Vatikán (24. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes v Aule Pavla VI. vo Vatikáne
predniesol poèas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia a
sestry,
dnes by som vám chcel porozprávať o žene, ktorá v dejinách Cirkvi
zohrala neobyčajnú úlohu. Je to svätá Katarína Sienská. Štrnáste storočie, v ktorom
žila, bolo ťažkým obdobím pre Cirkev ako aj pre celú taliansku a európsku spoločnosť.
Avšak aj v časoch najväčších problémov Pán neprestáva požehnávať svoj ľud a povoláva
svätice a svätcov, ktorí dokážu vyburcovať mysle i srdcia ľudí k obráteniu a obnove.
Katarína bola jednou z nich a ešte i dnes nám má čo povedať: povzbudzuje nás, aby
sme s odvahou kráčali k svätosti, aby sme sa čoraz intenzívnejšie stávali Pánovými
učeníkmi.
Narodila sa v roku 1347 v Siene, vo veľmi početnej rodine – a zomrela
vo svojom rodnom meste v roku 1380. Keď mala šestnásť rokov, pohnutá víziou svätého
Dominika vstúpila do Tretieho rádu Dominikánov, do jeho ženskej vetvy nazývanej Mantellate.
Zostala žiť uprostred svojej rodiny, potvrdila však sľub panenstva, ktorý ešte predtým
súkromne zložila; venovala sa modlitbe, konala pokánie a skutky dobročinnej lásky,
starala sa o chorých.
Keď sa rozšíril chýr o jej svätosti, stala sa duchovnou
poradkyňou pre množstvo najrozličnejších ľudí: radila šľachticom i politikom, umelcom
aj jednoduchým ľuďom, zasväteným osobám a kňazom, ba dokonca aj samotnému pápežovi
Gregorovi XI, ktorý v tých časoch sídlil v Avignone: Katarína ho energicky a s úspechom
napomínala, aby sa vrátil do Ríma. Veľa cestovala, snažila sa iniciovať vnútornú obnovu
Cirkvi a napomáhať mieru medzi štátmi. Aj z tohto dôvodu ju ctihodný pápež Ján Pavol
II vyhlásil za spolupatrónku Európy. Starý kontinent by nemal zabúdať na svoje kresťanské
korene, ktoré sú základmi jeho dnešného napredovania, a práve v Evanjeliu by mal znovu
objaviť základné hodnoty, ktoré zaisťujú spravodlivosť a svornosť.
Katarína
mnoho vytrpela, podobne ako iní svätci. Našli sa ľudia, ktorí jej nedôverovali – až
do tej miery, že v roku 1374, šesť rokov pred smrťou, ju generálna kapitula Dominikánov
predvolala na vypočúvanie do Florencie. Ako dozor jej určili rehoľníka, vzdelaného
a pokorného kňaza Rajmunda z Capuy, neskoršieho generálneho predstaveného celej rehole.
Stal jej spovedníkom a tiež „duchovným synom“. Neskôr napísal jej prvý kompletný životopis.
Katarína bola vyhlásená za svätú v roku 1461.
Náuka svätej Kataríny, ktorá
sa len s ťažkosťami naučila čítať a písanie si osvojila až v dospelom veku, je zaznamená
v knihe Dialóg Božej Prozreteľnosti alebo kniha Božej doktríny. Je to vrcholné
dielo duchovnej literatúry, tak v časti, ktorá obsahuje kolekciu jej listov ako aj
v časti, kde sú zozbierané jej modlitby. Jej učenie je tak bohaté, že Boží sluha Pavol
VI ju v roku 1970 vyhlásil za Učiteľku Cirkvi. Popri tomto titule ju volajú aj Spolupatrónkou
mesta Ríma – vyhlásil ju za ňu blahoslavený Pius IX – a Patrónkou Talianska
– z rozhodnutia ctihodného pápeža Pia XII.
V jednom videní, ktoré Kataríne
navždy zostalo v srdci i mysli, ju Panna Mária predstavila Ježišovi a on jej daroval
nádherný prsteň so slovami: „Ja, tvoj Stvoriteľ a Pán, si ťa beriem za nevestu vo
viere, ktorú navždy zachováš čistú – až kým so mnou v nebi nebudeš sláviť večný sobáš.“
(Raimondo da Capua, S. Caterina da Siena, Legenda maior, n. 115, Siena 1998). Tento
prsteň jej mal zostať, viditeľný len pre ňu. V tejto zvláštnej udalosti môžeme spozorovať
živé centrum viery svätej Kataríny, ako aj každej autentickej duchovnosti: je ním
kristocentrizmus. Kristus bol pre ňu ako manžel, s ktorým mala vzťah dôvery, blízkosti
a vernosti; najvyššie dobro, milované viac ako všetky ostatné.
Túto hlbokú
jednotu s Pánom možno vidieť aj v ďalšej udalosti zo života tejto výnimočnej mystičky:
vo výmene sŕdc. Podľa Rajmunda z Capuy, ktorý zapísal všetko, čo mu Katarína zverila,
sa jej Pán Ježiš zjavil s ohnivočerveným ľudským srdcom v ruke, otvoril jej hruď,
vložil jej tam toto srdce a povedal: „Najdrahšia dcérka, tvoje srdce som si vzal v
deň, keď si mi ho obetovala; preto ti teraz dávam to svoje: oddnes bude na mieste,
ktoré predtým patrilo tvojmu“ (ibid.). Katarína skutočne prežívala slová svätého Pavla
„...už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal, 2,20).
Tak ako sienská svätica,
každý veriaci cíti potrebu zjednotiť sa s citmi Ježišovho srdca, aby dokázal milovať
Boha a blížneho spôsobom, akým miluje Kristus. Každý z nás si môže nechať premeniť
srdce a naučiť sa milovať ako Ježiš – vo vzťahu s ním, oživovanom vierou, Božím Slovom
a sviatosťami, najmä častým a nábožným prijímaním Sviatosti Oltárnej. Aj Katarína
patrí do toho radu eucharistických svätých, o ktorom som hovoril na záver apoštolskej
exhortácie Sacramentum Caritatis (por. č. 94). Drahí bratia a sestry, Eucharistia
je výnimočným darom lásky, ktorý nám Boh stále znovu dáva, aby živil naše napredovanie
vo viere, posilňoval našu nádej a rozohňoval lásku, aby sme sa mu čoraz viac podobali.
Okolo tejto tak autentickej a silnej osobnosti sa postupne vytvorila skutočná
duchovná rodina. Boli to ľudia, ktorých fascinovala morálna autorita tejto mladej
ženy a tiež výška jej života – neraz dojatí mystickými udalosťami, ktorých sa stali
svedkami – napríklad jej častými extázami. Mnohí sa vložili do jej služby a pokladali
si za česť, keď ich Katarína duchovne viedla. Volali ju „mama“, pretože ako duchovné
deti od nej čerpali potravu Ducha.
Aj dnes je Cirkev vďačná za veľké dobrodenia
duchovného materstva mnohých žien, rehoľníc i nezasvätených, ktoré v dušiach živia
myšlienku na Boha, posilňujú vieru ľudí a smerujú kresťanský život k stále vyšším
cieľom. „Hovorím Vám syn a synom Vás volám“ – píše Katarína jednému zo svojich duchovných
synov, kartuziánovi Giovannimu Sabatinimu – „pretože Vás rodím skrze neustále modlitby
a Božiu túžbu, tak ako matka privádza na svet svoje dieťa“ (Epistolario, Lettera
č. 141: A don Giovanni de´ Sabbatini). Dominikánskemu pátrovi Bartolomejovi de
Dominici písala listy, ktoré zvyčajne začínali týmito slovami: „Najdrahší, milovaný
brat a syn v Kristu Ježišovi.“
Ďalší znak Kataríninej duchovnosti je spojený
s darom sĺz. Vyjadrujú výnimočnú a hlbokú citlivosť, dojatie a nehu. Viacerí svätci
mali dar sĺz, pripomínajúci pohnutie samotného Ježiša, ktorý neskrýval plač nad hrobom
svojho priatelia Lazára, nad bolesťou Márie a Marty, ani nad Jeruzalemom v posledných
dňoch svojho pozemského života. Podľa Kataríny sa slzy svätých miešajú s Kristovou
Krvou: hovorila o tom s chvením a prostredníctvom mimoriadne pôsobivých symbolických
vyjadrení: „Pamätajte na Ukrižovaného Krista, Boha a človeka (...). Dajte si za cieľ
Ukrižovaného Krista, ukryte sa v ranách Ukrižovaného Krista, ponorte sa do krvi Ukrižovaného
Krista“ (Epistolario, Lettera n. 16: Ad uno il cui nome si tace).
Tu
môžeme pochopiť, prečo mala Katarína tak mimoriadnu úctu ku kňazom, hoci vedela o
ich ľudských slabostiach: práve oni prostredníctvom sviatostí a Božieho Slova rozdávajú
spásonosnú silu Kristovej Krvi. Sienská svätica, povzbudená hlbokou a trvalou láskou
k Cirkvi, stále pozývala kňazov a aj samotného pápeža, ktorého volala „sladký Kristus
na zemi“, aby zostali verní svojim povinnostiam. Pred smrťou povedala: „Opúšťam telo,
no život som darovala Cirkvi a obetovala pre Svätú Cirkev, a to je mi jedinou útechou“
(Raimondo da Capua, S. Caterina da Siena, Legenda maior, n. 363).
Od
svätej Kataríny sa teda učíme to najvznešenejšie: poznať a milovať Ježiša Krista a
jeho Cirkev. V Dialógu Božej Prozreteľnosti jedinečným spôsobom zobrazuje
Krista ako most postavený medzi nebom a zemou. Na tomto moste sú tri schody, vytvorené
Ježišovými nohami, krkom a ústami. Stúpajúc po nich, duša prechádza cez tri etapy
cesty posväcovania: odmietnutie hriechu, život čností a lásky a napokon láskyplné
zjednotenie sa s Bohom.
Drahí bratia a sestry, naučme sa od svätej Kataríny
milovať Krista a jeho Cirkev – s odvahou, intenzívne a úprimne. Osvojme si slová svätej
Kataríny, ktoré môžeme čítať v Dialógu Božej Prozreteľnosti na konci kapitoly,
ktorá hovorí o Kristovi ako o moste: „Z milosrdenstva si nás obmyl v Krvi, z milosrdenstva
si sa rozprával so stvoreniami. Ó, blázon lásky! Nestačilo ti Vtelenie, chcel si aj
zomrieť! (...) Ach, milosrdenstvo! Srdce mi zamiera pri myšlienke na teba: na čokoľvek
pomyslím, všade je tvoje milosrdenstvo“ (cap. 30, str. 79-80). Ďakujem.