Katechéza generálnej audiencie o sv. Kataríne z Bologne
Vatikán (29. decembra, RV) – Počas dnešnej generálnej audiencie v Aule Pavla
VI. predniesol pápež Benedikt XVI. nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia
a sestry,
v jednej z nedávnych katechéz som hovoril o svätej Kataríne Sienskej.
Dnes by som vám chcel predstaviť ďalšiu, menej známu sväticu, ktorá nosila rovnaké
meno: je to svätá Katarína z Bologne, mimoriadne vzdelaná, no veľmi pokorná
žena - oddaná modlitbe, vždy pripravená k službe, štedrá v obete, ale aj s radosťou
prijímajúca Kristov kríž. Narodila sa v Bologni 8. septembra roku 1413, ako prvorodená
dcéra Benvenuty Mammoliniovej a Giovanniho de' Vigri, bohatého a vzdelaného ferrarského
šľachtica, doktora práv a verejného funkcionára v Padove, v ktorej pracoval ako diplomat
službe Niccola III d'Este, ferarského markíza. Správ o detstve a dospievaní svätej
Kataríny je veľmi málo a sú veľmi neisté. Ako malá bývala v Bologni v dome svojich
starých rodičov. Tu ju vychovávali jej príbuzní, predovšetkým jej matka, žena veľkej
viery. Neskôr sa s ňou presťahovala do Ferrary. Keď mala približne desať rokov, vstúpila
na dvor Niccola III d'Este ako dvorná dáma Niccolovej dcéry Margaréty. Markíz premenil
Ferraru na nádherné mesto, zavolal doň umelcov a literátov z viacerých krajín. Podporoval
kultúru a - i keď jeho súkromný život nebol práve príkladný - snažil sa starať o duchovné
dobro a morálku a vzdelanie svojich poddaných.
Vo Ferrare Katarínu nezasiahli
negatíva, ktoré často súviseli so životom na dvore. Spriatelila sa s Margarétou a
stala sa jej dôverníčkou. Dostalo sa jej dobrého vzdelania: študovala hudbu, maľbu,
tanec, naučila sa skladať básne, písať literárne kompozície a hrať na viole. Stala
sa odborníčkou v umení miniatúry a prepisovania textov. Zdokonalila sa v znalostiach
latinčiny. V budúcom kláštornom živote sa jej veľmi zišli umelecké a kultúrne vzdelanie,
ktoré v týchto rokoch nadobudla. Učí sa s ľahkosťou, zápalom a húževnatosťou. Je veľmi
rozumná, mimoriadne skromná, nadaná a jemná v správaní. Jeden znak ju však vyjadruje
mimoriadne jasným spôsobom: jej duch je neustále obrátený k nebeským veciam. V roku
1427, keď má ešte len 14 rokov, po istých udalostiach vo svojej rodine, sa Katarína
rozhodne opustiť dvor, aby sa pridala ku skupine mladých žien, ktoré pochádzali zo
vzdelaných rodín a rozhodli sa pre spoločný život v zasvätení Bohu. Matka jej to vo
viere dovolí, i keď s ňou mala iné plány. Nevieme, aký bol Katarínin duchovný život
pred týmto rozhodnutím. Hovoriac v tretej osobe naznačuje, že vstúpila do Božej služby
"ožiarená Pánovou milosťou (…) s čistým svedomím a veľkým zápalom", oddaná dňom i
nocou svätej modlitbe, v snahe osvojiť si všetky čnosti, ktoré videla u iných -
"nie zo závisti, ale preto, aby sa čo najviac páčila Bohu, do ktorého vložila všetku
svoju lásku" (Le sette armi spirituali, VII, 8, Bologna 1998, str. 12). V
tomto období urobila niekoľko významných krokov v oblasti duchovného života. Musela
však čeliť aj ťažkým skúškam a vnútornému utrpeniu, spôsobenému predovšetkým diablovými
pokušeniami. Musela prekonať veľmi ťažkú duchovnú krízu a trápili ju aj pokušenia
neviery v Eucharistiu. Po mnohých súženiach ju Pán utešil: v jednom videní jej daroval
jasné poznanie o svojej reálnej prítomnosti v Eucharistii - tak žiarivú istotu, že
ju Katarína nedokázala vyjadriť slovami (por. ibid., VIII, 2, str. 42-46).
V tom istom čase na jej komunitu doľahla mimoriadne bolestivá skúška: vypukli spory
medzi tými, čo chceli nasledovať augustiniánsku spiritualitu a tými, čo sa orientovali
viac františkánskym smerom. V rokoch 1429 a 1430 sa Lucia Mascheroni, vedúca
celej skupiny, rozhodla založiť augustiniánsky kláštor. Katarína sa naopak s niektorými
ďalšími vydala nasledovať regulu svätej Chiary z Assisi. Bol to dar Božej Prozreteľnosti,
pretože ich komunita bývala v budove spojenej s kostolom Svätého Ducha, ktorý patril
konventu Menších bratov, čo nasledovali hnutie Poslušnosti. Katarína a jej spoločníčky
sa tak mohli pravidelne zúčastňovať na liturgických sláveniach a prijímať adekvátne
duchovné vedenie. Mali dokonca to šťastie, že mohli počúvať kázanie svätého Bernarda
Sienského (por. ibid., VII, 62, str. 26). Katarína rozpráva o tom, že v roku
1429, teda v treťom roku od jej obrátenia, sa šla vyspovedať k jednému z Menších bratov,
ktorých si veľmi cenila. Vykonala si dobrú spoveď a intenzívne sa modlila k Pánovi,
aby jej daroval odpustenie všetkých hriechov a trestu, ktorý si za ne zaslúžila. Boh
jej vo videní odhalil, že jej všetko odpúšťa. Bola to mimoriadne silná skúsenosť Božieho
milosrdenstva, ktorá ju navždy poznačila a darovala jej nové nadšenie, aby potom dokázala
štedro odpovedať na nekonečnú Božiu lásku (por. ibid., IX, str. 46-48).
V roku 1431 mala víziu posledného súdu. Hrôzostrašné videnie zatratených ju priviedlo
k tomu, aby sa ešte intenzívnejšie modlila a konala viac pokánia za hriešnikov. Diabol
na ňu stále útočil a ona sa čoraz väčšmi oddávala Pánovi a Panne Márii (por. ibid.,
X, 3, str. 53-54). Vo svojich spisoch nám Katarína zanechala viaceré dôležité
náznaky tohto neobyčajného zápasu, z ktorého s Božou milosťou vyšla víťazne. Urobila
to preto, aby povzbudila svoje spolusestry, a tých, čo sa rozhodnú nastúpiť na cestu
dokonalosti: chcela ich upozorniť, aby si dávali pozor na pokušenia diabla, ktorý
sa často skrýva za podvodnými lákadlami - aby človeka priviedol k pochybnostiam vo
viere, k neistote v povolaní, k zmyselnostiam. V autobiografickom a poučnom
spise Sedem duchovných zbraní nám Katarína ponúka učenie mimoriadnej múdrosti
a hlbokého duchovného rozlišovania. Rozpráva v tretej osobe o zvláštnych milostiach,
ktoré jej Boh daroval a v prvej osobe, keď vyznáva svoje hriechy. Z jej spisu vidno
čistotu viery v Boha, hlbokú pokoru a jednoduchosť srdca, misionársky zápal, oddanosť
pre spásu duší. Hovorí o siedmich zbraniach v boji proti zlu a proti diablovi: 1.
Vždy sa horlivo snažiť o konanie dobra. 2. Uvedomiť si, že sami nikdy nedokážeme vykonať
nič skutočne dobré. 3. Dôverovať Bohu a pre jeho lásku sa nikdy nebáť bojovať proti
zlu, či už vo svete, alebo v nás samých. 4. Často premýšľať nad slovami a udalosťami
z Ježišovho života, predovšetkým nad jeho utrpením a smrťou. 5. Pamätať na to, že
musíme zomrieť. 6. Mať na pamäti rajské dobrá. 7. Poznať Sväté Písmo a nosiť ho vždy
v srdci, aby riadilo všetky naše myšlienky aj činy. Toto je pekný program duchovného
života aj na dnes, aj pre každého jedného z nás. V konvente Katarína napriek
tomu, že bola zvyknutá na ferrarský dvor, vykonávala práce v práčovni, šila, piekla
a venovala sa starostlivosti o zvieratá. Robila všetko, aj tie najpokorujúcejšie práce
- s láskou a stálou poslušnosťou, vydávajúc tak žiarivé svedectvo pre svoje spolusestry.
V neposlušnosti videla pýchu, ktorá ničí všetky ostatné čnosti. Z poslušnosti prijala
úrad majsterky noviciek napriek tomu, že sa necítila schopná túto službu vykonávať.
Boh ju stále povzbudzoval svojou prítomnosťou a svojim darmi: napokon sa stala múdrou
a veľmi cenenou novicmajsterkou. Následne potom jej zverili úlohu v hovorni.
Bolo pre ňu veľmi ťažké často prerušovať modlitbu, aby mohla odpovedať ľuďom, čo prichádzali
ku mreži, ktorá oddeľovala kláštor od ostatného sveta. Ani tu jej Pán nikdy nebol
vzdialený. Kláštor sa pod jej vplyvom čoraz viac stával miestom modlitby, obety, ticha,
práce a radosti. Keď zomrela opátka, predstavení si hneď spomenuli na Katarínu ako
na vhodnú kandidátku na jej miesto. Ona ich však odkázala na klarisky z Mantovy, ktoré
vynikali učenosťou a poslušnosťou vo viere. O nejaký čas, v roku 1456, však ich kláštor
dostal úlohu založiť nové spoločenstvo v Bologni. Katarína by bola najradšej dožila
vo Ferrare, ale Pán sa jej zjavil a poučil ju, aby neváhala plniť Božiu vôľu a šla
do Bologne ako predstavená. Na nové poslanie sa pripravovala pôstami a pokáním. Do
Bologne šla spolu s 18 sestrami. Ako predstavená vynikala prvenstvom v modlitbe a
v poníženosti. Žila v hlbokej pokore a chudobe. Keď prešli tri roky jej služby, bola
veľmi rada, že ju nahradila iná sestra. Po roku sa však k tejto službe musela vrátiť,
pretože novozvolená opátka prišla o zrak. Napriek trápeniu a chorobám, ktoré ju sužovali,
venovala sa tejto úlohe s oddanosťou. Ešte celý ďalší rok povzbudzovala svoje
spolusestry k životu podľa evanjelia, k trpezlivosti, vytrvalosti v skúškach, k láske
a k jednote s Božským Ženíchom - s Ježišom - aby si tak pripravili veno pre večnú
svadobnú hostinu. Toto veno Katarína videla v úlohe mať podiel na Kristových utrpeniach:
v tom, že s jasnou mysľou treba čeliť ťažkostiam, trápeniam, podceňovaniu, nepochopeniu
(por. Sedem duchovných zbraní, X, 20, str. 57-58). Na začiatku roku 1463 sa
jej choroba zhoršila. Poslednýkrát predsedala svojim spolusestrám na Kapitule, aby
im oznámila blízkosť svojej smrti a odporúčala im poslúchať kláštornú regulu. Koncom
februára ju postihli ťažké utrpenia, ktoré ju už neopustili. Ona sama však dodávala
útechu spolusestrám v ich trápení, uisťujúc ich o tom, že im bude pomáhať aj z Neba.
Keď prijala sviatosti zomierajúcich, odovzdala svojmu spovedníkovi spis Sedem duchovných
zbraní a upadla do agónie. Jej tvár opeknela a rozžiarila sa. S láskou pohliadla
na všetky, čo stáli okolo nej a sladko vydýchla, vysloviac trikrát meno Ježiš. Bolo
to 9. marca roku 1463 (por. I. BEMBO, Specchio di illuminazione. Vita di S. CAterina
a Bologna, Firenze 2001, kap. III.). Katarínu vyhlásil za svätú pápež Klement
XI 22. mája 1712. Mesto Bologna v kaplnke kláštora Corpus Domini dodnes uchováva
jej neporušené telesné ostatky.
Drahí priatelia, svätá Katarína
z Bologne je vo svojich slovách a živote pozvaním aj pre nás, aby sme sa nechali vždy
viesť Bohom, aby sme denne plnili jeho vôľu, i keď často nezodpovedá našim predstavám
a plánom, aby sme dúfali v jeho Prozreteľnosť, ktorá nás nikdy neopustí. V tejto perspektíve
sa k nám svätá Katarína prihovára. Aj napriek mnohým storočiam, ktoré nás delia, je
stále moderná a hovorí aj pre náš život. Tak ako my, aj ona musela čeliť skúškam,
trpela pokušením neviery a zmyselnosti, bojovala ťažký duchovný boj. Cítila sa opustená
Bohom, prežívala zatmenie viery. Ale v týchto všetkých situáciách sa vždy držala Pánovej
ruky, nikdy sa ho nepustila a nikdy ho neopustila. A tak, držiac sa Pánovej ruky,
kráčala po správnej ceste a našla cestu svetla. V tomto všetkom sa prihovára aj nám:
maj odvahu aj v noci viery, aj keď budeš mnoho pochybovať, nepúšťaj sa Pánovej ruky,
kráčaj s ním ruka v ruke, ver v Božiu dobrotu. To znamená kráčať po správnej ceste!
A chcel by som zdôrazniť ešte jeden aspekt, a tým je jej veľká pokora: netúžila byť
niekým alebo niečím. Nechcela pútať na seba pozornosť, nechcela rozkazovať. Chcela
slúžiť, plniť Božiu vôľu, byť k dispozícii druhým. A práve preto bola Katarína autentickou
autoritou - bolo totiž vidieť, že pre ňu byť autoritou znamenalo slúžiť druhým. Na
jej príhovor prosme Boha o dar schopnosti uskutočňovať ten projekt, ktorý On pre nás
pripravil, o odvahu a oddanosť: aby len on bol tou skalou, na ktorej postavíme náš
život. Ďakujem.