Homília Benedikta XVI. na vigíliu slávnosti Narodenia Pána
Vatikán (27. decembra, RV) – Na vigíliu slávnosti Narodenia Pána pápež Benedikt
XVI. predsedal liturgii v Bazilike sv. Petra. Jeho homíliu vám ponúkame v plnom znení:
„Drahí bratia a sestry,
„Ty si môj syn, ja som Ťa dnes splodil,“
týmito slovami z druhého žalmuzačína Cirkev liturgiu svätej noci. Cirkev vie,
že tieto slová boli pôvodne súčasťou rituálu korunovácie izraelského kráľa. Kráľ,
ktorý je sám o sebe ľudskou bytosťou ako iní ľudia, stáva sa „synom Božím“, prostredníctvom
povolania a tým, že sa ujme svojho úradu. Je to určitý druh adopcie zo strany Boha,
skutok rozhodnutia, ktorého prostredníctvom Boh dáva dotyčnému človeku novú existenciu
tým, že ho vťahuje do svojej vlastnej existencie. Čítanie z proroka Izaiáša, ktoré
sme pred chvíľou počuli, ešte jasnejšie približuje ten istý postup v situácii spolužitia
a ohrozenia Izraela: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na
jeho pleci bude kniežatstvo“ (9,5). Prevzatie kráľovského úradu je akoby
nové narodenie. Práve ako novorodeniatko z osobného rozhodnutia Boha, ako dieťa pochádzajúce
od Boha predstavuje kráľ nádej. Na jeho plecia je kladená budúcnosť. Je držiteľom
prísľubu pokoja. V Betlehemskej noci sa toto prorocké slovo stalo skutočnosťou spôsobom,
ktorý bol v Izaiášovej dobe nepredstaviteľný. Áno, dieťa je skutočne tým, ktorý má
vládu na svojom pleci. V ňom sa objavuje nová kráľovská hodnosť, ktorú Boh ustanovuje
vo svete. Toto dielo sa skutočne narodilo z Boha. Je to večné Slovo Božie, ktoré spája
človečenstvo s božstvom. Na toto dieťa sa vzťahujú mená hodností, ktoré mu pripisuje
Izaiášov korunovačný spev: „Zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža
pokoja“ (9,5). Áno, tento Kráľ nepotrebuje radcov, ktorí patria medzi múdrych
tohto sveta. Sám v sebe nesie múdrosť a radu Božiu. Práve v slabosti detskej existencie
je mocným Bohom a tak nám ukazuje pred chvastavými mocnosťami tohto sveta pevnosť,
ktorá je vlastná Bohu.
Slová korunovačnej ceremónie boli v Izraeli vždy iba
rituálom nádeje a akýmsi vzdialeným tušením budúcnosti, ktorú má darovať Boh. Nikto
z kráľov, pozdravovaných týmto spôsobom, nezodpovedal vznešenosti týchto slov. Všetky
slová o Božom synovstve, o prevzatí vlády medzi národmi, o vláde nad končinami zeme
(Ž 2, 8) zostávali len poukazom na budúcnosť, akýmsi ukazovateľom nádeje,
určitou indikáciou, ktorá smerovala do budúcnosti, ktorá bola v tej dobe nepochopiteľná.
Naplnenie týchto slov, ktoré sa začína v Betlehemskú noc, je súčasne nepomerne väčšie
a - z hľadiska sveta - skromnejšie než tieto prorocké slová dávali tušiť. Je väčšie,
pretože toto dieťa je skutočne Synom Božím, reálne „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla,
zrodený, nie stvorený, rovnakej podstaty s Otcom“. Nekonečná vzdialenosť medzi Bohom
a človekom je prekonaná. Boh, nielen že sa sklonil nadol, ako hovoria Žalmy, on skutočne
„zostúpil“, vstúpil do sveta, stal sa jedným z nás, aby nás všetkých pritiahol k sebe.
Toto dieťa je skutočne Emanuel – Boh s nami. Jeho kráľovstvo siaha vskutku až do končín
zeme. Prostredníctvom svätej Eucharistie skutočne vybudoval ostrovy pokoja. Kdekoľvek
je slávená, tam je ostrov pokoja, toho pokoja, ktorý je vlastný Bohu. Toto dieťa zažalo
v ľuďoch svetlo dobroty a dalo im silu odporovať tyranii moci. V každej generácii
Boh vytvára svoje kráľovstvo vnútra, počínajúc srdcom. Je však tiež pravdou, že „palica
tyrana“ nebola zlomená. I dnes duní dupot vojenskej obuvi, stále a opäť je tu i „šat
zmáčaný v krvi“ (Iz 9,4). Takto je súčasťou tejto noci radosť z Božej blízkosti.
Ďakujme, pretože Boh sa ako dieťa dáva do našich rúk, takpovediac, žobre o našu lásku,
vlieva svoj pokoj do nášho srdca. Táto radosť je však tiež modlitbou: Pane, uskutočni
naplno svoj prísľub. Zlom palicu tyrana, spáľ hrmotnú obuv. Učiň, aby skončil čas
odevov zmáčaných krvou. Uskutočni tento prísľub: „Pokoj bude bez konca“ (Iz
9, 6). Ďakujeme ti za tvoju dobrotu, ale prosíme ťa tiež, ukáž svoju moc. Zaveď vo
svete vládu tvojej pravdy, tvojej lásky – „kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“.
Mária
„porodila svojho prvorodeného syna“ (Lk 2,7). Svätý Lukáš podáva touto vetou
bez akéhokoľvek pátosu veľkú udalosť, ktorá sa prorockými slovami v dejinách Izraela
dala vopred tušiť. Lukáš označuje dieťa ako „prvorodené“. V jazyku, ktorý utváral
Sväté písmo Starého zákona, nevyjadruje toto označenie prvenstvo v rade detí. Slovo
„prvorodený“ je čestným titulom bez ohľadu na to, či po ňom nasledujú ďalší bratia
a sestry, či nie. Takto je v knihe Exodus (4, 22) Bohom nazvaný Izrael ako
„prvorodený syn“, čím sa vyjadruje jeho vyvolenie, jeho jedinečná dôstojnosť,
vyhradená láske Boha Otca. Rodiaca sa Cirkev vedela, že v Ježišovi toto slovo dostalo
novú hĺbku; že v ňom sú zhrnuté prísľuby dané Izraelu. Tak List Hebrejom nazýva
Ježiša „prvorodeným“ jednoducho preto, aby po predpovediach Starého zákona označil
Syna, ktorého Boh poslal na svet (porov. Hebr 1, 5-7). Prvorodený patrí zvláštnym
spôsobom Bohu, a preto musel byť v mnohých náboženstvách zvláštnym spôsobom darovaný
Bohu a byť vykúpený náhradnou obetou, ako hovorí svätý Lukáš v udalosti o uvedení
Ježiša do chrámu. Prvorodený patrí Bohu zvláštnym spôsobom a je, takpovediac, určený
k obeti. V Ježišovej obeti na kríži sa jedinečným spôsobom napĺňa určenie prvorodeného.
Ponúka Bohu ľudstvo v sebe samom a zjednocuje človeka s Bohom takým spôsobom, že Boh
bude všetko vo všetkom. Pavol v Listoch Kolosanom a Efezanom rozšíril
a prehĺbil myšlienku Ježišovho prvorodenstva: Ježiš, ako sa hovorí v oboch listoch,
je prvorodeným zo stvorení, skutočným archetypom človeka, podľa ktorého Boh stvoril
ľudského tvora. Človek môže byť obrazom Boha, pretože Ježiš je Boh a človek, pravý
obraz Boha a človeka. On je prvorodeným z mŕtvych, hovoria nám ďalej tieto listy.
Zmŕtvychvstaním podkopal múr smrti pre nás všetkých. Otvoril človeku dimenziu večného
života v spoločenstve s Bohom. Potom je nám povedané, že je prvorodeným z mnohých
bratov. Áno, on je skutočne prvým z radu bratov, prvým, ktorým začína naša existencia
v spoločenstve s Bohom. On vytvára opravdivé bratstvo, nie bratstvo pošliapané hriechom
od Kaina a Ábela, Romula a Rema, ale nové bratstvo, v ktorom sme rodinou samotného
Boha. Táto nová Božia rodina začína vo chvíli, kedy Mária zavinula „prvorodeného“
do plienok a položila do jasieľ. Prosme ho: Pane Ježišu, ty, ktorý si sa chcel narodiť
ako prvý z mnohých bratov, daruj nám skutočné bratstvo. Pomôž nám, aby sme sa stali
podobní tebe. Pomôž nám spoznávať tých, ktorí nás potrebujú, tých, ktorí trpia alebo
sú opustení, a vo všetkých ľuďoch, spoznávať tvoju tvár a žiť spoločne s tebou ako
bratia a sestry, aby sme sa stali rodinou, tvojou rodinou.
Vianočné evanjelium
nám nakoniec podáva, že zástupy anjelov na nebi chválili Boha slovami: „Sláva
Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Cirkev
posilnila túto chválu, ktorú spievali anjeli pri udalosti svätej noci a urobila z
neho hymnus radosti o sláve Božej. „Vzdávame ti vďaky za tvoju veľkú slávu.“ Ďakujeme
za krásu, za veľkosť, za dobrotu Boha, ktorý sa v túto noc stal viditeľným pre nás.
Zjav krásy nás rozradostňuje bez toho, aby sme si museli klásť otázku o jej užitočnosti.
Božie slová, z ktorých vychádza každá krása, v nás vyvolávajú výbuch úžasu a radosti.
Kto vidí Boha, zakúša radosť, a v tejto noci vidíme niečo z jeho svetla. Odkaz anjelov
zo svätej noci sa však týka tiež ľudí: „Pokoj ľuďom, v ktorých má Boh zaľúbenie.“
Latinský preklad tohto slova, ktoré užívame v liturgii a ktoré siaha až k Hieronymovi,
znie odlišne: „Pokoj ľudom dobrej vôle.“ Výraz „ľudia dobrej vôle“ vstúpil v priebehu
posledných desiatich rokov zvlášť výrazne do slovníka Cirkvi. Ako ale znie správny
preklad? Musíme čítať oba texty spoločne. Iba tak pochopíme slová anjelov správne.
Chybnou by bola interpretácia, ktorá by rozoznávala iba výlučnú aktivitu Boha, ktorý
akoby nepovolal človeka ku slobodnej odpovedi lásky. Bola by však tiež chybná moralizujúca
interpretácia, podľa ktorej by človek mohol svojou dobrou vôľou, takpovediac, vykoreniť
sám seba. Oboje spolu súvisí: milosť a sloboda; láska Božia, ktorá nás predchádza
a bez ktorej by sme ho nemohli milovať, a naša odpoveď, ktorú on očakáva a o ktorú
nás narodením svojho Syna dokonca prosí. Spojenie milosti a slobody, spojenie povolania
a odpovede nemožno roztrhnúť na dve od seba oddelené časti. Obidve sú neoddeliteľne
vzájomne spojené. Tento výraz je tak súčasne prisľúbením a povolaním. Boh nás predišiel
darom svojho Syna. Boh nás vždycky neočakávane predchádza. Neprestáva nás hľadať a dvíhať
nás vždy, keď potrebujeme. Začína s nami stále znovu. Očakáva však, že budeme milovať
spolu s ním. Miluje nás, aby sme sa mohli stať ľuďmi, ktorí milujú spolu s ním a tak
mohol nastať pokoj na zemi.
Lukáš nepovedal, že anjeli spievali. Píše veľmi
opatrne, že množstvo nebeského zástupu chválilo Boha: „Sláva Bohu na výsostiach…“
(Lk2, 13). Ľudia však vždy vedeli, že reč anjelov je iná než ľudská reč, ktorá
sa práve v túto noc radostného posolstva stáva spevom, v ktorom žiari vznešená sláva
Božia. Spev anjelov bol tiež od počiatku vnímaný ako Božia hudba, ba dokonca ako výzva
spojiť sa v speve, v radosti srdca, pretože sme milovaní Bohom. „Cantare amantis
est,“ hovorí sv. Augustín: „Spievať je vecou toho, kto
miluje.“ Takto sa v priebehu stáročí spev anjelov stával vždy znovu spevom lásky
a radosti, spevom tých, ktorí milujú. V tejto chvíli sa plní vďačnosti pripájame k
tomuto stáročnému spevu, ktorý spája nebo so zemou, anjelov s ľudí. Áno, ďakujeme
ti za tvoju nesmiernu slávu. Ďakujeme ti za tvoju lásku. Urob, aby sme sa stávali
stále viac ľuďmi, ktorí milujú spolu s tebou, a teda ľuďmi pokoja. Amen.“ -pd-