Kardinál Jozef Tomko: Láska, ale aká ?

Benedikt XVI. sa na každom kroku ukazuje nielen veľkým teológom a mysliteľom, ale aj hlboko ľudským pastierom, ktorý bedlivo pozoruje, čo sa deje v spoločnosti a v duši mladých. Ukázal to Svetových dňoch mladých v Kolíne a v Austrálii, vo svojej prvej encyklike „Deus caritas est“ o kresťanskej láske a pri každej vhodnej príležitosti. Drží prst na tepne sociálneho a kultúrneho diania a snaží sa zachrániť kresťanskú vieru aj v starej Európe a na Západe vôbec, kde sa odohráva skrytý boj o dušu človeka a vo viacerých kresťanských krajoch nastáva akási „tichá apostázia“. Pokračuje v stopách Jána Pavla II. a k povesti veľkého teológa si už získal aj uznanie ako najvyššia mravná autorita na svete.
Mladí ľudia už vycítili jeho hľbku a hľadajú ho. Na konci októbra tohto roku sa ich zišlo okolo stotisíc, všetko pod osemnásť rokov, na námestí sv. Petra v Ríme, kde viedli dialóg na tému: „Spolu sa staneme väčšími“. Benediktovi XVI., ktorý prišiel medzi nich, položili tri otázky na témy lásky, výchovy a evanjeliového svedectva. Mladé dievča mu položilo otázku, ktorá hreje dospievajúceho mládenca a devu, ako sa naučiť milovať a stať sa veľkými. Dievča priznalo, že mladí sa často vo vzťahoch, v priateľstvách a v prvých láskach strácajú a trpia. Svätý Otec zdôraznil, že mladí sa musia naučiť „umeniu skutočnej lásky“. Poukázal, že práve hodnota a chápanie lásky je dnes vo veľkej kríze. Mladí sa stanú veľkými, keď budú schopní urobiť zo svojho života dar pre ostatných. Tým vlastne naznačil to podstatné v láske, ktorá sa musí dávať, ináč sa stane egoizmom a využívaním iných. Láska nie je tovar na obchodnú výmenu. Ako to doslova povedal Benedikt XVI. za veľkého potlesku: „Láska, ktorá je obmedzená len na akýsi výmenný obchod, na premrhanie bez rešpektu k sebe a k druhým, ktorá je nespôsobilá byť čistou a pravou – to nie je sloboda“. K tomu upozornil že láska, ponúkaná médiami či internetom nie je láska, ale egoizmus, uzatvorenie sa, ktoré dáva pocit chvíľkovej ilúzie, ale nerobí šťastnými, ani veľkými, ba naopak potláča tie najkrajšie pocity a myšlienky, skutočný rozvoj srdca, nepotlačiteľnú silu, ktorou je ozajstná láska.

Láska sa nachádza v kríze nielen u niektorých mladistvých jednotlivcov, ale aj ako hodnota celej západnej civilizácie a kultúry. Samotný pojem lásky sa v chápaní ľudí povážlivo zužuje. Podstata lásky je otvorenosť pre nezištné dávanie sa iným; láska je teda vecou srdca, rozumu,  vôle i citu a zahrňuje dušu i telo. Postupne však sa stále viac zdôrazňuje pudovosť, nespútaná vášnivosť a iracionálnosť. Istá literatúra a kultúra, ktorá nadväzuje na romantizmus a na jeho prejavy v ružových románikoch a filmoch, nám opisuje lásku ako čosi čisto citové, náhodné a slepé ako ľudský osud vôbec. Určitá psychoanalýza ochudobnila ešte viac chápanie lásky, keď ju stotožnila so živelnou pohlavnosťou, ktorú vraj netreba nijako regulovať alebo brzdiť rozumom a vôľou, aby nevznikali psychické zábrany, inhibície a komplexy. Podľa Freuda láska je iba následkom, sublimáciou sexuality. Erich Fromm, autor známej knižky „Umenie milovať“, správne poukázal, že práve opak je pravda: „Láska nie je následok pohlavného zadosťučinenia, ale pohlavné šťastie je následok lásky“. Hodnotu lásky zhodil po Freudovi ešte viac Wilhelm Reich, podľa ktorého šťastie a láska spočíva v čím častejšom vybíjaní pohlavného pudu a v živočíšnej rozkoši, čiže v čím častejšom orgazme. Táto surovo materialistická pôžitkárska teória sa pre mnohých stala životnou praxou a prejavuje sa ako mentalita v rôznych filmoch a médiách, v bulvároch i lacných pesničkách. Duchovná, rozumová, vôľová, ba aj vyššia citová stránka človeka sa vylúči a zúži iba na sex a aj ten sa zúži iba na vášeň, slepý pud a genitálnu zložku. Láska ako snaha chcieť dobro inej osobe alebo druhým pomaly mizne. Z altruistickej, ozajstnej lásky, ktorá je zameraná na dobro druhého, sa stáva egoistická „láska“ k sebe samému, ktorá je však popretím pravej lásky.

V prehnane individualistickej kultúre také pomýlené chápanie lásky, na ktoré naráža pápež Benedikt XVI., vedie k úpadku celej civilizácie, ktorú ovplyvňuje.

Každý jedinec si nárokuje na právo obstarať si za hocakú cenu takzvané „šťastie“ z takej sebe slúžiacej lásky, a to bez záväzkov. Iná osoba mu slúži len dovtedy, dokiaľ sa jedinec „cíti“ s ňou šťastným; ak sa už „necíti“, tak pomer prestáva. Na to netreba nijaké stále manželstvo. A keď už bolo uzavreté, tak obaja partneri sa zbavia starosti rozvodom a namýšľajú si, že takto vyriešia aj otázku deti, ktoré sú najväčšou obeťou rozvodu. Sociálna, ale najmä ľudská škoda je obrovská práve pre také deti a pre zdravú budúcnosť takej rozvodovej spoločnosti. Prudký nárast rozvodov na Slovensku, ktoré za niekoľko posledných rokov dosiahli 51% všetkých uzavretých manželstiev, sú znakom veľkej ľudskej krízy našej spoločnosti. Ešte pred niekoľkými rokmi bol rozvod na našich dedinách skôr zriedkavý, dnes sa každé druhé manželstvo rozvádza. K tomu treba ešte pridať voľné súžitia bez akéhokoľvek záväzku pred spoločnosťou, ktorých počet tiež vzrastá. Kam sa poberá naše Slovensko?!

Kríza lásky ako ľudskej hodnoty zasahuje naplno rodinu. Ale individualistický a materialistický egoizmus, ktorý je práve opakom a popretím lásky ako hodnoty, postihuje aj celú západnú spoločnosť a prináša obrovské škody aj na sociálnom a hospodárskom poli. Pri hľadaní pravej cesty pre záchranu rodiny, národa a spoločnosti, môže byť veľkou pomôckou antropológia, ktorá sa opiera o biblické chápanie človeka a rodiny ako aj o pozorovanie ľudskej prirodzenosti a o zdravú skúsenosť nahromadenú v rozličných kultúrach, ktoré môžu byť zaostalé v technológii, ale pokročilé v ľudskej múdrosti. Túto múdrosť máme pekne zhrnutú v exhortácii Jána Pavla II. „Familiaris consortio“- „Rodinné spoločenstvo“, ktorá bola zverejnená po svetovej synode biskupov roku 1980, kde hlavným relátorom bol práve kardinál Ratzinger, takže sa bez pochyby pričinil o obsah tohto aj dnes aktuálneho dokumentu.

Treba sa nám vrátiť k zdravému, naplno ľudskému chápaniu hodnoty lásky, akú znovu naznačil Benedikt VI. a akú niekoľkými slovami zhrnul Ján Pavol II. v „Rodinnom spoločenstve“, keď vyhlásil: „Láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka...“ (Rodinné spoločenstvo, 11).



Jozef kard. Tomko