Štvrtkový komentár: Čas mať čas

Komentár pripravil Mons. Marián Gavenda

Keď som si v duchu prechádzal, ktorá z tém posledných dní by si zaslúžila komentár, pri väčšine som si povedal: „To chce ešte čas“, „situácia ešte nevyzrela“... Priebežne však pozorujem, že u ľudí mimoriadne rezonuje práve téma „čas“. Pod tlakom jeho nedostatku i naháňania žijeme asi všetci. Momentálne hovoríme o adventnom čase, onedlho budeme hovoriť o vianočnom a keď zavesíme na stenu nový kalendár a na stôl položíme zatiaľ nepopísanú budúcoročnú agendu, chvíľku budeme mať blažený pocit, koľko máme času a budeme sa pýtať, ako ho čím lepšie využiť.

Naše naháňanie času asi najlepšie vystihuje starý prípad somárika, ktorému uviazali na palicu pred nosom kus mrkvy. Ponáhľal sa za ňou a ani nevedel, ako ťahá voz. My sa snažíme „získať čas“, podmaniť si ho, a on pred nami neustále uteká. Nakoniec sa ukáže, že my sme jeho otrokmi. Najväčšia strata času vraj je počítať hodiny. Potrebujeme čoraz rýchlejšie auto, internet a tisíce iných prostriedkov, ktoré nám majú „šetriť čas“. Avšak paradoxne čím viac ich používame, tým menej času máme. Našťastie do mora návodov, ako „šetriť čas“ zaznievajú čoraz častejšie aj hlasy, ako ho správne prežívať. Postoj k času je jednou z najaktuálnejších tém a najviac od neho závisí kvalita nášho života.

Už pred viac než dvesto rokmi povedal indián, čo sprevádzal expedíciu Európanov: „Títo ľudia majú boha, ktorý sa volá tik-tak. On im stále hovorí, čo majú robiť“. Podobne sa vyjadril majestátny černošský starec pri stretnutí, na ktoré rád spomína kardinál Tomko: „Vy Európania máte hodinky, my máme čas“. Zaznievajú hlasy, podľa ktorých učiť ľudí správne žiť v čase je v súčasnosti pre Cirkev jednou z najväčších výziev. Celkom isto možno pozorovať náznaky zvratu: ľudia znova vyhľadávajú takmer zabudnuté kláštory a oslovuje ich program ticha, modlitby a zmysluplnej činnosti v súlade s prírodou. Väčšina ľudí možno práve preto nenachádza riešenie, že je až príliš jednoduché. Človek začne mať čas, len čo prestane za ním utekať, len čo sa zastaví. Intenzita, hodnota a krása života nezávisí od toho, koľko človek stihne, ale ako sa ponorí do toho, čo práve robí a či robí to, čo práve má robiť. Vynára sa tu jedna zo základných podmienok: vedieť sa zastaviť. Práve pri nej sa chceme aj my na chvíľu zastaviť.

Na prvú adventnú nedeľu som na podnet istej knihy ľuďom navrhol, aby si vzali čistý papier, dali veľký nadpis „Na čo nemám čas“ a postupne si zapisovali, čo najčastejšie nestíhajú. Sľúbil som, že o týždeň im poviem, čo s tým robiť. Pointou malo byť, že im v nasledujúcu nedeľu poradím, aby nadpis „Na čo nemám čas“ preškrtli a napísali: „Do čoho sa mi nechce“. Nezabralo! Väčšina nemala čas ani len napísať si, čo nestíhajú. V tom istom čase ma pozvali na stretnutie „modlitieb matiek“. Kým sa všetci poschádzali, strávili sme príjemnú hodinku pri čaji, káve a rozprávaní. Program som navrhol začať tým, že zapálime adventnú sviecu a budeme pozorovať, koľko trvajú dve minúty. Ručička na hodinkách robila dve kolečká neuveriteľne dlho. Mysľou pritom prechádzalo množstvo myšlienok. „A to boli len dve minúty, predstavte si, že by ich bolo päť a nebodaj desať, čo všetko by sme počas nich prežili“, dodal som. Pritom hodina plná slov prešla ako voda.

Wunibald Müller, autor knihy „Nabrať dych v Božej blízkosti“ hovorí o hlbokom obrate v jeho živote, keď si zvykol uprostred nabitej pracovnej agendy zastaviť sa na poludnie v neďalekom opátstve a pripojiť sa k poludňajšej modlitbe benediktínov. „Trvalo mi dlho, skoro dva roky, kým som dospel k tomu, aby som tých 15-20 minút poludňajšieho voľna dodržiaval. Až keď som vo svojom vnútri uznal ich veľký význam, dokázal som sa prebojovať k tomu, že v tomto čase pre mňa neexistuje nič dôležitejšie. Je to doba jedinečnej kvality“, hovorí, a tento objav považuje za kľúčový. „Je veľmi dôležité mať tichý kútik, kde sa môžeme denne stretať s Bohom tak, akoby neexistovalo vôbec nič iného“, hovorí už Edita Steinová. Ten tichý kútik si treba vytvoriť najmä vo svojom vnútri. Ale čoraz viac kladú duchovní autori dôraz aj na vonkajšie prostredie a presnú pravidelnosť. Nejde o vojenskú pedantériu, ale o objavenie vnútorného rytmu. Tieto chvíle sa stávajú časom milosti, v ktorom sa rozvíja vnútorný vzťah k Bohu, rozširuje sa v ňom naše srdce a môžeme sa obnovení opäť ponoriť do svojich povinností. Ľudia znova objavujú, že jesť v tichu znamená lepšie vychutnať pokrm i prítomnú chvíľu. Že vedome sa na chvíľu sústrediť na uvoľnenú chôdza umožňuje byť plne sám so sebou, oslobodiť sa od tlaku času. Čas nemožno nemať. Možno len žiť v ňom dobre alebo zle. Wunibald Müller hovorí: „Urobiť si čas a zastaviť sa môže znamenať jednoducho len byť: byť sám so sebou a s Bohom. Prerušíš čas aktívnej činnosti a na chvíľu sa oddáš svätej nečinnosti. Táto odľahčená doba ti pomôže žiť opäť v prítomnosti a dotýkať sa hlbín svojho vnútra, svojich najhlbších túžob“. Človek môže byť blízko pri Bohu i pri blížnom, len ak dokáže byť blízko sám sebe, ak udržiava vzťah so svojím vnútrom, uvedomuje si, že je, a nie že ho nesie prúd povinností. Ak čas určuje Boh, je to pre človeka vždy čas spásy.

Milí poslucháči, ani tieto konštatovania iste v podstate nič nezmenia. Hovorí sa, že aj najdlhšia cesta začína prvým krokom a najdôležitejšie rozhodnutie v živote je to, ktoré práve urobíš. Čo sa týka času ako problému i výzvy našich čias, netreba na začiatok iné, len objaviť miesta a čas, v ktorých sa dokážeme zastaviť. Len ak si na to nájdeme čas, naozaj nájdeme čas.