali mudrci. Sú to práve títo mudrci a ich cesta hľadania Mesiáša (porov. Mt 2, 1-12), tí, o ktorých nás dnes Cirkev pozýva meditovať a modliť sa. V evanjeliu sme počuli, že keď mudrci prišli z východu do Jeruzalema, pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“ (v. 2). Čo za ľudia to boli a akú hviezdu videli? Boli to pravdepodobne mudrci, ktorí skúmali nebo, ale nie aby sa snažili „čítať“ vo hviezdach budúcnosť, prípadne z toho získať nejaký zárobok. Boli to skôr ľudia hľadajúci čosi „viac“. Hľadali pravé svetlo, ktoré by bolo schopné ukázať im cestu, ktorou treba v živote prejsť. Boli to ľudia, ktorí si boli istí, že v stvorenstve existuje niečo, čo by sme mohli nazvať „podpis“ Boha, podpis, ktorý sa človek môže a má snažiť objaviť a dešifrovať. Na to, aby sme týchto mudrcov lepšie spoznali a zachytili ich túžbu nechať sa viesť Božími znameniami, je asi najvhodnejšie zastaviť sa a pouvažovať nad tým, čo našli na svojej ceste, vo veľkom meste Jeruzaleme.

Predovšetkým stretli Herodesa. Ten sa istotne zaujímal o dieťa, o ktorom mudrci hovorili; avšak nie preto, aby sa mu poklonil, ako to chcel klamlivo ukázať, ale aby ho odstránil. Herodes je človek moci, ktorý v druhom dokáže vidieť iba rivala, proti ktorému treba bojovať. Keď sa nad tým dobre zamyslíme, aj Boh sa mu javil ako rival, dokonca veľmi nebezpečný rival, ktorý by chcel ľudí obrať o ich životný priestor, o ich nezávislosť a moc; rival, ktorý ukazuje, akou cestou treba kráčať životom a zakazuje tak robiť to, čo sa človeku zachce. Herodes počúva od svojich znalcov Svätých písiem slová proroka Micheáša (5, 1), avšak jeho jedinou myšlienkou je trón. V takom prípade musí byť zatienený aj Boh a ľudia sa musia zredukovať na obyčajné figúrky, ktorými sa hýbe na veľkej šachovnici moci. Herodes je osobnosťou, ktorá nám nie je sympatická a ktorú inštinktívne odsudzujeme pre jej brutálnosť. Mali by sme si však položiť otázku: nie je snáď niečo z Herodesa aj v nás? Možno aj my občas vidíme Boha ako určitý druh rivala. Možno aj my sme slepí voči jeho znameniam, hluchí na jeho slová, lebo si myslíme, že obmedzuje náš život a nedovoľuje nám nakladať s existenciou podľa našej chuti.

Drahí bratia a sestry, ak sa na Boha pozeráme takýmto spôsobom, napokon skončíme nespokojní a nenaplnení, lebo sa nenecháme viesť tým, ktorý je základom všetkých vecí. Musíme vypustiť z našej mysle a z nášho srdca myšlienku rivality, názor, podľa ktorého dať priestor Bohu znamená obmedziť samých seba. Musíme sa otvoriť istote, že Boh je všemohúca láska, ktorá nám nič neberie, v ničom nás neohrozuje, naopak, on jediný je schopný ponúknuť nám možnosť žiť v plnosti a zakúšať pravú radosť.

Mudrci sa potom nestretajú s učencami, teológmi, expertmi, ktorí vedia všetko o Svätých písmach, ktorí poznajú všetky ich možné interpretácie, ktorí sú schopní naspamäť citovať každý úryvok a sú teda cennou pomocou pre toho, kto chce kráčať Božou cestou. ale, ako hovorí svätý Augustín, títo sú radi vodcami pre druhých, ukazujú cestu, nekráčajú, zostávajú nehybní. Písma sa pre nich stávajú určitým druhom atlasu, ktorý so zvedavosťou čítajú, zoskupením slov a pojmov, ktoré treba skúmať a učene o nich diskutovať. No opäť si môžeme položiť otázku: nie je aj v nás niečo z pokušenia považovať Sväté písma - tento úžasne bohatý a životodárny poklad pre vieru Cirkvi - skôr za objekt štúdia a diskusií odborníkov, ako za knihu, čo nám ukazuje cestu k dosiahnutiu života? Myslím, ako som to naznačil v apoštolskej exhortácii Verbum Domini, že vždy znova a znova by sa v nás mala rodiť hlboká ochota vidieť v slovách Biblie, čítaných v živej Tradícii Cirkvi (č. 18), pravdu, ktorá nám hovorí, kto je človek a ako sa môže plne realizovať, pravdu o ceste, ktorou máme denne prejsť spolu s inými, ak chceme stavať našu existenciu na skale a nie na piesku.

Pozrime sa teraz na hviezdu. Aký druh hviezdy to bol, ktorú mudrci videli a nasledovali? Cez stáročia bola táto otázka predmetom diskusií medzi astronómami. Kepler, napríklad, si myslel, že išlo o „novu“ alebo „supernovu“, teda o jednu z tých hviezd, ktoré normálne vyžarujú len slabé svetlo, ale ktoré môžu nečakane prejsť silnou vnútornou explóziou, ktorá vydáva mimoriadne svetlo. Iste, sú to zaujímavé veci, ale nevedú nás k tomu, čo je podstatné, aby sme pochopili túto hviezdu. Musíme sa vrátiť k skutočnosti, že títo ľudia hľadali Božie stopy; snažili sa čítať jeho „podpis“ v stvorenstve; vedeli, že „nebesia rozprávajú o Božej sláve“ (Ž 19, 2); boli si istí, že Boha možno zahliadnuť v stvorenstve. Avšak, ako múdri ľudia vedeli aj to, že na to nestačí hocaký teleskop, ale hlboký pohľad rozumu, hľadajúceho posledný zmysel reality a túžba po Bohu, pobádaná vierou, že je možné sa s ním stretnúť, ba dokonca, že sa stáva možným, aby sa Boh priblížil k nám. Vesmír nie je výsledok náhody, ako nás o tom chcú niektorí presvedčiť. Keď ho kontemplujeme, sme pozvaní čítať v ňom niečo hlboké: múdrosť Stvoriteľa, nevyčerpateľnú Božiu fantáziu, jeho nekonečnú lásku voči nám. Nemali by sme si nechať obmedziť myseľ teóriami, ktoré vždy prichádzajú len k istému bodu a ktoré – ak sa dobre pozrieme – nie sú v skutočnosti v protiklade s vierou, avšak nedokážu vysvetliť posledný zmysel každej skutočnosti. V kráse sveta, v jeho tajomstve, v jeho veľkosti a v jeho rozumnosti nemôžeme nečítať večnú rozumnosť a nemôžeme spraviť lepšie ako nechať sa ňou viesť až k jedinému Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme. Ak by sme mali takýto pohľad, videli by sme, že ten, ktorý stvoril svet a ten, ktorý sa narodil v betlehemskej jaskyni a naďalej prebýva medzi nami v Eucharistii, je ten istý živý Boh, ktorý sa na nás obracia, ktorý nás miluje a chce nás priviesť do večného života.

Herodes, znalci Písiem, hviezda. No sledujme aj cestu mudrcov, ktorí prišli do Jeruzalema. Nad veľkým mestom sa hviezda stráca, viac ju nevidno. Čo to znamená? Aj v tomto prípade musíme čítať znamenia do hĺbky. Pre mudrcov bolo logické hľadať nového kráľa v kráľovskom paláci, kde sa nachádzali múdri dvorní radcovia. Avšak, pravdepodobne na ich prekvapenie, museli konštatovať, že tento novorodenec sa nenachádza na miestach moci a kultúry, aj keď im na týchto miestach ponúkli o ňom vzácne informácie. Naopak, uvedomili si, že moc, aj moc poznania, sa neraz stáva prekážkou stretnutia sa s týmto dieťaťom. Hviezda ich teda viedla do Betlehema, malého mesta, viedla ich medzi chudobných, medzi pokorných, aby tu našli kráľa sveta. Božie kritériá sú odlišné od ľudských; Boh sa nezjavuje v moci tohto sveta, ale v pokore svojej lásky, tej lásky, ktorá žiada od našej slobody, aby sme ho prijali, aby nás mohol premeniť a urobiť schopnými prísť k tomu, ktorý je láska. Avšak, ani pre nás potom nie sú veci veľmi odlišné od toho, ako boli pre mudrcov. Ak by sa niekto pýtal, ako by podľa nášho názoru mal Boh spasiť svet, odpovedali by sme, že by mal prejaviť všetku svoju moc a dať svetu spravodlivejší ekonomický poriadok, v ktorom by každý mohol mať to, čo chce. V skutočnosti by toto bol istý druh násilia na človeku, lebo by bol zbavený základných prvkov, ktoré ho charakterizujú. Nemohla by sa prejaviť ani naša sloboda, ani naša láska. Božia moc sa prejavuje úplne iným spôsobom: v Betleheme, kde stretáme očividnú bezmocnosť jeho lásky. A je to práve tam, kam aj my musíme ísť, je to tam, kde nájdeme Božiu hviezdu.

Takto sa nám ukazuje v jasnom svetle aj posledný dôležitý prvok udalosti s mudrcmi: jazyk stvorenstva nám umožňuje prejsť peknú časť cesty smerom k Bohu, avšak nedáva nám dokonalé svetlo. Aj pre mudrcov bolo napokon nevyhnutné vypočuť si slová Svätých písiem: len tie im mohli ukázať cestu. Tou pravou hviezdou je Božie slovo, ktoré nám v neistote ľudských úvah ponúka nesmiernu žiaru božskej pravdy.

Drahí bratia a sestry, nechajme sa viesť hviezdou, ktorou je Božie slovo, kráčajme podľa nej v našom živote kráčajúc spolu s Cirkvou, v ktorej si Slovo rozprestrelo svoj stan. Naša cesta bude vždy osvietená svetlom, ktoré nám nemôže dať nikto iný. A aj my sa budeme môcť stať hviezdami pred druhých, odrazom toho svetla, ktoré Kristus nechal zažiariť nad nami. Amen.



Preložil Marián Gavenda